Daňovník, ktorý chce uplatňovať skutočné výdavky, môže od 1.1.2009 zvažovať aj možnosť viesť daňovú evidenciu. Aby sa mohol vyhnúť vedeniu účtovníctva, maximálne výška jeho obvyklých príjmov nesmie prekročiť hranicu 170 000 EUR a podnikateľskú činnosť musí vykonávať sám - to znamená bez zamestnancov.
Ak sa rozhodne podnikateľ pre takúto možnosť, podľa zákona o dani z príjmov vedie počas celého zdaňovacieho obdobia evidenciu o:
a) príjmoch a daňových výdavkoch v časovom slede (výpisy z bankového účtu, príjmové a výdavkové pokladničné doklady, doklady z registračnej pokladne...);
b) hmotnom a nehmotnom majetku, ktorý slúži na podnikanie alebo inú samostatne zárobkovú činnosť a je ho možné odpisovať;
c) zásobách, pohľadávkach a záväzkoch (prijaté a vystavené faktúry...)
V takomto prípade podnikateľ nie je účtovnou jednotkou, daňová evidencia nepodlieha kontrolám podľa zákona o účtovníctve- správca dane nesankcionuje podnikateľa podľa tohto zákona, avšak podlieha daňovým zákonom a aj z tohto dôvodu je potrebné, v prípade, že podnikateľ je platiteľom DPH, aby viedol záznamy v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona o DPH. Je teda nevyhnutné, aby viedol evidenciu o svojich zdaniteľných plneniach (prijatých aj uskutočnených) a na jej základe správne určil daňovú povinnosť voči štátu z titulu DPH.
Vo všeobecnosti možno tvrdiť, že daňová evidencia bude vhodná najmä pre podnikateľov s nízkym obratom a malým počtom účtovných dokladov. S nízkym obratom súvisia potenciálne paušálne výdavky, ale tieto predpokladáme nižšie ako skutočné, a teda z hľadiska optimalizácie základu dane bude ekonomickejšie využiť daňovú evidenciu. Rovnako daňovú evidenciu privítajú za rovnakých podmienok aj platitelia DPH, ktorí majú uplatňovanie paušálnych výdavkov znemožnené, resp. obmedzené.
Detailnejšie sa použitiu aj výhodám daňovej evidencii venujeme v článku Vedenie daňovej evidencie.
