Martina (Tina) Minorová je mladá slovenská umelkyňa. Svoju kariéru začala budovať v reklamnom svete, ale po rokoch naplno prepadla vysnívanej práci ilustrátorky.
Tina, začínala si ako redaktorka v marketingovom časopise a copywriterka v reklamnej agentúre. Čo považuješ za svoju najcennejšiu skúsenosť?
Najcennejší bol moment, keď som si uvedomila hodnotu vlastnej práce. A tiež, že je veľmi dôležité vedieť v správnej chvíli odísť. Niekedy sa bojíme opustiť zamestnanie, ktoré nám poskytuje istotu. Zdanlivú. Pretože práve keď ho pustíme, otvorí sa nám nová a v mnohých prípadoch lepšia príležitosť.
Prečo si sa rozhodla agentúrny život po rokoch opustiť?
Chcela som byť paňou svojho času. Sama rozhodovať o tom, akej práci sa budem venovať a kto bude mojím klientom.
Hovoríš, že práca na voľnej nohe ti dodala pocit slobody. Nie je občas ťažké s takou voľnosťou narábať a udržať si sebadisciplínu?
Mať odrazu v rukách toľko slobody, nie je práve jednoduché. No ani zložité, pokiaľ vás vedie pocit, že to, čo robíte, je správne.
Je náročné sa ako umelec na voľnej nohe presadiť a uživiť? Aké boli začiatky?
Náročné sú veci, do ktorých sa nám nechce. Samozrejme, že keď niečo začínate, musíte vynaložiť väčšie množstvo energie a času. No pokiaľ viete, že rozbiehate niečo vlastné, poháňa vás nadšenie. A to premení pocit náročnosti na vzrušenie a zábavu.
Kedy si pochopila, že svet umenia je tvojou dôležitou súčasťou?
Vedela som to už od malička. Potrebovala som „len“ 27 rokov, aby som svoju vášeň pretavila do činov.
Mnohé roky sa venuješ ilustrátorskej tvorbe i copywritingu. V čom podľa teba spočíva čaro práce ilustrátorky a čo je lákavé na vytváraní kreatívneho obsahu?
V oboch prípadoch ide o vymýšľanie. O tvorivý proces s mnohými zákutiami a nečakanými cestičkami, ktorých vyústenie nedokážem celkom predvídať. To ma fascinuje a láka zároveň. Objavovať rôzne svety a zhmotňovať ich do obrazov prostredníctvom štetca alebo správneho uloženia slov v texte.
Ako ilustrátorka si pracovala na krásnych projektoch nielen pre viaceré reklamné agentúry, mnohé známe značky, ale aj pre tvorcov spoločenskej hry Rozprávkari, kde si ilustrovala príbehy z rozprávok Pavla Dobšinského. Ktoré projekty patria medzi tvoje srdcovky?
Určite spomínaná hra Rozprávkari, keďže vďaka nej som takmer rok žila vo svete Dobšinského rozprávok. Keď sa navyše po vydaní darovalo takmer 500 hier do detských domovov, dojalo ma, že som mohla byť toho súčasťou. S radosťou spomínam na mnohé projekty, ktoré mi prešli rukami. No mojou najväčšou srdcovkou je práca, ktorú robím.
Je pre teba maľovanie akýmsi únikom do rozprávkovej ríše? Mali by aj dospelí občas objaviť v sebe večné deti?
Poviem vám malé tajomstvo, dospelosť neexistuje. Svet je jedno úžasné miesto, ktoré ma nikdy neprestane udivovať. Základom je zachovať si detský pohľad na svet. Byť zvedavý, živý, večne objavovať a nikdy sa neprestať tešiť zo svojich objavov. Dospelosť je pre mňa istá forma uzatvorenia sa. Do sveta povinností, pravidiel, obmedzujúcich systémov bez možnosti byť sám sebou. Byť autentický.
Hovorí sa, že deti sú najčistejšie bytosti a je na tom kus pravdy. Ty sa okrem svojej práce ilustrátorky a copywriterky venuješ aj agentúre Eňo-Ňuňo, ktorá robí detské tábory zamerané na umeleckú činnosť. Čo ťa k tomu priviedlo?
Možno som priveľká idealistka, no podľa mňa jediný zaručený spôsob, ako môžeme zmeniť svet k lepšiemu, je venovať sa deťom, ktoré ho prevezmú po nás. Podporovať v nich prirodzenú hravosť, zvedavosť, rozvíjať cit pre krásu a dobro. Umenie zušľachťuje a zjemňuje ducha, preto sme si ho zvolili ako formu, ktorou chceme s deťmi spolupracovať.
Kde čerpáš inšpiráciu na množstvo projektov a tvorbu ilustrácií? Čo dokáže umeleckú dušu najviac nakopnúť?
Nabiť ma dokáže pobyt v prírode, rozhovor s príjemným človekom, chvíľa osamote, inšpiratívne zadanie. Impulzom môže byť čokoľvek, čo zapne moju predstavivosť.
Podieľaš sa rada na reklamných projektoch pre veľké značky alebo radšej tvoríš „na želanie“?
Nedelím zákazky na tie, ktoré sa objavia vonku na billboarde a tie, ktoré sa zavesia doma v obývačke. Baví má práca na akomkoľvek zadaní, ktoré sa rozhodnem prijať. Najradšej však maľujem len tak slobodne. Motívy a obrazy, ktoré sa mi rodia v hlave bez toho, aby mi ich niekto zadal.
Veľký úspech zožal Becherateliér, na ktorom si pracovala v roku 2016. V súčasnosti pracuješ na projekte My máme. Tvoje ilustrácie tak môžeme mať neustále pri sebe. Ako tieto spolupráce vznikli?
Veľmi často ku mne spolupráce prichádzajú, keď to najmenej očakávam. Tak to bolo aj v prípade Becherateliéru, keď ma oslovila agentúra Triad, aby som pre ich klienta prekreslila niekoľko fotografií. Nakoniec ich nebolo len niekoľko, ale rovno celá kampaň s viac ako 200 ilustráciami. Pri projekte My máme to bolo podobné. Napísala mi Kristína Tormová, ktorú som mala rada ako Kiku Koláčovú s jej fenomenálnymi prúžkovanými tričkami. Slovo dalo slovo, a tak sa moja tvorba dostala aj na puzdrá telefónov.
Aké sú tvoje sny, ktoré by si si chcela v budúcnosti splniť?
Mám ich mnoho, no radšej si ich nechám pre seba, aby sa splnili
Je dôležité kráčať za svojím snom aj napriek zložitým finančným podmienkam, ktoré sú istým rizikom pre umelcov na voľnej nohe?
Všetko záleží od uhla pohľadu a vnútorného nastavenia. Nielen umelci, ale ktokoľvek, kto pocíti, že ho určitá oblasť láka a priťahuje, hoci sa jej dovtedy vôbec nevenoval, by mal ísť smelo do toho. Treba skúšať a zisťovať, čo nás baví. Len tak zistíme, čo máme v živote skutočne robiť.
