Len málokto z osobností našich dejín dokáže svojím životom inšpirovať súčasnú spoločnosť. Jedným z nich je bezpochyby podnikateľ Tomáš Baťa, ktorého princípy a heslá nasledujú biznismani ešte aj dnes.
Syn ševca, ktorý začínal s predajom topánok pre bábiky, no vypracoval sa na podnikateľa s najväčším obuvníckym podnikom na svete. Taký je príbeh Tomáša Baťu, ktorého meno rezonuje dodnes nielen u susedov v Českej republike, ale aj u nás na Slovensku. V čase, keď došlo ku tragickej leteckej nehode, pri ktorej Tomáš Baťa zomrel, v jeho firme pracovalo cez 31-tisíc zamestnancov, ročne sa v nej vyrábalo 36 miliónov párov topánok a do obchodnej siete spoločnosti patrilo 2500 predajní po celom svete.
Ako sa ale z malej rodinnej dielne stala firma svetového formátu? Ako podnik dokázal prekonať časy krízy, vojen? Stoja za úspechom šťastné náhody, bystrý rozum alebo systematické postupy postavené na pevných pilieroch? V Baťovom prípade zohrali veľkú úlohu pravdepodobne všetky tri spomínané faktory.
Čím môže súčasných podnikateľov Baťa inšpirovať sú jeho princípy riadenia a pracovné heslá. Tie by mali byť kľúčom k spokojnosti tak na strane podnikateľa, ako spokojnosť na strane jeho zamestnancov.
Odvaha – polovica úspechu
Začať. Treba jednoducho začať. Ide o prvý krok k úspechu. Ak máte sen, víziu či nápad, no nikdy ho nezrealizujete, akoby ste v určitom zmysle prehrali.
„Začiatok môže byť na nič a nakoniec budete robiť úplne niečo iné. No dôležité je začať. Už to vás odlíši od všetkých ostatných,“ vysvetľuje jedno z hesiel Gabriela Culík Končitíková z Nadácie Tomáša Baťu v Zlíne. „Neúspechy v začiatkoch podnikania kedysi pomenovávali ako detské choroby biznisu. Musíte s nimi počítať, postaviť sa im a vydržať.“
Neúspech je detská choroba biznisu.
Tomášovi Baťovi odvaha začať určite nechýbala. Vidíme to nielen pri rozbehnutí rodinného podniku a pri jeho záchrane, keď mu po roku fungovania hrozil bankrot, ale aj pri rozširovaní svojej firmy do sveta. Taktiež pri rozhodnutí nespoliehať sa už viac na dodávateľov, ale vytvoriť si sebestačnosť vybudovaním vlastných kožiarskych závodov, papierní, elektrární, tehelní či poľnohospodárstva a lesníctva.
Nezdar – najlepší učiteľ
Biznis nie je vždy ideálne vydláždená cestička. Tvorí ju aj veľa hrboľov, prekážok a neúspechov. Dôležité však podľa Baťu je nevzdávať sa. Z nezdaru sa poučiť, oprášiť si kolená a ísť ďalej.
A niekedy prekážku vnímať ako výzvu a vyťažiť z nej, čo sa len dá. „Keď prišla finančná kríza v dvadsiatych rokoch, Baťa bol postavený pred otázku – buď naštartujem výrobu alebo musím prepustiť ľudí. Trápilo ho však, čo s tými ľuďmi bude, ak prídu o prácu. A tak sa rozhodol, že zníži ceny topánok o polovicu,“ pripomína Končitíková.
S riskantným krokom, dobre známym pod heslom Baťa drtí drahotu, sa ale znížili aj mzdy zamestnancom o 40 %. Baťa im to vynahradil napríklad tým, že zlacnil ceny potravín a tovarov dennej potreby, ktoré si mohli kúpiť vo firemnej predajni. Vďaka radikálnemu rozhodnutiu sa mu podarilo ustáť podnikanie v ťažkých časoch.
Skúsenosti nekúpiš
Aby mohol človek zastávať svoju funkciu v rámci firmy kvalitne a spravodlivo, musí mať za sebou určité skúsenosti. Špeciálne to platí pre tých, ktorí chcú byť na manažérskych a vedúcich pozíciách. Tomášovi Baťovi záležalo, aby sa na vyššie funkcie v rámci firmy nedosádzali „ľudia zvonku“, ale aby si ich vychoval samotný podnik.
„U Baťu musel každý dokonale poznať celý pracovný proces. Každý musel vedieť vyrobiť topánku, každý musel stráviť určité obdobie v dielni a až potom mohol kariérne rásť,“ objasňuje Gabriela Culík Končitíková. „Pre Tomáša Baťu bolo dôležité, aby ľudia, ktorí sú na vedúcej pozícii, vedeli, aká je práca na dielni v skutočnosti, aké majú pracovníci pocity, čo im prekáža a čo ich naopak nabudí.“
Zamestnanec, ktorý prešiel týmto procesom, sa nielenže vedel viac vcítiť do jednotlivých pracovných postupov, ale zmenil pohľad aj na samotný výrobok. „Ako chcete predávať topánky, ak neviete, ako sa vyrábajú? Ak ich ale vyrobiť viete, nie sú to len nejaké topánky, ktoré ponúkate. Sú to topánky, na ktorých poznáte každý šev,“ približuje Baťovu filozofiu Končitíková.
Prísny k sebe – zhovievavý k druhým
Od dvadsiatych rokoch minulého storočia sa do Baťovej továrne nedostal len tak hocikto. Vstupenkou do firmy bol charakter človeka. Dôležitá bola miernosť, poctivosť, chuť vzdelávať sa a napredovať.
Vstupenkou do firmy bol charakter človeka.
„Baťa hovorieval, že firmu nepoložia ceny, konkurencia alebo situácia na trhu. Položiť ju môžu len ľudia zvnútra. Tí, ktorí budú robiť polovičnú prácu a ktorí sa vzdajú.“ Práve už spomínanou povinnou prácou v dielni sa mali zamestnanci naučiť pokore, tvrdí Gabriela Culík Končitíková. „Na pozíciu šéfa by nepustili niekoho len na základe skúseností a znalostí. Musel mať aj pokoru. Snažili sa, aby sa do firmy nedostali ľudia, ktorí sa budú nad ostatných vyvyšovať a tým ich demotivovať.“
S pokorou išla ruka v ruke slušnosť a poctivosť. Ak tieto vlastnosti človek nemal, vo firme dlho nepobudol. „Existujú rôzne Baťove desatorá, napríklad obchodné. Jeden z bodov hovorí, že nikdy neurob obchod, ktorý by nebol poctivý,“ dodáva riaditeľ Nadácie Tomáša Baťu Pavel Velev.
Dôležitá zásada u Tomáša Baťu bola vybudovať samého seba skrz prácu. Ak stojí na pevných morálnych základoch šéf, dokáže ľahko motivovať aj svojich podriadených, čím zvýši napríklad ich efektivitu práce.
Čas pracuje pre schopných
Ak riadite firmu s tisíckami zamestnancov a denne vyrábate desaťtisíce párov topánok, potrebujete, aby všetko fungovalo ako hodinky a aby sa deň využil do poslednej sekundy. Tomáš Baťa si potrpel na presnosť a dochvíľnosť. Ale ako zabezpečiť, aby takýmto spôsobom premýšľali aj pracovníci?
Odpoveďou je osobná zodpovednosť. Každý mal stanovený denný plán, ktorý musel splniť v rámci osemhodinovej pracovnej doby. Na konci dňa bol plán buď splnený alebo nie. Nič iné medzi tým neexistovalo. Nemohlo sa preto stať, že pracovník odovzdal svoju prácu hotovú len na 70 %. Ak by to tak urobil, niekto by za neho prácu aj tak musel dokončiť, a tým by ukrojil zo svojho pracovného plánu. Časový sklz by sa nabaľoval.
„Dnes vám často niekto dodá produkt alebo službu, pri ktorej si poviete, že ste si ju radšej mohli urobiť sami a poriadne. Toto u Baťu neexistovalo. Nikto by neplytval vaším časom a energiou,“ vysvetľuje Končitíková, „Systém Baťovského riadenia je samokontrolovateľný.“
Filozofia osobnej zodpovednosti sa nepretavovala len do pracovných povinností, ale aj súkromných. Ak človek dokázal byť zodpovedným voči sebe tým, že si doprial dostatok spánku, že sa vzdelával a staral o svojich blízkych, vedel zodpovedne pristupovať aj k svojej práci.
Bez rozumu do práce – bez peňazí domov
S osobnou zodpovednosťou sa úzko viaže aj ďalší Baťov princíp – účasť na zisku a strate. Funguje na jednoduchej premise. Čím viac vyrobíte, tým viac dostanete. Ak niečo pokazíte, zaplatíte.
„Stratu platila celá skupina z dielne, napríklad tridsať pracovníkov, takže prirodzene sa kontrolovali medzi sebou. Baťa nechcel, aby sa hnali za ziskom ako splašené kone. Požadoval, aby išli len tak rýchlo, aby dokázali zachovať kvalitu,“ objasňuje Gabriela Culík Končitíková.
Pracovník si mohol prilepšiť aj prinesením inovácie do pracovných postupov. Ak napríklad vymyslel nový stroj, ktorý ušetril čas pri spracovaní výrobku, dostal nadštandardnú odmenu. „Vypočítala sa úspora, ktorú inovácia prinesie. Povedzme 20-tisíc korún ročne. Polovicu tejto sumy dostal ten, ktorý s myšlienkou prišiel.“
Riaditeľ Nadácie Tomáša Baťu v Zlíne, Pavel Velev dodáva, že Baťa nosil vo vreckách svojej vesty dvadsaťkoruny. Ak videl, že na dielni niekto ušetril čas, priamo ho bankovkou odmenil. „Až neskôr som zistil akú hodnotu mala vtedajšia dvadsaťkoruna. Na dnešné peniaze by to bolo 4 500 českých korún (približne 175 eur, pozn. red.).“
Baťa pochopil, že ak si chce získať nielen ruky a mozgy pracovníkov, ale aj ich srdcia, musí v nich vyvolať hrdosť a vzťah k samotnej firme. Aby mali pocit, že firma patrí im a teda aj prácu, ktorú vykonávajú, robia sami pre seba.
„To sa mu podarilo práve zavedením účasti na zisku. Motivoval pracovníkov k stopercentnej práci, ku kontrole a k tomu, aby sa cítili ako akcionári firmy,“ tvrdí Pavel Velev.
Najprv poslúžiť – potom predať
Tomáša Baťu možno zaradiť medzi prvých podnikateľov, ktorí sa neorientovali čisto len na zisk, ale aj na službu. Záležalo mu na prístupe k zákazníkom.
Ak nedokážete svojou prácou poslúžiť ľuďom, hľadajte si inú.
„Ľudí priťahuje, ak pre nich urobíte niečo naviac. Ak máte radi to, čo robíte a dávate do toho kus srdca, zákazníci to ocenia,“ hovorí Gabriela Končitíková. „Baťa vravel, že ak nedokážete svojou prácou poslúžiť ľuďom, hľadajte si inú.“
Služba v Baťovom kontexte však nebola myslená len smerom na verejnosť a zákazníka. „Poslúžime spolupracovníkovi, rodine, obchodnému partnerovi. Ale zároveň musíme poslúžiť sami sebe,“ dopĺňa Končitíková.
