Prečítajte si, na čo by si štatutári mali dávať pozor a aké sankcie im v prípade porušenia povinností spojených s úpadkom hrozia.
Byť konateľom s.r.o. alebo členom predstavenstva a.s. neobnáša len právo konať za spoločnosť v obchodných záležitostiach. Je potrebné si uvedomiť, že výkon funkcie štatutárneho orgánu v sebe zahŕňa taktiež nemalú zodpovednosť za prípadný úpadok spoločnosti.
Čo je to úpadok?
Úpadkom sa v zmysle zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii rozumie:
- stav, kedy je spoločnosť (resp. akákoľvek fyzická či právnická osoba) platobne neschopná, t. j. po dobu aspoň 30 dní po splatnosti nie je schopná splatiť dva a viac záväzkov voči dvom a viac veriteľom,
Príklad: Hodnota majetku distribútora tovaru výrazne prevyšuje jeho záväzky, avšak voči dvom rôznym dodávateľom má 2 rôzne dlhy, zodpovedajúce viac než 30 dní splatným faktúram, ktoré mu dodávatelia vystavili. Pokiaľ má distribútor dlh iba voči jednému zo svojich dodávateľov, nie je v úpadku.
- stav, kedy je spoločnosť predĺžená, t. j. má viac ako jedného veriteľa a hodnota jej záväzkov presahuje hodnotu majetku spoločnosti.
Príklad: Majetok spoločnosti má celkovú hodnotu 30 000 EUR (hotovosť v pokladni, hodnota strojov či vybavenia, hodnota tovaru na sklade, pohľadávky voči obchodným partnerom a pod.), avšak voči dvom obchodným partnerom eviduje dlh vo výške 35 000 EUR – negatívny rozdiel medzi hodnotou majetku a hodnotou záväzkov teda vypovedá o tom, že spoločnosť je predĺžená.
Zatiaľ čo prvú formu úpadku je možné navonok rozpoznať celkom jednoducho (napr. som konateľom v dvoch rôznych spoločnostiach, ktorým dlžník viac než 30 dní nezaplatil, prípadne mám takúto informáciu od obchodných partnerov), tá druhá je do istej miery skrytá a veriteľ ju u svojho obchodného partnera môže odhaliť len ťažko - odpoveď na to, či spoločnosť v úpadku je alebo nie je, poskytne totiž až účtovná evidencia dlžníka.
Je vhodné tiež podotknúť, že úpadok predstavuje aktuálny ekonomický stav spoločností, ktorý nezávisí od ochoty platiť (ako v prípade exekúcie), ale od objektívnej nemožnosti dostáť svojim záväzkom - či už v dôsledku prvotnej (faktúry nemôžem zaplatiť, lebo som nič nepredal a nemám finančné prostriedky) alebo druhotnej (zaplatil by som, ale sám voči obchodným partnerom evidujem nesplatené pohľadávky) platobnej neschopnosti. Daný stav zároveň nezávisí od existencie prípadného dlhodobého majetku, ktorý by svojím zhodnotením k uspokojeniu záväzkov spoločnosti mohol slúžiť v budúcnosti (mám akcie úspešnej spoločnosti a očakávam ich zhodnotenie spolu s výplatou dividend). V prípade úpadku vo forme predĺženia nie je rozdiel od platobnej neschopnosti rozhodujúcou ani splatnosť pohľadávok veriteľov, ale hodnota majetku spoločnosti úpadcu.
Úpadok a zodpovednosť štatutárneho orgánu
Možno konštatovať, že zodpovednosť konateľa alebo člena predstavenstva vzniká až v dôsledku porušenia zákonom stanovených povinností, ktoré sa s hroziacim alebo trvajúcim úpadkom spájajú. V súvislosti so zákonnou úpravou konkurzu vo vzťahu k štatutárnym orgánom rozpoznávame prevenčnú povinnosť a následne povinnosť podať návrh na vyhlásenie konkurzu. Základným meradlom pri posudzovaní zodpovednosti štatutára za úpadok spoločnosti je pritom tzv. konanie s odbornou starostlivosťou a miera opomenutia takéhoto konania - ide o pomerne neurčité pojmy, ktoré sú obvykle interpretované až v závislosti od konkrétnych okolností prípadu.
Povinnosť predchádzať úpadku je všeobecne chápaná ako povinnosť štatutára prijať bez zbytočného odkladu vhodné a primerané opatrenia na jeho odvrátenie. Tieto opatrenia nie sú v právnej úprave bližšie špecifikované, nakoľko sa predpokladá, že osoba v postavení štatutárneho orgánu – napr. konateľ s.r.o. (t. j. osoba vystupujúca ako profesionál) dobre pozná dostupné nástroje na zlepšenie finančnej situácie spoločnosti. Ako príklad takýchto opatrení však možno uviesť predaj časti podniku alebo niektorých pohľadávok (postúpenie pohľadávok za nižšiu hodnotu je niekedy lepším a určite rýchlejším riešením ako vedenie zdĺhavého súdneho sporu a následné vymáhanie v exekúcii s neistým výsledkom).
Ak už nie je možné úpadok odvrátiť, nastupuje povinnosť štatutára do 30 dní, od kedy sa dozvedel alebo sa pri zachovaní odbornej starostlivosti mohol dozvedieť o predlžení spoločnosti, podať návrh na vyhlásenie konkurzu (záväzky spoločnosti teda prevyšujú jej majetok). Nakoľko predlženie je považované za skrytú formu úpadku (veritelia úpadcu nie sú schopní odhadnúť bilanciu pasív a aktív obchodného partnera), na finančný stav spoločnosti, teda aj samotné predĺženie, by mali vedieť adekvátne reagovať jej vlastní štatutári.
Pokiaľ je spoločnosť platobne neschopná, avšak nie je predĺžená (t.j. má dostačujúci majetok, no 30 dní po splatnosti min. 2 rôznym partnerom ešte stále neuhradila 2 rôzne faktúry), štatutár tento návrh podávať nemusí. Tým nie je dotknuté právo veriteľa, aby návrh na vyhlásenie konkurzu podal voči svojmu dlžníkovi on sám – treba však mať na pamäti, že aj veriteľ, ktorý podá návrh na vyhlásenie úpadku svojho dlžníka, u ktorého sa ukáže, že tento v skutočnosti v úpadku nie je (myslím si, že môj obchodný partner dlží aj ďalším firmám, no nie je tomu tak), zodpovedá za škodu, ktorá takýmto krokom dlžníkovi vznikne (škodou sú napr. náklady advokáta dlžníka, vynaložené v súvislosti s konkurzným konaním, ktoré veriteľ inicioval).
Dôsledky porušenia povinností
Zatiaľ čo zákon s porušením povinnosti štatutára predchádzať úpadku nespája špecifickú sankciu, porušenie povinnosti podať návrh na vyhlásenie konkurzu už so sebou prináša následky, ktoré môžu vyústiť v rozličné sankcie.
Prvý druh sankčného opatrenia predpokladá priamo zákon o konkurze a reštrukturalizácii a včasné nepodanie návrhu sankcionuje uložením povinnosti štatutárovi zaplatiť v okamihu vyhlásenia konkurzu v prospech všeobecnej podstaty (t.j. v prospech majetku úpadcu určeného na uspokojenie veriteľov prihlásených do konkurzu) sumu vo výške dlžníkovho základného imania zapísaného v príslušnom registri v čase, keď mal včas podať návrh na vyhlásenie konkurzu, najviac však vo výške dvojnásobku minimálnej výšky základného imania obchodnej spoločnosti ustanovenej zákonom (u konateľa s.r.o. teda max. 10 000 EUR, u predstavenstva a.s. max. 50 000 EUR, pričom členovia predstavenstva sú povinní túto čiastku uhradiť spoločne a nerozdielne).
Príklad: Konateľ s.r.o. so základným imaním 5 000 EUR nepodá včas návrh na vyhlásenie konkurzu. Môže mu byť preto uložená povinnosť zaplatiť „postih“ vo výške 5 000 – 10 000 EUR, ktorý poslúži k uspokojeniu veriteľov spoločne s ďalším majetkom spoločnosti, ktorý sa súhrnne označuje ako všeobecná podstata.
Uloženie tejto sankcie môže štatutár odvrátiť (t. j. zbaviť sa zodpovednosti), ak preukáže, že návrh na vyhlásenie konkurzu podal riadne a včas, alebo, že konal s odbornou starostlivosťou (v takom prípade nie je dôležité či návrh na vyhlásenie konkurzu podal alebo nie). Aj keď nie je ľahké pojem odborná starostlivosť jednoznačne definovať, zákon o konkurze a reštrukturalizácii vo svojom § 7 podáva základný výklad, podľa ktorého sa za konanie s odbornou starostlivosťou považuje „konanie so starostlivosťou primeranou funkcii alebo postaveniu konajúcej osoby po zohľadnení všetkých dostupných informácií, ktoré sa týkajú alebo môžu mať vplyv na jej konanie “. Štatutár je tak v zmysle uvedenej definície povinný minimálne zaobstarať a zohľadniť pri výkone svojej funkcie všetky dostupné informácie, ktoré sa týkajú jeho rozhodnutia, a musí byť schopný objasniť, prečo za danej situácie učinil určité rozhodnutie.
Ďalšou možnosťou štatutára je preukázanie skutočnosti, že v mene spoločnosti nemohol konať samostatne. Z výkladu tohto dôvodu však nemožno odvodzovať, že by členovia kolektívneho štatutárneho orgánu (typicky predstavenstvo a.s. či dvaja konatelia s.r.o., ktorí nie sú oprávnení konať samostatne – jeden konateľ je tak viazaný tým druhým) boli „oslobodení“ od platenia. Člen takéhoto orgánu musí oznámenie o predlžení uložiť do zbierky listín a týmto postupom naplní znaky konania s odbornou starostlivosťou. V opačnom prípade sa zodpovednosti nezbaví.
Oba vyššie uvedené dôvody môže štatutár preukázať až v konkurznom konaní v lehote, ktorú mu k tomu určí správca konkurznej podstaty. Ak štatutár žiaden z týchto dôvodov včas nepreukáže, správca podá návrh na súd, aby štatutárovi uložil povinnosť avizovanú sumu zaplatiť.
Oneskorené podanie návrhu ako aj nepodanie návrhu okrem vyššie uvedenej sankcie zakladá taktiež vznik civilnoprávnej zodpovednosti štatutára za škodu, t.j. možnosť uplatnenia druhého sankčného opatrenia. Nezodpovedné počínanie štatutára môže viacerým subjektom spôsobiť škodu (typicky uzatváranie obchodov s vedomím, že spoločnosť nemá z čoho za dodaný tovar či služby zaplatiť a v najhoršom prípade podá návrh na vyhlásenie konkurzu) a bolo by veľmi nespravodlivé trestať veriteľov tým, že by ich pohľadávky zanikli bez uspokojenia. V prípade, že bude konkurz ukončený, prípadne zastavený pre nedostatok majetku, môžu veritelia požadovať po osobe vykonávajúcej pôsobnosť štatutárneho orgánu náhradu škody vo výške rozdielu hodnoty pohľadávky prihlásenej do konkurzu a jej skutočným uspokojením (do konkurzu prihlásim pohľadávku vo výške 10 000 EUR, táto je však uspokojená iba z polovice. Zvyšných 5 000 EUR sa môžem pokúsiť domáhať priamo po konateľovi úpadcu). Premlčacia lehota pre uplatnenie náhrady takejto škody je 1 rok a začína plynúť po ukončení konkurzného konania (je potrebné dôsledne sledovať Obchodný vestník). Samozrejme súd náhradu škody môže priznať iba v prípade, kedy štatutár nepreukáže, že postupoval s odbornou starostlivosťou.
Omnoho závažnejšie následky pre osoby vo funkcii štatutárneho orgánu môže mať konanie či naopak opomenutie, ktoré naplňuje znaky trestného činu a teda zakladá trestnoprávnu zodpovednosť štatutára. Tresty ukladané na základe trestného zákona môžu dospieť až do štádia odsúdenia k trestu odňatia slobody. Na rozdiel od zodpovednosti za náhradu škody podľa civilnoprávnej úpravy je v tomto prípade nutné preukázať zavinenie osoby, a to vo forme úmyslu či nedbalosti. Trestným je napríklad zvýhodňovanie niektorých veriteľov na úkor ostatných, poškodzovanie veriteľa či spôsobenie podvodného úpadku, kedy je majetok spoločnosti použitý za účelom založenia či získania majetkovej účasti v inej spoločnosti.
