Spoznali sa na univerzite v Nitre a vytvorili nerozlučnú dvojku. Začínali skromne so záhradami, dnes vyhrávajú veľké súťaže na krajinno-architektonické riešenia verejných priestorov.
Ivana Pasečná vyrastala v rodine ekonómov a staršej sestry architektky. Ako každé mladé dievča chcela byť najskôr učiteľkou v škôlke, neskôr inklinovala k umeniu. Od základnej školy ju bavilo kreslenie, ale nerada sa predbiehala so sestrou, ktorá bola vždy o krok vpred. Na strednej škole absolvovala psychologické testy a ukázalo sa, že kresleniu sa v živote nevyhne. Testy vyhodnotili Ivanu ako kreatívnu a analyticky mysliacu a keďže jej bol sympatický leták o záhradnej a krajinnej architektúre, poslala si prihlášku práve na takúto školu. A zdá sa, že urobila dobre...
Letom svetom
V poslednom ročníku na vysokej škole sa zaľúbila do svojho súčasného manžela, ktorý pokračoval v doktorandskom štúdiu v Prahe. Po ukončení štúdia hľadali možnosti, kde sa zamestnať, aby mohli súčasne pracovať a zároveň sa vzdelávať v oblasti krajinnej architektúry. Najskôr absolvovali trojmesačnú stáž v Prahe a potom dostali možnosť odísť do Kalifornie, kde má krajinná architektúra modernizmu svoje korene. V tom istom období im ponúkli stáž vo Švajčiarsku, a tak sa po dlhších úvahách nakoniec rozhodli pre Európu. Paradoxne, vo Švajčiarsku dostali šéfov Američanov. Tí mali dva ateliéry – jeden vo švajčiarskych Alpách, druhý v Barcelone. „Cestovali sme hore dole z alpskej dedinky, kde bolo asi 20 obyvateľov, do rušnej Barcelony.“ Ivana sa smeje, že tá istá pani, čo bola ráno v potravinách, robila poobede na pošte a večer v krčme.
Oproti tomu strávili čas v barcelonskom office na hlavnej ulici Rambla, čo bola pre mladých vynikajúca skúsenosť, najmä z jazykového hľadiska. „Komunikovali sme v angličtine, naučili sme sa pracovať na Mac-och a v nových programoch,“ opisuje Ivana skúsenosti zo zahraničnej stáže. Chváli, že mali skvelého šéfa, ktorý ich veľa naučil.
Zo Švajčiarska odišli do írskeho Dublinu a odtiaľ do Prahy. Zaujímavé bolo, že si CV posielali vždy spolu, hoci do viacerých firiem prijímali iba jedného krajinného architekta. Keď ale videli, akí sú zohratí, prijali oboch. „Iní by možno povedali, že to bolo absurdné, pretože tým sme samých seba znevýhodňovali u zamestnávateľa, ale my sme boli naučení pracovať spolu,“ hovorí Ivana.
Obaja sa túžili vzdelávať a načerpať čo najviac skúseností. Po trojročnom stážovaní v zahraničí sa vrátili na Slovensko a Ivana sa prihlásila na doktorandské štúdium priestorového plánovania. V roku 2008 si spolu s manželom otvorili vlastný ateliér, ktorý nosili v hlave už počas pôsobenia v Prahe. „V jednej pražskej krčmičke nám napadol názov 2ka – dvojka v súkromí a zároveň iniciálky nášho povolania K-rajinná A-rchitektúra, teda dvaja krajinní architekti,“ opisuje Ivana.
Zákazka zo Záhorskej Bystrice
Ivana s manželom začínali ako živnostníci. V oblasti krajinnej architektúry je najdrahší počítačový softvér a vybavenie. Na začiatku podnikania využili štátnu podporu – príspevok na podnikanie, ale potrebovali aj finančnú pomoc od rodiny. „V prvom roku to bolo ,,hobby“. Nemali sme zákazky, robili sme len privátne záhrady pre rodičov a našich známych,“ spomína Ivana. Na Slovensku nebol totiž pojem krajinná architektúra rozšírený a ľudia nevedeli, čo si pod ním majú predstaviť. Aj preto sa Ivana rozhodla ďalej študovať, aby si rozšírila obzor v oblasti priestorového plánovania a posunula informácie ďalej. „Na doktorantúre som sa rozhodla „chobotníčiť“ – získavať kontakty a veľa publikovať,“ hovorí krajinná architektka. K rozprávaniu príbehov vraj inklinovala odmalička. Rodičia sa bavili na jej potrebe reprodukovať zážitky zo školy, a tak sa v dospelosti rozhodla prispievať do odborného magazínu Atrium. „Splnil sa mi sen, že môžem svoje estetické vnímanie pretaviť do textov,“ hovorí Ivana.
Na základe Ivkinej publikačnej činnosti dostali manželia zákazku od klienta pôsobiaceho v oblasti reklamy. Vtedy ešte nevedeli, že to bude ich životná ponuka. Dovtedy neznámemu ateliéru zveril do rúk navrhnutie veľkej záhrady v Záhorskej Bystrici. Ivana si pamätá, ako sa vtedy prvýkrát stretli s klientom na jeho záhrade. „Toto nemôžeme pokašľať, musíme to brať maximálne zodpovedne,“ povedala vtedy manželovi. A tak aj bolo. Vďaka prvej vydarenej zákazke sa dobre zapísali na trhu a začali ich oslovovať čoraz významnejší klienti. „Postupne sme sa dostali od privátnych záhrad k verejným priestorom, ktoré sme chceli vždy navrhovať. Posun odštartovala urbanistická súťaž na Parkhill a následne Park na Račianskom mýte v Bratislave,“ spomína Ivana na ich víťazstvo.
Nevygoogliteľná krajinná architektúra
Ich súčasnou klientelou sú do veľkej miery samosprávy a developeri. „Gro tvoria developerské projekty. Momentálne sme súčasťou projektov autobusovej stanice na Mlynských nivách v Bratislave a v Nitre navrhujeme promenádu pri novom nákupnom centre,“ hovorí Ivana o projektoch. Vo všeobecnosti navrhujú miesta, kde sa niečo búra a stavia sa nové. Veľa času pritom strávia s klientmi, ale stretávajú sa aj s architektmi a inými profesiami, ktoré súvisia s realizáciou krajinno-architektonickej činnosti. Komunikácia je pritom najdôležitejšia časť všetkých biznis projektov. Bez nej a bez spoluprác by podľa Ivany nebolo možné zrealizovať žiaden projekt. Po stretnutiach nasleduje práca v štúdiu a hodiny strávené za počítačom. V percentuálnom pomere sú stretnutia a samotná práca za počítačom v pomere 30% na 70%.
Veľa času obom manželom zaberá aj vzdelávanie sa. Aby vedeli, ako sa vyrovnať s meniacim sa životným štýlom a potrebami sveta, musia sa vzdelávať, chodiť na konferencie a čerpať nové informácie. Ivana hovorí, že všetko ešte nie je preskúmané a krajinná architektúra je oblasť, ktorej riešenia sa nedajú len tak vygoogliť.
Hovorí sa, že prvý krajinný architekt bol Pán Boh. On všetko navrhol a my sa môžeme len snažiť priblížiť jeho dokonalosti.
,,Nevygoogliteľnosť“ sa však netýka len krajinnej architektúry, ale z časti aj firmy manželov Pasečných. Začiatky boli z hľadiska marketingu vraj ťažké. „Boli sme dvaja mladí ľudia so sídlom v Dlhom nad Cirochou a nikto nevedel, kde to je,“ usmieva sa Ivana. Dnes pracujú z Bratislavy, ale sídlo firmy je stále na východe. Pre Ivanu ide o obrovské posolstvo pre budúcich podnikateľov, že podnikať sa dá aj v malom. Prezrádza, že ateliér zriadili v garáži, hoci jej manžel nemá rád, keď sa o ňom takto hovorí. Pre ateliér hľadali aj iné priestory, ale Ivane sa napokon koncept garážovej firmy páčil. „Aspoň nemusíme nikam dochádzať, nepracujeme v žiadnych open officoch a šetríme životné prostredie,“ hodnotí pozitívne.
Renomé firmy budovali už počas doktorandského štúdia, keď Ivana publikovala a stretávala sa s ľuďmi z praxe. Zviditeľnili sa aj vďaka začínajúcej ére Facebooku, ktorý na propagáciu používajú dodnes.
(Ne)dôležitá profesia
Za desať rokov sa ateliér stal firmou európskeho charakteru a vďaka veľkým zákazkám sa čoraz viac približuje k západu. Ich filozofiou nie je zväčšovať sa, ale zintenzívniť prácu do hĺbky. „V podstate sme nedôležitá profesia z krátkodobého hľadiska. Na druhej strane ale eviduje čím ďalej, tým viac problémov so zhoršujúcim sa životným prostredím, vplyvom zastavaných orných pôd a nedostatočného vsakovania dažďovej vody do pôdy, z dlhodobého hľadiska teda ide o kľúčovú a perspektívnu oblasť. „Myslím si, že naša profesia na Slovensku ešte len naberie na vážnosti, ale zatiaľ ide o veľmi pomalý proces,“ dodáva.
Nezabudnite na zmluvu
Ivana Pasečná sa za desať rokov podnikania naučila dôležitú lekciu – za každých okolností uzatvorte s klientom zmluvu. Oblasť krajinnej architektúry je totiž veľmi variabilná, a to nielen z hľadiska životného prostredia, ale aj v rámci klientely. Ivana odporúča vytvoriť zmluvu a jasné zadanie hneď na začiatku, aby sa v prípade problému vedel podnikateľ obrániť aj právnou formou.
V architektúre sa často stretávajú s tým, že klient viaže vyplatenie dokumentácie na vydanie územného alebo stavebného povolenia, čo môže trvať aj roky. Pritom ide o dva odlišné procesy, nesúvisiace s vyplatením odmeny za prácu. „Treba s klientom komunikovať, nastaviť si procesy už na prvom stretnutí, vždy žiadať priebežné zálohy,“ radí Ivana. Po viacerých zlyhaniach je už dnes v podnikaní opatrnejšia. Na začiatku je vraj dobré pracovať aj zadarmo, ale časom si držať stabilnú úroveň a nechať si za svoju prácu spravodlivo a hlavne priebežne zaplatiť. „Človek žije z peňazí a z motivácie a ak nie sú peniaze, nie je motivácia. Ak nie je motivácia, nie sú peniaze,“ myslí si Ivana. Spomína, ako sa raz popálili na spolupráci s právničkou, ktorej vypracovali štúdiu a ona im ju odmietla zaplatiť. „Vraj je to naša prezentácia, za ktorú ona platiť nebude,“ reprodukuje jej slová. Ľudia sú rôzni a s tým treba počítať v každom biznise.
„Odvtedy sme si dali predsavzatie, že právnikom nerobíme záhrady,“ smeje sa Ivana. Najradšej pracujú pre samosprávy, pretože vedia lepšie oceniť ich prácu. Projekty pre samosprávu zahŕňajú najmä verejné priestory, ktoré majú slúžiť hlavne obyvateľom miest. Prvoradým cieľom developera je vytvoriť zisk a cieľom samosprávy je spokojný užívateľ a fungujúce mesto. Napriek všetkým prekážkam vníma Ivana podnikanie ako zaujímavú cestu k slobode a možnosti, niečo hodnotné po sebe zanechať.
Spojené nádoby podnikania
„Podnikanie vstupuje do rodinného života či chceme či nechceme,“ hovorí Ivana. Kto tvrdí, že súčasne s podnikaním všetko zvláda, to podľa nej hovorí preto, že má pri sebe opatrovateľky, upratovačky a rodičov, ktorí mu pomáhajú. Zo skúseností si myslí, že nie je možné byť vo všetkom stopercentný. Pri práci sa snaží manžela nevyrušovať, ale zároveň je pre oboch dôležité, aby sa každé dve hodiny videli, dali si spolu kávičku, porozprávali sa. „Rozprávame sa o práci aj o deťoch. Sú to spojené nádoby,“ priznáva. Manželovi necháva vlastný priestor, ale niekedy vtrhne do ateliéru a obohatí ho užitočnou poznámkou.
Z hľadiska efektivity pracujú „z domu“, no neustále bojujú s tým, aby sa čo najviac venovali deťom a zároveň boli výkonní v podnikaní. „Rodinu možno prirovnať k projektu, pretože byť s deťmi je rovnako ťažká drina ako byť v ateliéri.“ Keď nepracuje a nie je ani s deťmi, energiu jej dodávajú káva a teplá vaňa s inšpiratívnym časopisom.
Priznanie pauzy
Ivana má dve deti a momentálne je na rodičovskej dovolenke. Ak sa chce starať o deti naplno, nemôže byť podľa vlastných slov súčasne aj full time podnikateľka. „Manželovi som sľúbila, že mu budem pomáhať, ale nikdy mu nedokážem zaručiť, že za niečo preberiem plnú zodpovednosť, pretože mám na prvom mieste deti,“ hovorí s citom a dodáva, že do firmy chce stále vidieť, ale kľúčové časti prác robí manžel.
Myslí si, že dnes je veľa žien negatívne inšpirovaných Instagramom a Facebookom, kde celebrity vystupujú ako hrdinky a všetko zvládajú. „Vo väčšine prípadov je za tým partner, ktorý dokáže finančne pokryť rodinu alebo rodičia, ktorí pomáhajú s deťmi,“ hovorí Ivana. Myslí si, že takéto návody nie sú najšťastnejšie a v prípade neúspechu z nich môžu mať ženy veľké komplexy. Každý má svoju vlastnú cestu a je dobré, ak človek žije v prítomnosti a nesnaží sa unikať. „Teraz mám pauzu a som pyšná na to, že som si ju dopriala a dokázala priznať, že je to v poriadku.“
Ivanine osobné lekcie
- Nerobte nič, čo je proti vašim hodnotám.
- Robte svoju prácu poctivo.
- Buďte spravodliví voči zamestnancom a podeľte sa.
- Nemajte veľké oči. V podnikaní nezbohatnete zo dňa na deň.
Náš tip: Ďalšie inšpiratívne príbehy slovenských podnikateliek nájdete v knihe 49 hrdiniek slovenského biznisu (Ako premeniť svoj dievčenský sen na vlastnú firmu)
