Začínala 400 km od domova. S manželom, maličkým synom na rukách a troma sudmi na víno. Dnes majú 58 hektárov vlastných viníc a stovky zlatých medailí z celého sveta.
Jarka Ostrožovičová je pôvodom z Moravy, na ďaleký Tokaj ju priviala láska. Ako vyučená kvetinárka pracovala už počas strednej školy a pomerne mladá dostala do rúk veľkú zodpovednosť. Najskôr skleník plný úrody chryzantém, neskôr učňov, ktorých viedla už ako 18-ročná. Šikovnú mladú dievčinu si všimli na riaditeľstve záhradníctva a stiahli ju pracovať do kancelárie, aby plánovala výrobu. Aj tam však rýchlo narazila na strop svojho rozvoja. Vtedajší riaditeľ ju v roku 1985 poslal študovať na vysokú školu, jej podmienka však bola, že to bude popri zamestnaní. Keď odchádzala, kolegyne sa jej smiali, že si na škole v Lednici na Morave nájde vinára. O pár dní neskôr sa ukázalo, že mali pravdu...
Ako to celé začalo
„Prišla som na prijímacie skúšky a zbadala tam stáť vysokého, čiernovlasého, statného a sebavedomého Slováka – východniara. Bolo to rýchle a vzájomné vzplanutie,“ začína svoj príbeh Jarka. Dnes sú spolu viac ako tridsať rokov a zdieľajú nielen rovnaké meno, ale aj spoločné vinárstvo. Jaroslav študoval školu denne, Jarka externe. Keď v roku 1990 obaja doštudovali, narodil sa im syn, presťahovali sa na východ Slovenska a začali spolu podnikať. Cesta k štartu firmy však nebola taká priamočiara.
Manžel dorábal víno v tokajskej oblasti už od svojich pätnástich rokov. Na strednú školu chodil do Modry a odtiaľ telefonicky inštruoval rodičov, čo majú doma s vínom robiť. Voľba podnikať vo vinárskej oblasti bola teda jasná. Vinárstvo Ostrožovič ale nevyrástlo zo dňa na deň.
Manželia začínali v miniatúrnej pivnici u Jarkiných svokrovcov. Jaroslav bol vtedy ešte zamestnaný na škole vo Viničkách a Jarka bola doma s malým dieťaťom. Podnikanie budovali krôčik po krôčiku popri týchto povinnostiach. „Keď prišiel manžel z práce, naložil si víno do auta a šiel na rozvoz do Košíc. Keď sa vrátil, ešte sme etiketovali fľaše a na ďalší deň musel ísť zasa do práce,“ spomína Jarka. Dlho sa to nedalo zvládať, a tak manžel po dvoch rokoch naplno prešiel zo zamestnania do ich spoločnej firmy.
Začínali iba so sudovým vínom, pretože na výrobu iného neboli peniaze. Faktorom úspechu u nich bola výdrž. Všetky peniaze, ktoré zarobili, automaticky dávali naspäť do firmy a vďaka tomu mohli postupne rásť.
Hrozné časy s hroznom
„Keď som v roku 1985 prvýkrát prišla na Tokaj, bolo tu pohrebisko vinohradov,“ začína ďalšiu kapitolu svojho rozprávania dnes už ostrieľaná vinohradníčka. Všetko bolo zarastené, vinice križovali hrdzavé drôty, po zemi sa povaľoval rozpadnutý betón a v hriadkach rástli agáty, ktoré sa z buriny premenili na veľké stromy, pretože sa o vinice nikto nestaral.
Vinohradníctvo je vraj pritom každodenný vytrvalý boj. „Keď do vinice pol roka nevkročíte, je s ňou koniec,“ varuje Jarka. Ostrožovičovci na začiatku vlastné vinice nemali, museli teda hrozno kupovať, najmä od malých pestovateľov z celého Tokajského regiónu. Jarkine spomienky na túto dobu sú pomerne dobrodružné: „Ľudia k nám chodili s igelitovými vrecami a s kaďami, v ktorých mali pošliapané a popučené hrozno v hroznej kvalite. Ale museli sme kúpiť aj také, iná cesta nebola.“
Keď sa firme začalo trošku dariť, Jaroslav Ostrožovič začal veľmi usilovne pracovať na tom, aby si vinohrady kúpili, alebo aspoň prenajali. Celý proces bol veľmi náročný a trval dlho, dnes však Jarka skladá pred manželom klobúk, pretože za 25 rokov dokázal z nuly sceliť 58 hektárov vinohradov. Tie potom na tri etapy nanovo podsádzali a rekultivovali.
Železná lejdy firemných financií
Jarka Ostrožovičová je priama a temperamentná žena, ktorá drží firemnú kasu pevne v rukách. Ekonomika vinárstva je pod jej taktovkou od úplného štartu až dodnes.
Už keď skupovali prvé hrozno, stála pri váhe a zapisovala si každého jedného predajcu. Smeje sa, že poznala trištvrte regiónu po mene. Menej do smiechu jej bolo v momente, keď prišlo prvýkrát na lámanie chleba a rozhodovalo sa, či firma prežije alebo nie.
Dohoda s pestovateľmi bola totiž taká, že ich za hrozno vyplatia okolo Vianoc, keď víno spracujú a budú vedieť aspoň časť z neho predať. Už na tretí deň ale začali telefonáty typu: „Praskol mi bojler, potrebujem peniaze,“ alebo „Zomrela mi svokra, potrebujem na pohreb.“ Ostrožovičovci museli túto situáciu ustáť a pestovateľov postupne povyplácať. Obracali každú korunu, rátali, plánovali a napokon všetko zvládli.
Jarka však prízvukuje, že síce manžel riadi firmu, no vo financiách ju musí riadiť ona. „Viete, chlapi majú veľkolepé plány, všetko chcú hneď,“ smeje sa. Na začiatku podnikania mali obaja veľa síl a chuti niečo vybudovať, ak by však firemné financie nedržala pevne v rukách, firma by vraj do roka skrachovala. Uznáva prístup krok za krokom. A zdá sa, že jej funguje.
Sťahovanie a šťastie na ľudí
V roku 1995, teda päť rokov po štarte, bola už Ostrožovičovcom pivnica u svokrovcov malá. Potrebovali sa presťahovať do väčšieho. Začali sa obzerať po okolí a narazili na schátraný a opustený štátny majetok vo Veľkej Tŕni. „V areáli boli budovy bez striech, vnútri na špagátoch visel tabak, ktorý tu sušili. Bol to strašný pohľad,“ rozpráva Jarka. Napriek tomu videli v tomto priestore potenciál. Problémom boli peniaze.
„Musím povedať, že sme mali v živote firmy šťastie na dvoch úžasných ľudí,“ konštatuje spolumajiteľka vinárstva. Bolo ich samozrejme viac, títo dvaja jej ale významne utkveli v pamäti. Prvým z nich bol vtedajší riaditeľ Prvej komunálnej banky, ktorý dal Ostrožovičovcom úver na rekonštrukciu jednej z budov bez akýchkoľvek finančných podkladov či výsledkov. „Vedel, že viac-menej ani nie sú,“ smeje sa Jarka a dodáva: „Úver nám dal na značku Ostrožovič, čo vtedy boli de facto jeden muž so ženou, ktorí si v pivnici vyrábali víno.“ Dnes by sme túto situáciu mohli prirovnať k veľmi podarenej investícii rizikového kapitálu.
Druhým človekom bol riaditeľ štátneho majetku, ktorý chceli odkúpiť. Videl ich nadšenie, a tak im budovy predával postupne rok po roku, aby ich stíhali opravovať a aby sa im do areálu nenasťahovala konkurencia alebo iné firmy. Dnes ho vlastnia celý, je kompletne zrekonštruovaný a naozaj prekvitá. Vďaka vtedajšiemu riaditeľovi starého areálu si manželia nemuseli brať šialene veľké úvery a rekonštrukcie zvládli postupne z vlastných prostriedkov. Cesta ku krásnemu výsledku bola ale tŕnistá.
„Žili sme najskôr v Slovenskom Novom Meste, potom v prenájme v Borši, neustále sme dochádzali,“ pokračuje Jarka a spomína si na vtipnú príhodu spojenú s ich absenciou v novom vinárstve. Jednou z budov, ktorú opravovali, bol plechový hangár určený na uskladnenie vína. Postupne ho menili na murovanú budovu, no keď odstránili kus plechu, ostala v priečelí budovy diera. Vnútri kopec vína, vtedy už za veľa peňazí. Čo s tým? Ostrožovičovci k diere pristavili starú Áviu a šli domov spať. Dúfali, že ich v noci nikto nevykradne. Našťastie sa tak nestalo.
Do nového areálu sa kompletne presťahovali v roku 1997. Dôležitým míľnikom bol ešte rok 2000, keď pre Jarku a jej manžela nastali tufové Vianoce. Začali totiž hĺbiť svoju vlastnú vínnu pivnicu a niekoľko dní tŕpli, či bude podložie ich areálu vhodné na uskladnenie tokajského vína. To totiž môže dozrievať iba v tufových pivniciach. Predstavte si to nadšenie, keď sa z prvého vrtu ukázalo, že podložie areálu tvorí práve sopečný tuf. Ak sa k Ostrožovičovcom prídete pozrieť dnes, nájdete u nich podzemie s chodbami dlhými dohromady pol kilometra.
Zamestnancov treba počúvať
Bez ľudí to vraj nejde. Ostrožovičovci mali prvých zamestnancov už v roku 1990, keď začínali. Boli nimi učni z poľnohospodárskej školy vo Viničkách, s ktorou manželia už vtedy uzavreli dohodu o absolventskej praxi. Učňov musela Jarka nielen vzdelávať, ale im aj navariť, to všetko s malým dieťaťom na rukách. „Určite sme mali umývačku riadu ako prví na východe, možno aj na Slovensku,“ smeje sa. Bez vymožeností techniky by to vraj nešlo.
Neskôr sa k študentom na praxi pridali aj prvé stále zamestnankyne. Tie pomáhali vo firme umývať fľaše, ktoré vtedy vykupovali za korunu, pretože na nové nebolo.
Dnes majú v tíme desiatky ľudí a menšiu skupinu vedúcich pracovníkov, ktorí sú vo vinárstve roky. Za ten čas sa už naučili, čo manželia Ostrožovičovci chcú a akým smerom firmu vedú. „Bežný chod firmy je už vo väčšine prípadov na nich, my už ich prácu iba zastrešujeme a robíme s nimi pravidelné porady,“ vysvetľuje Jarka. Jedným dychom ale dodáva, že musia byť s manželom neustále vo firme. „Kto mi povie, ako sa dá riadiť firma na diaľku, budem ho obdivovať,“ usmieva sa a krúti hlavou. Podľa nej chce firma celého človeka. S manželom vraj boli za viac ako 30 rokov podnikania na dovolenke najdlhšie na týždeň.
Hoci dnes už majú systém delegovania povinností, sú aj rozhodnutia, ktoré musia urobiť oni sami. V podnikaní sa obaja naučili, že hlasy zdola treba počúvať.
Ľudia sú šikovní, treba ich nechať hovoriť.
Vypočuť, nie vždy stopercentne akceptovať, ale vypočuť a zobrať si z názorov zamestnancov to prínosné. Pri rozhovoroch s ľuďmi z prvej línie totiž vždy vznikajú myšlienky, ktoré v konečnom dôsledku pomôžu daný problém vyriešiť. Z Jarkinho rozprávania je cítiť, že si svojich zamestnancov váži a chce, aby ich práca bavila a aby im u nich bolo dobre.
Ako sa robí vinársky marketing
Keď manželia Ostrožovičovci začínali podnikať, ich prvými zákazníkmi boli hlavne brigády socialistickej práce. Všetko vraj stálo a padalo na kontaktoch. „Stále sa niečo oslavovalo a bolo treba víno. Títo ľudia ho na základe manželových kontaktov brali od nás,“ spomína Jarka. Stály odber prvého sudového vína im tak prinášal potrebný zisk, ktorý hneď zasa vracali nazad do firmy.
Dnes je portfólio ich zákazníkov úplne iné. Vyrábajú už len fľaškové víno a okrem iného majú distribútorov, s ktorými spolupracujú aj dvadsať rokov. Potom je tu firemná klientela, ktorá od vinárov berie hlavne darčekové balenia pre svojich zamestnancov či obchodných partnerov. A potom sú tu e-shopoví zákazníci, ktorí si kúpia kartón vína, no pani Ostrožovičová na nich nedá dopustiť: „Je s tým kopec roboty, ale týchto zákazníkov máme veľmi radi, pretože sa vracajú.“
Ako ich však v prvom rade naučiť, kto je Ostrožovič a prečo by mali piť práve vína z Tokaja?
„Snažíme sa robiť špeciality a byť vždy v niečom prví,“ vysvetľuje Jarka. Ako prví vraj mali na Tokaji ľadové i slamové víno.
Najlepší marketing je podľa nej ústna reklama. Hoci je najpomalšia, je vraj najúčinnejšia. V roku 2002 vybudovali v areáli svojho vinárstva penzión, ktorý dnes robí značke výbornú službu. Ľudia sem môžu prísť prespať, objednať si ochutnávku, ísť sa s pánom Ostrožovičom pozrieť priamo do vinohradu a vidieť prácu za výrobou vína na vlastné oči. Takýto zážitok pomáha budovať silný vzťah zákazníka k značke a dôveru vo vinára.
Svoje spravia aj ocenenia. Najmä také ako získanie Šampióna (najvyššie možné ocenenie) z najprestížnejšej svetovej súťaže vín VINALIES INTERNATIONALES PARIS, ktorú si v kategórii prírodne sladkých vín vybojovali v roku 2018. Ocenenie Šampión získala ich Tokajská výberová esencia ročníka 2000. Tento husársky kúsok vyvolal aj patričný mediálny rozruch.
Jarka je ešte špecificky hrdá na medaily zo súťaže VINAGORA INTERNATIONAL WINE COMPETITION, ktorá sa každoročne koná v Budapešti. Tak, ako na všetkých vinárskych súťažiach, aj tu sa vína hodnotia na slepo. Maďari, ktorí majú 90% tokajského územia a považujú ho za svoju dominantu, zlatú medailu udelili slovenskému Tokaju od manželov Ostrožovičovcov. A to je ozajstný úspech.
Medailí majú za tie roky stovky, až z 30 krajín sveta. Každoročne sa im podarí umiestnenie v Národnom salóne vín, ktoré hodnotí stovku najlepších domácich vín za daný rok. Získali už aj ocenenia v rebríčku 1000 najlepších vín sveta. A vedeli ste, že medaily, ktoré sú na fľašiach vína, si vinári od usporiadateľov súťaží musia kupovať? Ostrožovičovci si ich kupujú, dnes už ale iba tie najvzácnejšie. To je pre nich totiž ten najlepší marketing. Ľudia, ktorí dnes pijú víno, sú už vzdelaní a vedia rozlíšiť dôležitosť medaily na fľaši.
Na trhu sú podľa Jarky Ostrožovičovej aj firmy, ktoré predávajú víno za dumpingové ceny. Ona však zdôrazňuje, že je dôležité nejsť nikdy pod cenu. Radšej chvíľu vydržať aj s nižšími predajmi, ale nejsť pod vlastnú hranicu. „Žiadne zľavomaty ani nič také. To nedovolím,“ uzatvára kapitolu o marketingu Jarka.
Škoda 100 a pokora
Ostrožovičovci mali už v roku 1995 prvého obchodného zástupcu. Jemu kúpili nový pick-up a oni dvaja sa stále vozili na starej Škode 100, ktorú manžel kúpil ešte počas školy na polovicu so spolužiakom a križoval na nej trasu Lednice, Ostrava, Tokaj, Rakúsko.
„Pamätám si moment, keď sme šli ponúkať naše víno do jedného luxusného hotela v Banskej Bystrici. Škodovku sme zaparkovali za rohom, aby nás na nej nikto nevidel, vzali sme kartón vína do ruky a dnu sme šli ako hrdinovia pešo,“ smeje sa Jarka. Na tomto prípade vysvetľuje, ako musí človek podľa nej ostať stále skromný a pokorný.
Na prvom mieste je u nej firma a zamestnanci, až potom sú oni dvaja s manželom. „Nepotrebujem pre seba nové auto, potrebujem nový lis do firmy. Potrebujem nový traktor. Takto premýšľame už tridsať rokov,“ vysvetľuje vinárka.
Rozhodnutie, či zafinancuje nejaký nový stroj, je pre ňu vraj vždy ťažké. Vie, že ekonomiku firmy nesmie prepáliť. V prvom rade musí byť na výplaty pre zamestnancov, potom na všetko ostatné a až potom niekde na konci je zisk pre ňu a pre manžela. „Veľa podnikateľov si myslí, že tržba je zisk. To nie je pravda a už veľa ľudí sa na tom popálilo,“ upozorňuje Jarka. S úsmevom na perách sa priznáva, že to zo začiatku musela dosť často prízvukovať aj u nich doma.
Autentické vína, počasie a inovácie
Jarka Ostrožovičová konkurenciu veľmi nesleduje. Sústredí sa na vlastné produkty a keď chce inšpiráciu, hľadá ju vo svete. Skepticky sa pozerá aj na rôzne módne výstrelky, ktoré vraj vo vinárčine nikdy dlho neprežijú. „Dnes je móda oranžových a autentických vín,“ hovorí Jarka. Ide o vína bez filtrácie a použitia moderných technológií. Technológie sú ale podľa nej práve tou najdôležitejšou esenciou úspechu. Reduktívne vína, vyrobené za pomoci moderných technológií, sú podľa Ostrožovičovej jednoznačne pitné a ľudia sa k nim vracajú.
Čo to znamená v praxi? Moderné lisy, ktoré hrozno spracovávajú šetrnejšie, či postrek hrozna vrtuľníkom, keď sa kvôli záplavám nedalo do vinohradu vojsť traktorom. Technológie vinárom pomáhajú bojovať aj s ďalšími vrtochmi počasia. Vďaka detailným predpovediam vedia, kedy presne oberať ktoré plochy a ktoré môžu nechať zrieť trochu dlhšie.
Vinohradníctvo je podľa Jarky Ostrožovičovej závislosť na prírode. Niekedy je to veľmi ťažké, pretože počasie neovplyvníme. Sú však veci, ktoré sa ovplyvniť dajú. „Nie každý rok sú napríklad cibéby, ktoré sú základom výroby tokajských vín. Keď ale sú, tak ich oberieme úplne všetky, a urobíme si tak zásoby aj na desať rokov dopredu,“ vysvetľuje Jarka.
Zrastené mantinely legilastívy
„Legislatíva je dnes zložitejšia, než bola v roku 1990, keď sme začínali. Vtedy sa všetkým začínajúcim podnikateľom dýchalo lepšie. Začať v dnešnej dobe už by som si netrúfla.“ Jarka skláňa klobúk dolu pred každým, kto sa do podnikania pustí dnes. S manželom mali z časti podobnú skúsenosť len nedávno, keď v roku 2017 pretransformovávali živnosť na eseročku. Nikoho vraj nezaujímalo, že podľa prísnych pravidiel podnikajú už roky, takmer všetky kontroly museli absolvovať úplne odznova.
Legislatíva vinárov odradila aj od výroby množstva produktov, ktoré v minulosti robili a dnes už nerobia. Práve preto, že sa zmenila legislatíva a už sa neopláca vyrábať ich, ak majú byť dodržané všetky nové podmienky.
„Legislatíva je z roka na rok náročnejšia, mantinely sú úzke a mám obavu, že dolu sú už spojené,“ smeje sa Jarka, hoci ide o smiech s tak trochu trpkou príchuťou.
Liek na ťažké chvíle
Jarka Ostrožovičová je energická žena, z ktorej sila a odhodlanie priam žiaria. Odkiaľ sa táto energia berie? „Niekedy sa sama divím,“ odpovedá. Tridsať rokov neustáleho premýšľania vraj aj ju už niekedy unavuje. Potom ale príde moment, keď sa hosť na raňajkách v penzióne rozplýva nad tým, aké úžasné je ich vinárstvo a ona je razom znova plná elánu. Vtedy vraj vidí, že ich spoločná snaha má zmysel a že ľuďom prináša radosť.
A čo boli najťažšie momenty v rámci jej podnikania? Jarka sa smeje: „Viete čo, ťažkých momentov je každý týždeň minimálne päť. Človek ich musí vyriešiť a ísť ďalej.“ Neverí na slepé uličky a riešenie musí nájsť vždy. Sú to vraj prebdené noci a dlhé chvíle osamote, keď premýšľa, ako z nešťastnej situácie von, zatiaľ ale riešenie našla vždy. Pre istotu si zaklope na drevo. Človek sa podľa nej nesmie nechať znechutiť a odradiť. A zároveň mať vzťah k práci, ktorú robí, pretože vtedy ide všetko ľahšie.
Podnikanie s manželom
Na otázku, ako sa podniká s manželom, so smiechom odpovedá: „Je to krásne i hrozné.“ Keď si ale podľa nej dvaja ľudia nájdu spoločnú reč v partnerstve, mali by si ju nájsť aj v podnikaní. Humorne dodáva: „Firma je manželstvo rozšírené o pár ďalších ľudí, keď počítam aj zamestnancov.“
Jarka aj Jaro Ostrožovičovci majú v spoločnej firme každý svoj úsek. Ich činnosti sa čiastočne prelínajú. Jarka má na starosti ekonomiku, marketing a personalistiku, manžel zasa vinohrady a výrobu. Vo firme spolu sú a zároveň nie sú.
Keď sa navzájom potrebujú, manžel vraj najčastejšie zahlási: „Poď do labáku, ideme chutnať víno.“ Vtedy sú prepojení a riešia veci spoločne. Samozrejme, niekedy sa aj pohádajú. Podľa Jarky to ale patrí k životu a k podnikaniu obzvlášť. Dôležité podľa nej je, aby sa pár aj firma neustále posúvali dopredu. „Žena má iné oči, muž má iné oči a keď sa to stretne, tak si myslím, že z toho môže niečo vzniknúť. Tak je to v manželstve i v podnikaní,“ uzatvára.
Jarkine osobné lekcie
- Základ v živote aj v podnikaní je používať zdravý sedliacky rozum.
- Zahryznite sa a nikdy sa nevzdávajte.
- Je dôležité ísť tou správnou cestou. Ak nejdete po správnej ceste, akékoľvek silné zahryznutie sa je zbytočné.
- Buďte presvedčení o svojom produkte, robte ho poctivo a nájdite silu bojovať s veternými mlynmi.
- Investujte do moderných spotrebičov, ktoré vám výrazne uľahčia chod domácnosti.
- Premýšľajte dopredu a plánujte, zorganizujte si nasledujúci deň večer predtým.
- Vzdelajte sa v odbore, v ktorom chcete podnikať.
- Celý život sa učte, študujte si odbornú literatúru, učte sa od starších, choďte na kurzy, absorbujte všetko, čo kde vidíte.
- Cestujte po svete. Je to dôležité preto, aby ste mali neustále nové zdroje inšpirácie.
- Podstatné je to skúsiť, aj keď dopredu viete, že začiatky sú ťažké.
- Nájdite si región, kde je vaša odbornosť potrebná, alebo ak chcete ostať v tom vašom, vzdelajte sa v tom, čo tam chýba.
- Niekedy je nestranný uhol pohľadu veľmi dôležitý, prinesie vám potrebný odstup.
- Úloha ženy len ako matky dnes už dávno skončila.
Náš tip: Ďalšie inšpiratívne príbehy slovenských podnikateliek nájdete v knihe 49 hrdiniek slovenského biznisu (Ako premeniť svoj dievčenský sen na vlastnú firmu)
