Private equity investorov mal aj alternatívny telekomunikačný operátor Slovanet. Podľa jeho generálneho riaditeľa Petra Máčaja, ak má investícia správne načasovanie a firma potenciál rastu, je to najlepší spôsob, ako rýchlo expandovať.
Slovenský operátor Slovanet vznikol v roku 2003 zlúčením dvoch firiem - Via PVT a startupu PSG Trenčín. Skúsenosti s investormi mali aj pôvodné zakladateľské firmy, aj samotný Slovanet, pričom prešli rukami venture aj private equity investorov. Prvým investorom v podniku bola stredoeurópska investičná skupina Slavia Capital. Tá predala celú firmu investorovi ECM Private Equity, ktorý firmu posunul k investorom Genesis Capital a Advent International. Posledným investorom, výlučne slovenským, bola softvérová firma Asseco CE, ktorá odkúpila od private equity fondov 51 % podiel v Slovanete. S investormi zažili dobré aj zlé časy. S odstupom času hodnotí generálny riaditeľ Slovanetu Peter Máčaj život s investormi ako veľmi dobrú školu.
Private equity investori sa snažia odhadovať budúcnosť
Slovanet zažil viacero private equity investorov, ktorí nevyhnutne, rovnako ako všetci investori, zasahovali aj do strategického riadenia firmy. „Private equity má pôvod v USA a Anglicku, na Slovensku je takýchto investorov veľmi málo a správajú sa odlišne. Pri našich investoroch (amerického Adventu a českého Genesis Capital) sme cítili, že sledujú trendy na najvyspelejších trhoch, ako sú USA, Veľká Británia, Kanada a podobne. Následne sa snažia odhadnúť vývoj na najbližších 5 rokov, kým budú vo firme a podľa toho podnik smerujú. Neberú veľmi ohľad na to, čo sa deje na lokálnom trhu. Vedia, že napr. americký trh je 2 - 3 roky v predstihu, a tak sa snažia ich trendy kopírovať. Vedia, že vtedy môžu najviac zarobiť. A to je ten strategický rozmer riadenia, do ktorého vám chcú hovoriť,“ konštatuje generálny riaditeľ Slovanetu Peter Máčaj.
Čo vnímal najvýraznejšie pri private equity investoroch? „Boli to tri body: po prvé, zaoberali sa odhadom do budúcnosti. Čítali ho z vyspelých trhov a búrz. Videli, ako sa telekomunikačný segment v USA rozvíjal a nás sa snažili smerovať tým istým smerom. Často sme im oponovali, že Slovensko nie je Amerika a nie všetko sa tu dá zrealizovať. No ich idey boli väčšinou správne, bolo ich len potrebné nejakým spôsobom adaptovať na náš lokálny trh, ktorý je samozrejme iný. Bohužiaľ, naše odvetvie je postavené na budovaní infraštruktúry v danom štáte, nie je v ňom jednoduchý medzinárodný rozmer podniku a okrem toho ich vlastný know-how nám v telekomunikačnej oblasti nevedel pomôcť v takej miere, akú by sme potrebovali. Ak by išlo o inú oblasť, napr. vývoj a predaj softvéru, tak by bol know-how skúseného investora neoceniteľný, lebo by sa dal využiť pri presadení produktu na celosvetových trhoch. V našom odvetví nám vedeli povedať, aby sme neinvestovali do káblov, ale do optiky, lebo videli, že v Amerike už všetci bežia na optike. Žiaľ, nevedeli nám pomôcť otvoriť nové trhy, pretože telekomunikácie sú skôr investíciou realitného charakteru založenou na vlastníctve líniových stavieb. Výhodou investorov je, že analyzujú, aké trendy v budúcnosti môžu priniesť najväčší nárast hodnoty podniku. Navyše zainvestujú do rôznych štúdií, analýz a prieskumov, čo by domáceho podnikateľa ani nenapadlo. A tieto podklady pre rozhodovanie majú svoj význam. Po druhé, keď objavia nejakú oblasť, do ktorej sa im oplatí investovať, tak vedia pomerne rýchlo a jednoducho zohnať peniaze. A po ďalšie – investori dosť sledujú, aké synergie sa dajú v podnikaní získať, či už z akvizícií iných firiem alebo z podnikania v iných štátoch a globálneho rastu. Chcú si znížiť náklady a pochopiteľne zvýšiť svoj zisk v budúcnosti,“ vysvetľuje Máčaj.
Investori nám do bežnej operatívy nezasahovali
Ako to bolo v prípade bežnej operatívy? „Zasahovanie do bežnej operatívy nebolo podľa môjho názoru vôbec zásadné. Mali sme pravidelný finančný kontroling, ktorý sledovali cez svojich zástupcov v dozornej rade. Okrem toho sme robili aj kvartálny alebo polročný reporting, schvaľovanie plánov, ale tieto procesy sa neodlišovali od toho, čo neskôr vyžadovalo aj Asseco CE, resp. potrebuje každý majiteľ. Genesis sídlil v Prahe a raz za štvrťrok sme im pripravovali prezentácie o dosiahnutých výsledkoch. Vždy tam boli štyria ľudia z Genesisu a jeden zástupca Adventu. Zástupcovia ECM PE sa týchto stretnutí zúčastňovali iba zriedka. Mali len 14 %, nechceli zasahovať do riadenia, nechali riadenie na hlavných investorov, lebo vedeli, že tí chcú dosiahnuť čo najväčší zisk a oni predstavovali už len koinvestora. Podobné to bolo aj s Assecom. Boli našim finančným investorom, nikdy od nich priamo nevyšla iniciatíva, že majú voľné zdroje, tak poďme zainvestovať a rozvíjať tento segment,“ hovorí o bežnom fungovaní s investorom Máčaj.
Pri istej veľkosti firmy šanca na private equity investora končí
Na otázku, ako celý ten čas s rôznymi venture a private equity investormi vo firme vnímal, odpovedá Peter Máčaj nasledovne: „Čo sa týka prvých rokov, musím povedať, že bez venture kapitálu by sme sa nezaobišli. Naši investori boli lokálne firmy - ľudia na trhu, ktorí vedeli čo urobiť, aby firmu zo startupu posunuli na vyšší stupeň. Toto obdobie vnímam pozitívne, akurát prebehlo neuveriteľnou rýchlosťou. Veľmi často sme absolvovali nejaké exity, predaje, spájania firiem, a to bolo dynamické, ale aj dosť náročné z hľadiska operatívnej záťaže.”
„Zásadný faktor pri private equity investoroch je, že ak chcete získať priazeň investorov, musí ich zaujať príbeh o vašom skvelom potenciálnom raste. Musia vám uveriť, ako veľmi dokáže za približne 5 rokov, čo budú vo firme, vaša hodnota vzrásť. V súčasnosti, keď sme jedným z piatich hráčov na konsolidovanom telekomunikačnom trhu, už neexistuje veľa spôsobov, ako dynamicky rásť. Buď môžeme kúpiť niektorého z našich hlavných konkurentov, alebo 30 malých firiem. Ale dosiahnuť pri akvizičnom raste okrem synergií aj nárast tržieb nie je jednoduché, skôr nemožné, najmä ak je už konsolidovaný aj trh. Tak to vnímam ja – pri istej veľkosti firmy a stabilizovanom trhu šanca na získanie private equity investora končí. Áno, môžete hľadať nové trhy, aby ste expandovali do zahraničia s tým, čo ste robili na Slovensku. Ale to nie je prípad Slovanetu, pretože telekomunikačná oblasť je úzko spätá s investíciami a káblami v zemi.“
Žiadna banka vám nedá skúsenosti private equity investora
„Private equity investori neinvestujú do úplne malých firiem, musí ísť o zabehnuté podniky s veľkým rastovým potenciálom. Ich neoceniteľnou výhodou je, že majú obrovské skúsenosti s finančným riadením firmy, hľadaním príležitostí na nových trhoch - otvoria vám oči, ako sa vlastne má podnikať. Vnímam to ako veľmi dobrú skúsenosť, lebo žiadna banka vám niečo takéto nedá. Ak máte dobré načasovanie a potenciál rastu, nie je lepší spôsob, ako dosiahnuť rast firmy v krátkom čase. Problémom však je, že keď dosiahnete taký stav a veľkosť, ako sme dosiahli my – stali sme sa jedným z najväčších hráčov na trhu - tak je typ private equity investície pre vás už brzdou. Chceli sme investovať do rozvoja, ale oni už nechceli, pretože návratnosť investícií v telekomunikačnom sektore je viac ako 5 rokov. Ich cieľom už bolo spraviť dobrý exit, a preto nám už nechceli investície s dlhšou dobou návratnosti dovoliť. Podobné skúsenosti majú aj iné slovenské firmy,“ hovorí Máčaj.
Investori vidia firmu len ako excelovskú tabuľku
Private equity investície nemajú len svoje pozitíva. Peter Máčaj odkrýva aj ich druhú stranu. „Investori firmu vidia viac ako excelovskú tabuľku s číslami. Majú málo empatie – záujmu o zamestnancov. Majú svoje predstavy a plány, a keď chcú niečo dosiahnuť, je ťažké im vyargumentovať, prečo to tak nerobiť - napr. že nie je dobré prepustiť veľa zamestnancov, pretože firmu robia najmä ľudia. Problém je aj to, že pri konsolidácii podniku robia opatrenia na tých 4 - 6 rokov, čo sú vo firme. Často zatvárajú prevádzky, koncentrujú ich a vtedy sa stáva, že v honbe za čo najväčším ziskom znižujú náklady aj v oblastiach, kde to môže spôsobovať problémy, nakoniec v posledných dvoch rokoch doslova podinvestujú firmu. A keď ju potom kúpi strategický investor, nestačí sa prvé roky čudovať, čo všetko tam treba opravovať. V tomto sú naozaj majstri, ale je to súčasťou ich podnikania. V takých prípadoch nie vždy ide konsolidácia a úspory nákladov ruka v ruke s rastom kvality. To je vec, ktorá sa im nepáči. Private equity investor chce vždy čo najlepšie predať – je to dobré pre rozvoj a rast podniku, ale nie z hľadiska dlhodobej udržateľnosti,“ dodáva Peter Máčaj na záver.
Ďalšie skúsenosti a príbehy z podnikania slovenských firiem s investormi nájdete v našej novej publikácii.
