Ako sa vlastnosti Tomáša Baťu odrazili v budovaní a úspechu jeho podniku?
Tomáš Baťa, často označovaný ako geniálny podnikateľ, je
dodnes vzorom pre mnohých obchodníkov a majiteľov firiem. Inšpirujú sa
v jeho firemnej
kultúre, spôsobom jeho myslenia, štýlom riadenia zamestnancov či prístupom
k zákazníkom. Ako jeho vlastnosti prispeli k vybudovaniu úspešného
podniku a aký v skutočnosti Baťa bol, prezradila podnikateľom Gabriela Končitíková počas Akadémie Baťa, ktorá sa v tomto roku po prvýkrát konala na Slovensku vďaka spolupráci Združenia podnikateľov Slovenska a NadácieTomáša Baťu.
Kritiky sa nebál, za omyly sa vedel ospravedlniť
Tomáš Baťa vybudoval výnimočný podnikateľský koncept. Ale nie sám. Mal víziu, ktorú naučil ľudí zdieľať. Zároveň sa obklopoval odborníkmi, ktorí boli v niektorých oblastiach šikovnejší ako on. Na tých sa nebál spoľahnúť, dôveroval im. Hoci sa veľakrát sklamal, držal sa pravidla „nikdy nezatrpknúť“. V mnohých prípadoch sklamal druhých on, no vedel si to priznať. Veľmi dobre si uvedomoval, že je omylný a vedel sa ospravedlniť. Aj k tomu sa však dostával postupne, po malých krokoch, ktoré jeho ego neraz „boleli“. Pokora u neho prichádzala pomaly, avšak, možno prekvapivo, čím viac bol jeho podnik úspešný, tým viac mal pokory. Apeloval však na pochopenie rozdielu medzi skromnosťou a pokorou. Kým skromnosť ľudí vzďaľuje od dosiahnutia snov, pokora pomáha sny zdieľať a žiť. Baťa sa nebál kritiky. Práve naopak, mal rád ľudí, ktorí ho kritizovali. Kritiku vnímal ako niečo, čo ho posúva vpred.
Líder, ktorý sa o svojich pracovníkov staral
Baťa sa nikdy nad svojich zamestnancov nepovyšoval, považoval ich za rovnocenných spolupracovníkov. Bol skôr lídrom ako šéfom. Žiadna práca pre neho nebola podradná, a preto nemal problém zastúpiť niektorého z jeho spolupracovníkov. Napriek tomu si uvedomoval a ctil zodpovednosť za svojich spolupracovníkov. Aj preto mu záležalo na ich zdraví a zdravom životnom štýle. Rovnako ako pre mnohé iné oblasti, aj pre túto mali vo firme zavedené baťovské desatoro. Svojim kolegom radil napr. venovať sa 8 hodín denne práci, 8 voľnému času a 8 hodín si nechať na spánok, alebo pracovníkom odporúčal raňajkovať. Malo to mať pozitívny vplyv na fyzickú a psychickú pohodu pracovníkov, čo sa ale malo odraziť aj v nižšej chorobnosti vo firme a vo vyššej produktivite práce.
Dodržať slovo bola zásada, no perfekcionizmus neuznával
Tomáš Baťa vedel dodržať slovo a rovnako to očakával aj od druhých. Krivý charakter u neho nemal šancu, s klamármi nespolupracoval. Taktiež nemal rád plytvanie časom, ktorý rátal doslova na sekundy. Jeho deň mal 86 400 sekúnd. Pri množstve svojich povinností však často zásadu nemeškať porušil. A hoci bol dôsledný, až pedant, nesúhlasil s perfekcionizmom. Tvrdil, že ak sa niečo robí, až kým to nie je dokonalé, trh sa za ten čas posunie inam a šanca uspieť je zrazu premárnená. Prirodzene, dbal na kvalitu výrobkov a tomu zodpovedala aj ich len 25 percentná marža. Ak ale niečo nešlo podľa plánu, prijal to a zmenil plán. Nemal ho nalinkovaný, hoci mal na všetko systém, bol zároveň flexibilný.
Konkurenciu nikdy nehanil, o trh sa nebál podeliť
Baťa bol iný ako ostatní obchodníci. Na konkurenciu sa pozeral inak, bral ju ako „parťáka“ v odbore. Nikdy ju nehanobil a nikdy nechcel „zabíjať“ malých živnostníkov. Držal sa pravidla, že ak aj dobyje trh, nemusí byť schopný ho pokryť celý. Odlišný prístup mal aj k svojim dodávateľom. Na akúkoľvek dodávku si vyberal minimálne z troch dodávateľov, pričom jeho prvoradým kritériom výberu nebola cena, ale to, v akom prostredí, za akých podmienok pracujú zamestnanci daných firiem a aké vysoké mzdy im vyplácajú. Mnohé zákazky preto často aj odmietol. Aj kvôli tomu si niektoré materiály vyrábali priamo v podniku. Druhým dôvodom ale bol fakt, že napriek jeho postoju ku konkurencii, nebola rovnaká solidarita z druhej strany. Konkurencia totiž firmu Baťa veľmi často hanila a preberala jej dodávateľov.
Odvážne bojoval so strachom - neplytval časom na negatívne veci
Tomáš Baťa si z toho nerobil ťažkú hlavu rovnako ako zo všetkého negatívneho. Aj keď bol váženým podnikateľom, ktorý vybudoval veľkú firmu, mal strach z mnohých vecí. Vedel o tom, no nedovolil strachu, aby ho premohol. Naopak, bol odvážny, išiel a urobil to, čoho sa bál. Baťa sa napríklad bál angličtiny. Aby sa zbavil strachu, ktorý ho brzdil v osobnostnom rozvoji, rozprávala sa s ním jeho manželka doma výlučne anglicky. Vďaka tomu časom Baťov strach z tohto jazyka opadol.
„Na strach ako emóciu sa nesústredil. Knihy a filmy o úpadku, strachu či smrti nečítal, pretože nechcel plytvať časom na negatívne emócie. Svoju taktiku pretavil aj do firemnej komunikácie a podnikateľskej činnosti. Napr. Baťove noviny boli založené výlučne na dobrých správach,“ uvádza Gabriela Končitíková. V boji proti strachu sa všetci spolupracovníci mohli opierať o Baťových 14 zásad. Chcel ich naučiť čeliť strachu, pretože tvrdil, že akékoľvek diela, ktoré vznikajú zo strachu sú škodlivé. Strach v nich ostáva a predáva ho ďalej. „Hovorieval, že topánka, ktorá je vyrobená zo strachu, bude slúžiť človeku inak ako topánka vyrobená s pozitívnou emóciou,“ dodáva Gabriela.
Ako každý človek na planéte, aj Tomáš Baťa mal svoje „muchy“. Negatívnou vlastnosťou Baťu bol napr. workoholizmus. Práci venoval maximum svojho času, hoci po iných to nechcel. Rodine ho preto dával o mnoho menej.
Mýty o Tomášovi Baťovi
S osobou a podnikaním Tomáša Baťu sa spája aj
niekoľko mýtov, ktorým ľudia dodnes veria, aj keď pravda je iná. Je
pravdepodobné, že väčšina výmyslov pochádza od jeho neprajníkov
a závistlivcov. Jedným z mýtov je tvrdenie, že sa snažil zničiť
živnostníkov a obuvníkov, aby nemal konkurenciu. Mýtus vyvracia jeho
založenie pomocného družstva, kde živnostníkom predával materiál za také
veľkoobchodné ceny, za aké ich nakúpil do vlastnej firmy. Bez akejkoľvek marže.
Taktiež keď získal vojenské zákazky na obuv pre vojakov, ľudia tvrdili, že to robí len pre seba a svoj zisk. Baťov zámer ale bol iný. „Baťa vedel, že pokiaľ nezíska vojenskú zákazku, môže fabriku zavrieť. V dobe vojny ľudia nekupujú obuv a hlavne mladí muži musia rukovať na front. Získanie vojenskej zákazky malo dva benefity - záruku práce a odbytu, a zároveň muži, ktorí pracovali na objednávke pre monarchiu nemuseli rukovať na front. Znamenalo to pre nich záchranu života a možnosť zostať doma,“ vysvetľuje Gabriela Končitíková. Zákazku navyše rozdelil aj medzi konkurenčné firmy. „Tomášovi Baťovi často bývajú tieto zákazky vyčítané, ale pre Zlín znamenali istú záchranu. Získal objednávku na výrobu 50 000 párov topánok. Keďže na takú veľkú zákazku nemal kapacitu finančnú, materiálovú ani výrobnú, založil Obuvnické konsorcium zlínské. V ňom okrem firmy Baťa boli aj ďalšie obuvnícke firmy zo Zlína. Baťa tak zaistil prácu nielen pre svoju firmu, ale aj pre ďalšie, konkurenčné firmy a mohlo tak byť uchránených viac mužov pred rukovaním na front.“
Traduje sa tiež, že pracovníci v Baťovej firme boli po dosiahnutí 40 rokov automaticky prepustení. Ani toto však nie je pravda. „Baťa to považoval za ideálny vek, aby sa spolupracovníci po rokoch na jednej pozícii posunuli inam. Mali zarobené toľko, že bolo zbytočné, aby blokovali dané pracovné miesto. Tomáš Baťa chcel, aby v 40-ke mali dosť financií do konca života alebo aby ich mali dostatok na vlastné podnikanie. V takomto okamihu totiž môžete opustiť dobre platené miesto a prenechať ho ďalšiemu, kto si môže zarobiť tiež,“ uvádza na pravú mieru Gabriela. Baťa neprepúšťal, ale dával šancu pohnúť sa v živote ďalej. Štyridsaťroční spolupracovníci tak mohli ísť napr. učiť do Baťových škôl, mohli robiť tzv. osobára alebo sa presunúť do kancelárie na post úradníka. Úradníkom sa totiž u Baťu stávali bežní pracovníci, ktorých si vyberal priamo v dielňach podľa ich vedomostí vhodných pre túto prácu. „Baťa chcel, aby jeho ľudia cestovali, objavovali alebo podnikali. V 40-ke totiž mali zarobené a navyše dostatok energie. Nechcel, aby chodili do dôchodku zodratí, bez peňazí a aby očakávali, že potom budú žiť. Takto by to nešlo.“
Niektoré mýty sa spájajú aj s jeho politickou kariérou. Napr. chýry o tom, že chcel byť starostom Zlína preto, aby mohol ovplyvňovať a riadiť si biznis. „Cieľom jeho role starostu bola naopak práca v prospech Zlína, pretože sa snažil, aby verejná správa neblokovala rozvoj mesta. Tí, ktorí kandidovali za stranu Baťovcov, nemali nárok na žiadnu odmenu v rámci práce pre mesto. Baťa povedal, že ich dostatočne platí firma a že vykonávať prácu pre mesto je česť. Tieto mzdy boli venované na rozvoj Zlína,“ tvrdí odborníčka na život obuvníckeho velikána. Dokonca sa tradovalo, že chcel byť prezidentom Československa. „Nie je to pravda. Keď sa premýšľalo nad potrebou hľadať nového prezidenta, zaznievalo z mnohých politických a umeleckých kruhov meno práve Tomáša Baťu, pretože bol na verejnosti vnímaný ako človek, ktorý dokáže riadiť nielen podnik, ale aj štát. Traduje sa, že pri jednej diskusii na túto tému Baťa povedal, že funkcia prezidenta je spojená s mnohými spoločenskými povinnosťami a na tie on nemá čas. Následne dodal, že odporúča svojho mladšieho nevlastného brata Jána, ktorému oficiality nevadia a má ich rád.“
Majetkom sa Baťa nechválil a ľuďom vždy povedal, čo si myslí
Napriek tomu, že Tomáš Baťa bol a je vzorom mnohých ľudí a jednoznačne patril medzi najznámejšie osobnosti Československa, bola jeho výraznou osobnostnou črtou najmä skromnosť. „Baťa neznášal, keď z neho niekto išiel „do kolien“. Dokonca neprijal doktorát, pretože by ho podľa neho museli prijať všetci spolupracovníci vo fabrike. Ak by Baťu chceli oceňovať za rozvoj fabriky, museli by oceniť každého, s kým spolupracuje, pretože bez nich by to nedokázal,“ hovorí Gabriela Končitíková. Skromnosti ho naučila najmä jeho chudobná minulosť. Veľmi dobre poznal pocit, keď človek nič nemá, keď ho nikto nepozná a opovrhujú ním. Nikdy si nepotrpel na pocty, biznis nebral ako prostriedok, ktorý ho má finančne zabezpečiť. Po čase sa prestal úplne prezentovať majetkom. Mal skúsenosti s chudobou zažité na vlastnej koži a nebol lakomý, no nebol ani filantrop. Uvedomoval si, že starostlivosťou o ľudí prináša prospech svojej firme, no nikomu nedal niečo len tak, zadarmo. Tvrdil totiž, že ak druhému človeku čokoľvek uľahčíte a dáte niečo zdarma, prerušíte jeho osobnostný rozvoj.
To, čo ľuďom nikdy neodoprel, bola jeho podpora. Baťa bol veľmi zásadový, pričom jedným z pravidiel bolo nebrať druhým vízie. Ľudí nerozdeľoval podľa majetku, výzoru či vzdelania. Každý mal u neho šancu a nápady vedel oceniť. „Naučil sa vnímať ľudí. Vedel im načúvať. Vždy hovorieval, že sa nesmiete stať hluchí k nápadom iných,“ opisuje Gabriela Končitíková osobnosť T. Baťu. Odrážalo sa to aj na podnikovej kultúre firmy Baťa, pretože zamestnanci sa nemuseli báť, že u neho nájdu faloš, ak za ním prídu s niečím novým alebo s prosbou o radu. S ľuďmi hovoril na rovinu, úprimne a priamo. Bol transparentný, takže všetci vedeli na čom pri ňom sú. Ako sa hovorí, čo na srdci, to na jazyku. Nebál sa povedať, čo si myslí o vás a vašej práci, avšak nezrazil vás tým na kolená. Dokázal povedať podstatu, realitu a nenechával vás v klamstve. No vedel to podať tak, aby to bolo prínosné. „Nebral ľuďom sny a vízie. Nikdy nepovedal, že niečo nejde a miloval, keď ľudia mali túžbu tvoriť či meniť. Vždy podporoval ľudskú snahu.“
