Má iba 15 minút na to, aby z jednej dávky vyrobila čo najviac čokolády. Za jeden rok vyrobí aj 6 ton. Pri temperovaní musí dohliadať na správnu teplotu, inak je celá práca zbytočná.
Katalin chýbala v pôvodnom zamestnaní kreativita. Už ako študentka medzinárodných vzťahov mala pracovné prestávky a hľadala svoje životné uplatnenie. Po tom, čo si vyskúšala ďalšie príležitosti v banke a v politike, naskočila na vlak ručnej výroby. Inšpirovala sa príbehom o chlapíkovi, ktorému výroba čokolády kompletne zmenila život. Rozhodla sa nasledovať jeho kroky a o rok neskôr si v Komárne otvorila vlastnú čokoládovňu.
Inšpirácia z metra
Katalin mala po skončení osemročného gymnázia dva smery, ktorými sa chcela uberať. Architektúra alebo medzinárodné vzťahy. Na architektúru ju nevzali, no štúdium medzinárodných vzťahov jej otvorilo dvere do politiky a diplomacie. Absolvovala mesačnú stáž v Európskom parlamente v Bruseli a o rok neskôr tu študovala cez program Erasmus.
V rámci štúdia dostala úlohu zostaviť marketingový plán pre miestnu čokoládovňu. Už tu mala možnosť pričuchnúť k výrobe čokolády a zamilovať sa do nej. Po ukončení zahraničnej stáže sa vrátila do Györu, dokončila bakalárske štúdium, na chvíľu si vyskúšala prácu asistentky generálneho riaditeľa banky, aby sa opäť vrátila k štúdiu, tentokrát na magisterskom stupni v Budapešti.
Katalin si na deň nástupu do školy pamätá celkom presne. „Zrazu mi boli všetky kostýmy z banky nanič. Obliekla som si obyčajné šaty a musela som sa znovu posadiť do lavice,“ smeje sa. Z jej spolužiakov chcel byť vraj každý politik a diplomat a tvárili sa dôležito, čo bolo Katalin proti srsti.
Po neúspešných pokusoch zaradiť sa do kolektívu „diplomatických detí“ sa rozhodla radšej využiť voľný čas popri štúdiu na prácu v jazykovom inštitúte. Ani táto práca ju veľmi nebavila, preto mala neustále oči na stopkách. Jedného dňa čítala v metre časopis a našla článok o pánovi, ktorému sa vďaka čokoláde kompletne zmenil život. Rozhodla sa, že ho bude nasledovať.
Štart biznisu
V deň, keď sa Katalin rozhodla zmeniť svoj život, vedela, že robí dobrú vec. „Nezamýšľala som sa nad tým, čo bude, jednoducho som sa rozhodla,“ opisuje spätne. V ten večer povedala manželovi, že chce vyrábať čokoládu a on ju podporil. „Nepýtal sa ma na detaily, povedal iba, urob to,“ opakuje slová manžela, ktorý je pre ňu v podnikaní veľkou oporou.
V prvom polroku bola súbežne s podnikaním aj zamestnaná. Od začiatku mala na všetko veľmi optimistický pohľad. Hoci ju rodičia varovali, negatíva vidieť nechcela. „Bola som veľmi naivná. Nemala som žiadny biznis plán. Mala som iba svoj sen, ako budem vyrábať čokoládu a celé Slovensko bude na mňa pyšné,“ spomína s úsmevom.
15-minútový výrobný limit
Vďaka nápadu zo zahraničia priniesla na slovenský trh inovatívny produkt. Kvalitnú tabuľkovú čokoládu vyrábalo na Slovensku v čase jej začiatkov len zopár ľudí. Katalin našla blog o výrobe praliniek, kúpila si čokoládu, formy a doma v kuchyni experimentovala. Po prvých neúspešných pokusoch absolvovala dvojdňový kurz výroby a zistila, že o čokoláde vlastne nič nevie. Na kurze vo Wieze sa stretla so strojmi, ktoré v živote nevidela. Prvým strojom, ktorý si neskôr kúpila do vlastnej výrobne, bola debnička na temperovanie čokolády.
Zo začiatku sa jej nedarilo. „Veľakrát som si myslela, že čokoláda je správne temperovaná a keď som ju vybrala z chladničky, zistila som, že nebola,“ spomína na prvé pokusy s čokoládou. Musí sa vraj rýchlo miešať a udržiavať pri správnej teplote. V priebehu 15 minút treba vyrobiť čo najviac hotových produktov, aby horúca čokoláda nestratila konzistenciu. Ona stíhala na začiatku vyrobiť asi len 10 tabličiek čokolády. Ich počet sa postupne zvyšoval. Katalin nechcela investovať do biznisu veľké peniaze. Na začiatku do firmy celkovo vložila približne 13 000 eur.
Na Slovensku treba byť viditeľný
Kvalitné čokolády poznala Katalin iba z Bruselu, veľa nových čokoládovní sa otváralo aj v Budapešti. Na Slovensku chýbali, no ona chcela dokázať, že dobrú čokoládu vieme vyrobiť aj u nás. Na domácom trhu je ale kľúčová prezentácia, a preto už od začiatku plánovala investovať do profesionálneho dizajnu.
Katalin rozpráva príhodu, ako názov značky vznikol počas prechádzky v New Yorku. „Bola som s manželom na jeho služobnej ceste. Ako sme prechádzali New Yorkom zrazu mi napadlo maze – labyrint, a už som pridala iba choco = chocomaze.“ Katalin ešte v ten deň volala grafikom na Slovensko, aby im s radosťou oznámila – „máme meno“.
V prvom roku podnikania boli pre Chocomaze najlepším marketingom rôzne trhy. Katalin mala od začiatku aj e-shop, ľudia vraj ale pred pár rokmi ešte nedôverovali kúpe čokolády cez internet. Katalin spomína na jeden z prvých trhov, na ktorom bola spolu s kamarátom vinárom. „Vedľa môjho stánku boli lacné ružové jednorožce z Ázie za 1 euro, ja som tam stála s čokoládou za 6 eur a kamarát s vínom za 12.“
Každý chcel 30% zľavu, ale ja som nepoľavila. Vedela som, koľko námahy ma stojí výroba jednej čokolády.
Bola to vraj katastrofa. Pred šiestimi rokmi pozerali ľudia viac na cenu ako na kvalitu. Katalin bola v cenových záležitostiach zásadová a odmietala klesnúť nižšie. Rovnako neupúšťala z ceny ani pri partnerských spoluprácach, ktoré, mimochodom, vybavovala „e-mail po e-maili“.
Návštevníci trhov vraj bývajú rôzni. „Jedni sa pristavia a keď si hneď nekúpia, aspoň sa porozprávajú. Druhí sa na vás ani nepozrú, prejdú okolo, pozrú sa na cenník a idú ďalej,“ vraví trochu skepticky. Po čase už mladá podnikateľka pochopila, kde sú jej zákazníci.
Učila sa, ako má komunikovať s ľuďmi, aby u nich vzbudila záujem. Významným predajným miestom bol trh v Bratislave, ktorý nesie názov Urban market. Nasledoval Dobrý trh a Sashe v tržnici. Aj vďaka tejto známej handmade platforme si značka Chocomaze vytvorila dobré meno a stabilnú pozíciu na trhu.
Všimli si to aj administrátori portálu a jej čokoládam dali väčší priestor na vlastných sociálnych sieťach s obrovským množstvom fanúšikov. „Keď Sashe pridalo na Facebook fotku s mojou čokoládou, príspevok mal hneď 1 000 lajkov,“ hovorí Katalin. Objednávky sa potom vraj začali len tak sypať.
Čokoláda Chocomaze je hlavne darčekovým produktom, ktorý si ľudia kupujú na sviatky a oslavy, ale aj ako poďakovanie pre firemných partnerov. Katalin mala spočiatku zásadu, že bude spolupracovať len s malými obchodmi, kde je priateľskejšia atmosféra a otvorenejší prístup k zákazníkom než vo veľkých reťazcoch.
Po čase ale zistila, že reťazce majú na trhu stabilitu, pričom malé obchodíky vznikajú a zanikajú. Dnes Chocomaze spolupracuje so sieťami čerpacích staníc Slovnaft a Shell a čokolády pod touto značkou možno nájsť aj v niektorých veľkých predajniach ako Kraj či Yeme v Bratislave.
Podľa Katalin je dôležité, uvedomiť si, že: „Slovensko je malá krajina a keď chceme uspieť, musíme byť viditeľní.“ Partnerstvá s malými spoločnosťami si ponechala aj naďalej, obzvlášť je nadšená spoluprácou s jednou malou predajňou v Košiciach. „Predaj z ich strany je voči zákazníkom veľmi otvorený. Všetci zamestnanci absolvovali prehliadku našej výroby, a tak vedia o čokoláde zákazníkom poskytnúť zaujímavé informácie,“ pochvaľuje si majiteľka.
Na to, aby značka napredovala, je potrebné prezentovať sa aj na zahraničnom trhu. Chocomaze poznajú okrem Slovenska aj v Česku a Maďarku. K expanzii do zahraničia im výrazne pomohli dve ocenenia v súťaži Great Taste Awards z roku 2015 a 2017. Po rokoch podnikania už Katalin nerobí marketing sama. Online marketing nechala na profesionálnu agentúru a v marketingových investíciách je opatrná. „Radšej postupujem malými krokmi a investície postupne navyšujem.“
Brigádnikov „ťahá“ zo školy
Prvé tri roky robila Katalin všetko sama, počas sezóny jej pribudlo zopár študentov. Brigádnikov najímala hlavne od septembra do decembra, v čase darčekovej sezóny. Predstavila si seba v študentských časoch a vymyslela kreatívny spôsob, ako ich pritiahnuť k sebe do firmy. „Bola som veľmi neposedná študentka, stále som musela niečo robiť. Na nástenku univerzity som vyvesila plagát so slovami, keď nemáte hodiny, príďte ku mne pracovať, a oni prišli,“ smeje sa na svojom šibalskom nápade.
Dnes má dve pracovníčky vo výrobe na plný úväzok a zamestnáva aj svojho otca, ktorý pracuje ako obchodný zástupca. Pochvaľuje si, že „oco“ ju vo firme kedykoľvek zastúpi a koordinuje výrobu. Keď treba, ani Katalin neposedáva a aj dnes sa bez problémov pustí do výroby.
Odmalička bola vychovávaná tak, že keď človek niečo chce dosiahnuť, musí „makať“. Na svoje zamestnankyne má vysoké nároky, preto prijala vyučené cukrárky s praxou. „Ja mám nápad a ony ho premenia na výsledok.“ Takto sa vzájomne dopĺňajú, a to je vraj najlepší recept na úspech. Počas vianočnej sezóny sa tím šikovnej čokolatiérky rozrastie až na 8 ľudí.
Dvakrát meraj, raz strihaj
Katalin je špeciálne citlivá na nespokojnosť zákazníkov. Vždy sa snaží, aby zákazník dostal v balíku všetko, čo si objednal a aby neodchádzal so zlým pocitom. Majiteľka nerada spomína na nepríjemnú situáciu so znehodnotenými orechmi. „Raz mi volali z obchodu, že zákazník mal v čokoláde akési „húsenice“. Okamžite sme stiahli všetok tovar z predaja a orechy, z ktorých bola táto šarža vyrobená, sme vyhodili,“ opisuje nepríjemnosť, ktorá im spôsobila obrovské škody.
Schopnosť ustrážiť kvalitu výrobku vraj nie je úplne v jej silách. Keď v tomto prípade orechy naskladnili, boli úplne v poriadku. Rovnako tak aj pri výrobe. Rôzne mikroorganizmy v potravinách však majú určitú inkubačnú dobu a ukážu sa až po istom čase. Najťažšie bolo vraj vysvetliť zákazníkovi, že orechy boli v čase výroby v poriadku, alebo ako vraví majiteľka: „Nedala by som predsa do čokolády nikdy takýto „proteín“ navyše.“
Odvtedy posiela Katalin ešte pred predajom všetky výrobky na dve až tri laboratórne skúmania, aby sa podobná situácia už nikdy nezopakovala. „Svojej práci verím a viem, že je kvalitná. Opatrnosti však nikdy nie je dosť. Akákoľvek chyba, či už naša alebo našich dodávateľov, nás môže existenčne ohroziť,“ uzatvára.
Deti vyrastajú vo výrobe
Katalin mala cieľ, že svoje prvé dieťa porodí skôr, ako jej mama. Stihla to takmer presne. Dcérka Olívia sa narodila pár dní pred jej 27. narodeninami, dva roky po vzniku Chocomaze. Katalin vtedy každý vravel, že popri dieťati nebude na podnikanie čas. Ona im však dokázala opak. „S manželom sme si povedali, že dieťa si musí zvyknúť na náš život a s odstupom času vidíme, že to bolo správne riešenie.“
Olívia je veľmi hravé a prispôsobivé dieťa. Vo svojich štyroch rokoch chodí s mamou do firmy a pečiatkuje dokumenty. „Dávame jej jednoduché úlohy, aby mala pocit užitočnosti,“ hovorí hrdá mamina. Mladší syn Zsombi je iný, viac naviazaný na mamu. Aj on vyrastá vo výrobe, rovnako ako jeho sestra, v jeho prípade je ale potrebná väčšia pozornosť. Výhodou je starý otec vo firme. „Dedko je s vnukom vždy, keď treba, niekedy mi ale povie: nezabúdaj, že máš syna a ja mu odpoviem, nezabúdaj, že máš vnuka,“ smeje sa Katalin.
Je veľmi rada, že popri firme má dostatok času aj na rodinu. Rodina spolu trávi víkendy a s deťmi sa nikdy nenudia. Po rokoch podnikania si s manželom konečne dopriali dvojmiestny roadster, o ktorom Katalinin manžel vždy sníval. Až ona ho však „donútila“, aby si ho naozaj aj kúpili. „Manžel nechápal, prečo chcem kupovať malé auto, keď sa nám rozrastá rodina. Takto si ale aspoň nájdeme čas, aby sme niekam vyrazili len my dvaja,“ vraví Katalin.
Voľný čas bez detí trávia počas spoločných pondelkov. Vtedy hrávajú volejbal a na dve hodiny vypnú od všetkých povinností. Inokedy si Katalin zorganizuje squash či akýkoľvek iný pohybový šport. „Nie som typ, ktorý po večeroch číta knihy. Ja musím byť stále v pohybe. Ak nie som vo firme, tak varím alebo pečiem, to je moje hobby,“ dodáva na záver.
Katalinine osobné lekcie
- Ak máte odhodlanie a dobrý nápad, pustite sa do podnikania, nemáte čo stratiť.
- Byť mladým je výhoda, tak to využite.
- Človek nepotrebuje na podnikanie obrovské financie. Samozrejme, ak netúžite po Ferrari a vystačíte si na začiatku aj s Fiatom.
- Nevyhadzujte peniaze von oknom, investujte len do toho, čo skutočne potrebujete.
Náš tip: Ďalšie inšpiratívne príbehy slovenských podnikateliek nájdete v knihe 49 hrdiniek slovenského biznisu (Ako premeniť svoj dievčenský sen na vlastnú firmu)
