Vždy mala sen vytvoriť chránenú dielňu a splnila si ho. Pozná všetky druhy tlačiarní a je maximálne flexibilná, aby každému hendikepovanému kolegovi ušila prácu na mieru.
Melinda Mikleová chcela byť novinárka. Jej konzervatívny otec v nej videl elektrotechnickú inžinierku, mama zas hovorievala, že z nej vyrastie psychiatrička. Nakoniec šla na gymnázium, kde si ale na žiadosť otca musela zvoliť elektrotechniku ako maturitný predmet. Po strednej škole chcela pokračovať na žurnalistiku, otec ale, žiaľ, pred maturitou zomrel a s ním aj jej vízia vysokej školy. Melinda nemala na výber. Musela nastúpiť do fabriky na tri zmeny, aby bolo z čoho žiť.
Nastal rok 1994 a v Nových Zámkoch podľa jej slov „zdochol pes“. S maminým požehnaním si išlo mladé dievča hľadať prácu do Nitry. Novozámčanka prišla do veľkomesta a na križovatke bežala vystrašená s dvoma igelitkami cez priechod na druhú stranu. V živote vraj toľko áut nevidela. Na druhej strane cesty narazila na mladého muža a o rok neskôr sa za neho vydala.
Osudové stretnutie
Mladý muž pracoval v obchode s kancelárskou technikou, kde sa našlo miesto aj pre Melindu. Ani jeden z dvojice však nebol spokojný s prístupom majiteľa firmy. Melinda vtedy zarobila päť tisíc slovenských korún za mesiac a aj tie jej majiteľ vyplácal na päťkrát. Bol vraj veľmi nezodpovedný. „Miesto toho, aby vyplatil dodávateľov, išiel radšej na dovolenku do Holandska,“ spomína na bývalého šéfa. Vo firme s priateľom dlho nevydržali a po krátkom čase si v Nitre otvorili spoločný obchodík s kancelárskou technikou.
Kontakty zo Zlatých stránok
Melinda sa považuje za konzervatívny, veľmi starosvetský typ človeka. Vyznáva staré dobré tradičné postupy. Podľa nej je lepšie mať 500 000 zákazníkov s tržbami po 2 eurá na jedného ako 2 zákazníkov s tržbami po 500 000 eur. „Keď vám vypadne jeden z dvoch, môžete skrachovať, ale ak vypadne jeden z 500 000, prídete len o 2 eurá,“ vysvetľuje svoju filozofiu.
Jej prvou kampaňou boli letáky v tvare pohľadnice. Na jednu stranu napísala adresu firmy, na druhej strane bol krátky dotazník o tom, akú kancelársku techniku firma používa a či s ňou nepotrebuje pomôcť. Adresy potenciálnych firemných zákazníkov Melinda hľadala v Zlatých stránkach. „Vtedy ešte nebol internet,“ pripomína. Letáky doručovala klasickou poštou. Takýmto spôsobom oslovila firmy z celého Slovenska a čuduj sa svete, veľa zo zaslaných pohľadnicových dotazníkov sa jej vrátilo vyplnených. Z mnohých týchto prvých zákazníkov sa stali dlhoroční.
Dnes rieši Melinda marketing moderným e-mailingom, ale jazyk komunikácie zostáva aj naďalej uvoľnený. „Nedávno sme mali kampaň, ktorej hlavný headline znel: Predávame svätý pokoj,“ usmeje sa. Zákazníci jej firmy totiž nechcú riešiť opravy tlačiarní a objednávanie tonerov či papiera, chcú mať od techniky „svätý pokoj“ a vyžadujú, aby sa o ňu postarala dodávateľská firma. „Keď som raz pri prezentácii potenciálnemu klientovi povedala, že mu zabezpečíme svätý pokoj od tlačiarní, povedal, že si toho svätého pokoja poprosí päť kíl,“ spomína so smiechom sympatická podnikateľka.
Okrem e-mail marketingu robievajú na konci každého roka aj bannerové kampane cez Google a Facebook. Okrem toho však do reklamy vraj neinvestujú príliš veľa. Tým, že sú na trhu už 23 rokov, nepotrebujú veľkú reklamu. Najúčinnejšia je podľa Melindy aj tak klasická ústna reklama. Veľakrát ich oslovia firmy vzdialené aj stovky kilometrov od Nitry. „A to všetko len na základe referencií,“ dodáva spokojne.
Firma ako z plastelíny
Melinda je typ človeka, ktorý sa zameria na jednu činnosť a na všetko ostatné musí mať ľudí. „Určite mi mantinely a ja sa ich budem držať,“ hovorí skúsená obchodníčka. Nerada sa hrabe v číslach a nerada rieši záležitosti, ktorým nerozumie. „Nie som ekonómka ani účtovníčka. Zbytočne mi budete vysvetľovať obsah tabuliek.“ Vraví, že nie je ani personalistka, hoci vie, akých ľudí do firmy potrebuje.
Kedysi robila účtovníctvo aj personalistiku sama a vraj to nerobilo dobrotu. Dnes má okolo seba „ansambel“ ľudí, na ktorých sa môže spoľahnúť. Ako obchodníčka totiž často cestuje a nemôže byť vo firme nonstop. V inom prípade oddychuje a rozmýšľa, ako urobiť dobrý obchod.
Pri hľadaní nových ľudí sa zameriava na to, aby boli trošku drzí a zameraní na cieľ. Nikdy si pritom nepotrpela na vzdelanie, škola vraj nie je zárukou kvality. Voľakedy dokonca vyberala ľudí podľa horoskopu, ale to bola ešte podľa vlastných slov mladá a neskúsená. Dnes je firma chránenou dielňou a dominujú v nej zdravotne ťažko postihnutí zamestnanci. Títo ľudia sú vo firme takmer od začiatku a Melinda by ich nevymenila za nič na svete.
„Na každého človeka treba ušiť prácu na mieru, a preto musí byť firma ako z plastelíny,“ hovorí majiteľka. Pokiaľ ide o zamestnancov, neznáša zmeny. V ideálnom prípade by si vraj nechala jednu asistentku aj 260 rokov.
Chránená dielňa
Veľa ľudí si vraj myslí, že firma ako chránená dielňa dostáva peniaze. Nie je to celkom pravda. Hoci Melinda dostáva na každého ZŤP finančný príspevok, ten pokrýva len časť jeho mzdy a zväčša sa minie pri vykrývaní prázdnych dní, keď je zamestnanec dlhodobo PN. Chránená dielňa je navyše jedna veľká byrokratická skriňa.
„Chcete vedieť, čo všetko to znamená v praxi? Šesť šanónov dokladov a toľko rôznych ekonomických záležitostí, že tomu bežný človek nerozumie,“ vzdychne si Melinda. Ideálne je mať podľa nej vyhradenú jednu osobu vo firme, ktorá bude dokola behať z Úradu práce na „hygienu“ a z „hygieny“ na Úrad práce, aby vybavila všetku súvisiacu agendu.
„A mimochodom, treba rátať s tým, že sa vás budú pýtať, či chcete chránenú dielňu kvôli peniazom alebo preto, že chcete tým ľuďom pomôcť,“ krúti hlavou Melinda. Mať chránenú dielňu bolo jej snom už veľmi dávno. Túžila po tom ešte v čase, keď žila so svojím prvým manželom. „Potom som sa stihla do tridsiatky rozviesť a druhýkrát vydať. Chcela som z toho spraviť aj olympijskú disciplínu, ale neprešlo mi to,“ vtipkuje.
Chránená dielňa vo vlastnej firme bola po osamostatnení prvým krokom, ktorý Melinda urobila. „Vybaviť povolenia trvalo 10 mesiacov, ale aj po deviatich rokoch môžem povedať, že to bolo moje najlepšie rozhodnutie,“ hovorí spokojne. Spomína, že ako malá každého ratovala a mama jej vravievala, že je ako „úrad pre siroty“. „Bude z teba gyámügynökzég,“ vyhlásila po maďarsky. Otec prízvukoval dcére elektrotechniku, mama prácu s ťažko chorými ľuďmi. „Zapamätajte si, ak si chcete v živote niečo presadiť, myslite na to, že rodičia majú vždy pravdu,“ radí Melinda. Tí jej mali, obaja. Robí aj s elektronikou, aj s ťažko chorými.
Nie každý deň je slnečno
Melinda pôsobí ako veľmi vyrovnaná a spokojná žena, aj ona ale máva ťažké chvíle. Pamätá si, že v začiatkoch podnikania doma doslova „nemali ani na chleba“. Keď bolo treba precliť tovar z Holandska, museli si „odtŕhať od úst“. V tej dobe Slovensko ešte nebolo členom Európskej únie a za každý tovar sa pri prechode cez hranicu muselo zaplatiť clo. Spomína, že sa raz zosypala ako domček z karát, keď jej nevyšiel finančne náročný a dlho pripravovaný projekt. „Psychicky som to nezvládla a skončila som v nemocnici na infúziách,“ spomína.
Nad každým, kto si myslí, že je nenahraditeľný, raz porastie tráva.
V ten deň Melinda pochopila, že nemôže robiť vo firme ekonomiku. „Som obchodníčka, nie ekonómka. Prehnane povedané, neviem si zrátať jedna plus jedna.“ Pripúšťa, že vtedy mala sto chutí všetko zabaliť. Späť do hry ju vrátili až zamestnanci. Po jej niekoľkotýždňovej absencii a návrate do firmy všetko fungovalo ako predtým. Zamestnanci odviedli kus dobrej práce. Melinda musela priznať, že sú veľmi šikovní a hoci ich zaučila, nedávala im dostatok priestoru na realizáciu. „Ja som lovec, ktorý nosí zákazky a zamestnanci pestovatelia, ktorí sa o klientov potom ďalej starajú.“
Voľný čas a patchworkové deky
„Podnikanie a rodina sa nedajú oddeliť a kto tvrdí opak, klame,“ reaguje Melinda na otázku o rodine. Jej syn práve nastúpil na osemročné gymnázium. Ona každé ráno vstáva spolu s ním a vozí ho do školy aj zo školy. Dnes už trávi v práci oveľa menej času ako kedysi. Kedysi pracovala aj 16 hodín vkuse, ale z toho už vraj vyrástla.
Zdravie je pre človeka prvoradé a ona by nerada opäť skončila na infúziách. Pripúšťa, že niekedy potiahne v práci aj dlhšie, ale potom zabuchne dvere a domov odchádza s čistou hlavou. Je totiž typ človeka, ktorý nedokáže pracovať z domu. Skúšala prenosnú kanceláriu aj home office, ale nefungovalo to. „Som tradicionalista. Pracovný svet mám vo firme a doma mám pokoj,“ vysvetľuje.
Manžel jej zo začiatku vo firme pomáhal, podnikanie ho ale vraj až tak nechytilo za srdce. „On radšej pracuje presne osem hodín a robí to, čo povie nadriadený. Keď mu potom cinkne výplata, je šťastný prešťastný,“ vysvetľuje Melinda. V tomto sú vraj úplne opační a ona sama by tak nevedela žiť. Ak si vezme podnikateľ nepodnikateľa, je to vraj nevýhoda. „Nemáte potom spoločné témy,“ vysvetľuje.
Melinda je žena so srdcom na pravom mieste. Keď nepracuje, napadajú jej rôzne charitatívne projekty. „Ak chcete, jeden vám prezradím,“ navrhne. „Keď budem mať čas, naučím sa šiť patchworkové deky a urobím z toho chránenú dielňu alebo sociálny podnik. Hotovú deku dostane klient k hypotéke alebo ako vernostný darček za nákup auta,“ opisuje svoj nápad, akých má vraj plný zošit. Keby vraj nepodnikala s kancelárskou technikou, určite by zakladala iné firmy. „Nemám s tým problém. Dejte mi lidi, já to udělám,“ smeje sa.
Melindine osobné lekcie
- Podnikanie je ako adrenalínový šport. Môžete padnúť na dno, ale aj vyletieť do výšky tak veľmi, že prerazíte plafón.
- Buďte sebakritickí a priznajte si, na čo máte a na čo nie.
- Keď nejde o život, nejde o nič.
- Nie každý deň je slnečno. Problémy treba vyriešiť alebo hodiť za hlavu a ísť ďalej.
