Ako môže firma kompenzovať náklady spojené s prijímaním platieb kartou, môže niektorý platobný prostriedok zvýhodniť napríklad zľavou a čo je iné, ak zákazníkom je podnikateľ?
Po zavedení dane z finančných transakcií možno predpokladať, že vzrastie vďaka daňovému zvýhodneniu záujem úhrady platobnou kartou aj medzi podnikateľskými subjektami, ktoré doteraz využívali iné spôsoby platby. S prijímaním bezhotovostných platieb kartou sa spájajú isté poplatky, ktoré znáša subjekt, ktorý platbu prijíma. Akým spôsobom môžu predajcovia kompenzovať vzniknuté náklady a čo legislatíva nedovoľuje?
Čo o účtovaní poplatkov za platbu kartou hovorí legislatíva?
Jediným platobným prostriedkom, ktorý musia podnikatelia podľa zákona NR SR č. 566/1992 Z. z. o Národnej banke Slovenska prijímať, je hotovosť, resp. zákonné platidlá (eurobankovky a euromince). Dokonca nakupujúci majú ústavou garantované právo vykonať platbu za nákup tovaru alebo služieb v hotovosti zákonným platidlom. A aj keď sa v rámci konsolidačného balíčka a zavedenia dane z finančných transakcií pôvodne uvažovalo nad zavedením povinného prijímania bezhotovostných platieb vo všetkých prevádzkach využívajúcich e-kasu, no táto povinnosť napokon bola zo zákona vypustená. Podnikatelia si naďalej môžu dobrovoľne vybrať, či zákazníkom umožnia platiť kartou, alebo nie.
Napriek digitalizácii a preferenciám nakupujúcich ešte mnohí obchodníci bezhotovostné platby vo svojich predajniach neumožňujú. Často ide najmä o menšie lokálne prevádzky, či už z oblasti gastronómie, poskytovania skrášľovacích služieb (kaderníctva či kozmetické salóny), ale aj špecializované predajne zamerané napríklad na predaj spoločenského oblečenia, krajčírstva, obuvníctva a podobne. Dôvodov je podľa Združenia podnikateľov Slovenska viacero – podnikateľ napríklad potrebuje hotovosť, pretože takúto formu úhrad preferujú jeho dodávatelia alebo zamestnanci (ktorí majú exekúcie), nájdu sa však aj „čierne ovce“, ktoré sa vyhýbajú priznávaniu tržieb. No hlavným dôvodom preferovania len hotovostných platieb sú často práve poplatky, ktoré súvisia so zavedením a prevádzkovaním platobného terminálu a prijímaním platieb kartou. V prípade, že podnikatelia majú prenajatý platobný terminál (dnes je možné mať ako terminál aj mobilný telefón), platia zaň pravidelne istý poplatok. Zároveň však odvádzajú isté percento z každej realizovanej transakcie. To sa delí medzi spracovateľa platby (poskytovateľ platobnej brány alebo terminálu), kartovú spoločnosť a vydavateľskú banku.
Podnikatelia, ktorí sa pre prijímanie platieb kartou rozhodnú, chcú, prirodzene, svoje vzniknuté náklady nejakým spôsobom kompenzovať. Štandardne zvýšené náklady zahrnú do cien, no niektoré hľadajú aj iné spôsoby. Práve v dôsledku spomínaných poplatkov (nájomné za terminál a poplatok kartovej spoločnosti, banke a spracovateľovi platby za každú transakciu) sa často predávajúcim neoplatí prijímať bezhotovostne nízke sumy. Mnohí preto umožňujú platiť kartou len nad istú sumu, napríklad pri nákupe nad 5 či 10 eur. Slovenská obchodná inšpekcia (SOI) pre Podnikajte.sk uviedla, že takúto možnosť zákon žiadnym spôsobom neupravuje ani nezakazuje. „Problematika prijímania platobnej karty za nákup v obchode nie je upravená v žiadnom právnom predpise. Poskytovanie takejto služby spotrebiteľom je na rozhodnutí samotného obchodníka, preto aj podmienky v súvislosti s hodnotou, od akej bude takýmto spôsobom prijímať platby, si stanovuje každý obchodník individuálne,“ vysvetľuje inšpekcia.
Iným prípadom už ale je účtovanie kartového poplatku samostatne, resp. navyše k výslednej cene nákupu. „Zákon o ochrane spotrebiteľa ustanovuje zákaz obchodníka účtovať spotrebiteľovi akékoľvek poplatky za použitie platobného prostriedku alebo iného spôsobu platby ako je platobný prostriedok, ktoré prevyšujú skutočné náklady, ktoré obchodníkovi pri platbe vzniknú,“ informuje SOI.
V praxi to znamená, že obchodník nemá pri žiadnej platbe vykonanej spotrebiteľom prostredníctvom platobného prostriedku právo účtovať aj poplatky za ich použitie. „Platobným prostriedkom sa rozumie personalizované zariadenie alebo súbor postupov dohodnutých medzi používateľom platobných služieb a poskytovateľom platobných služieb, ktoré používa používateľ platobných služieb na účely predkladania platobného príkazu,“ uvádza inšpekcia. Ide napríklad o platobnú kartu, internet banking alebo iné platobné aplikácie elektronického bankovníctva.
Ak takéto konanie inšpekcia zistí, môže obchodníkovi uložiť pokutu. V roku 2023 zistila porušenie zákona o ochrane spotrebiteľa, konkrétne účtovanie spotrebiteľovi poplatku za použitie platobného prostriedku (platobnej karty), v dvoch prípadoch. „Pokuta bola uložená vo výške po 300 eur v obidvoch prípadoch,“ informuje.
V ktorých prípadoch je možné účtovať poplatok?
Pokiaľ ide o iný spôsob platby, ktorý nie je personalizovaným zariadením alebo nie je predmetom súboru dohodnutých postupov používaných používateľom platobných služieb pre iniciovanie platobného príkazu (nie je nevyhnutné použiť autentifikáciu) a na ktoré sa nevzťahuje zákon o platobných službách, môže predávajúci účtovať poplatok, no len v preukázateľne skutočnej výške, teda taká, ktorá súvisí s nákladmi, resp. poplatkom, ktorý je účtovaný obchodníkovi, napríklad zo strany subjektu, ktorý emitoval poukážku (môže ísť o platbu vykonávanú výlučne finančnými prostriedkami v hotovosti priamo medzi platiteľom a príjemcom bez akéhokoľvek sprostredkovania, prostredníctvom zmeniek a šekov, cestovných šekov či poštových poukážok v listinnej podobe). Avšak len v prípade, že úprava v osobitnom predpise účtovanie poplatkov za ich použitie nevylučuje (napríklad ako pri stravovacích poukážkach).
Ak sa gastrolístky rozhodne obchodník (najčastejšie predajne potravín alebo reštaurácie) prijímať, musí počítať s poplatkami, ktoré si pri výkupe gastrolístkov účtuje ich emitent ako províziu. Ak by si teda vzniknutý náklad chceli kompenzovať úpravou ceny, resp. prirážkou k cene pri platení stravovacími poukážkami, porušili by podľa SOI Zákonník práce. „Prostredníctvom stravovacej poukážky je splnená zákonná povinnosť zamestnávateľa vo forme predplatenia stravovania v stanovenom rozsahu a hodnote a z toho vyplývajúca jednoznačná viazanosť tohto príspevku na jedlo (potraviny) v rozsahu jej nominálnej hodnoty. Zastávame preto názor, že účtovanie poplatku za nákup potravín v predajni stravovacími poukážkami, je v rozpore so Zákonníkom práce, vzhľadom na skutočnosť, že takýmto konaním dochádza jednak k poškodeniu zamestnanca pri uplatnení jeho nároku na stravu, a to krátením nominálnej hodnoty stravovacej poukážky, ako aj k spochybneniu samotného poskytnutia tohto príspevku na stravovanie zamestnávateľom, a tým aj účelu, ktorý chcel zákonodarca právnou úpravou v zákone dosiahnuť,“ vysvetľuje SOI.
Obchodná inšpekcia ale dodáva, že sa v praxi s účtovaním poplatku spotrebiteľovi pri inom spôsobe platby nestretla.
Rovnaké pravidlá platia aj v prípade zľavy pri niektorej forme úhrady. SOI uvádza, že konanie obchodníka, ktoré by zvýhodňovalo niektorý zo spôsobov platieb pri cene za tovar, by sa mohlo považovať za diskriminačné.
Podnikateľom preto neostáva veľa možností, ako kompenzovať náklady vzniknuté pri umožnení platby kartou či stravnými lístkami. Jedným z nich je plošné premietnutie nákladov do cien tovarov a služieb.
Na B2B trhu medzi podnikateľmi platia iné pravidlá
Čo sa týka obchodného vzťahu podnikateľ - podnikateľ, teda predaj/ nákup na B2B trhu, cenotvorba je podľa advokáta Tomáša Vavra prejavom zmluvnej voľnosti predávajúceho a kupujúceho. „Tak ako sa predávajúci a kupujúci môžu dohodnúť napr. na poplatku za prevzatie tovaru v predajni predávajúceho, nakoľko tým predávajúcemu vzniknú určité náklady (príprava zásielky a obsluha zákazníka), analogicky aj v závislosti od zvolenej platobnej metódy sa strany môžu dohodnúť na inej výške kúpnej ceny alebo na osobitnom poplatku, keďže aj v takomto prípade sú náklady na strane predávajúceho obhájiteľné,“ vysvetľuje. Takýto postup je z pohľadu odborníka v prípade podnikateľských vzťahov legálny.
Napokon, vyplýva to aj z Nariadenia Európskeho parlamentu a rady (EU) č. 260/2012, č. 2015/751, ktoré ustanovuje pravidlá výmenných poplatkov za platobné transakcie viazané na kartu. Zákaz spoplatňovania platieb sa nevzťahuje na platby firemnou (komerčnou) kartou, ktorá je vydaná podnikom, subjektom verejného sektora alebo samostatne zárobkovo činným fyzickým osobám - použitie sa obmedzuje na služobné výdavky.
V praxi to potom môže vyzerať tak, že predajca môže firme, ktorá u neho nakupuje ako biznis klient a platí firemnou kartou, naúčtovať kartový poplatok extra.
Zdroj: Vlastné spracovanie
Kým v súčasnosti bolo v B2B transakciách bežné, že firmy pri nákupoch preferovali bankový prevod pred platením firemnou kartou, od 1.4.2025 budú tieto platby podliehať dani z finančných transakcií vo výške 0,4 % (maximálne 40 eur za transakciu). Naopak platby kartou budú mať daňovú výhodu, pretože bez ohľadu na ich počet a objem, bude daň vo výške 2 eurá ročne. V B2B vzťahoch tak firmy pri bezhotovostných platbách buď zaplatia daň vo výške 0,4 %, alebo poplatky vydavateľom platobných kariet, ktoré sa zvyčajne pohybujú od 0,9 do 1,2 %. Rozdiel bude ale v tom, že kým daň platí kupujúci, poplatky platí predávajúci.
