Sylvia Holopová je energická a usmievavá žena, ktorá tak trochu stojí každou nohou na inej strane rieky. Je pedagogička či biznismenka? Ona sama vraví, že na tom nezáleží. Zvlášť v aktuálnom období štrajku učiteľov nám pripomína, že človek nebude nikdy spokojný, ak nebude svoju prácu robiť s láskou. Či už je učiteľ alebo riaditeľ štvorhviezdičkového hotela.
Hotelierstvo bol asi jej osud
Vďaka jej energickej povahe by ste si to nikdy netrúfli povedať, no Sylvia Holopová mala byť oficiálne už 9 rokov na dôchodku. Miesto toho dnes riadi rodinný hotel, ktorý má na svetoznámom hotelovom portáli Booking.com hodnotenie takmer plných 10 bodov. Na konte má 4 hviezdičky a rozhodne zaujímavý príbeh.
Osobný príbeh Sylvie Holopovej však začína o čosi skôr, i keď vo veľmi podobnej sfére. K „remeslu“ privoňala už ako učiteľka nemeckého jazyka na Strednej škole spoločného stravovania a už tu pochopila, že tanier, šálka a príbor rozhodne nie sú všetko... Odbornú terminológiu i odbornú problematiku týkajúcu sa hotelierstva a gastronómie vyučovala na tejto škole v cudzom jazyku.
33 rokov potom pôsobila ako učiteľka na Hotelovej akadémii Otta Brucknera v Kežmarku, z toho 20 rokov ako jej riaditeľka. V roku 2010, keď ešte končila školský rok so svojimi poslednými maturantmi, už súbežne riešila aj zariadenie a rekonštrukciu hotela Hviezdoslav.
Hľadanie zlata dávno po zlatej horúčke
V dobe, keď Sylvia Holopová ešte pracovala v školstve, sa udialo množstvo zmien. Pozitívnych i tých menej pozitívnych. Kežmarská „hotelovka“ patrila v tej dobe medzi 4 najväčšie hotelové školy na Slovensku a ona sa ako riaditeľka dostala k slovu aj pri vytváraní obsahu vzdelávania v tomto odbore. Pomáhala presadiť predĺženie štúdia zo štyroch na päť rokov a zasadila sa aj o rozdelenie štúdia na teoretickú a praktickú manažérsku časť i na získanie výučného listu aj maturity. Vtedy bola ako riaditeľka toho názoru, že mladý človek potrebuje v tejto brandži aspoň 5 rokov, aby sa naučil všetko potrebné. Dnes ako riaditeľka hotela tvrdí, že aj tých 5 rokov je žalostne málo.
„Nájsť na Slovensku dobrého čašníka alebo dobrého kuchára je ako dolovať zlato, keď už je dávno po zlatej horúčke,“ hovorí Holopová. Táto škola pritom nevychováva čašníkov a kuchárov, ale stredný manažment.
Fluktuácia v odbore je vraj obrovská, žiaci chodia zo škôl nedostatočne pripravení a čo je horšie, aj nemotivovaní. Pripisuje to najmä neustálym zmenám obsahu vzdelávania, ktoré tvoria teoretici od zeleného stola, nie hotelieri. Zrušilo sa aj pôvodne dobré delenie na hotelový manažment a gastronomický manažment. Svoju úlohu tu však zohráva aj rodina a celá spoločnosť.
Žiaci by mali absolvovať čo najviac praxe, často je však situácia taká, že učebný plán nepočíta s požadovaným počtom hodín odbornej praxe. V súčasnosti vzdelávací systém síce pozná pojem duálne vzdelávanie, to je však zviazané obrovskou byrokraciou a v praxi to funguje tak, že ostrieľaný kuchár, ktorý má učiť učňov, by sám mal mať pedagogické minimum a okrem varenia a učenia žiaka má ešte vypĺňať tonu papierov. A na to žiaden z nich nemá popri svojej práci dostatok času.
Hotel Hviezdoslav má v súčasnosti na odbornej praxi v kuchyni dvoch študentov, podľa riaditeľky im však chýba záujem a motivácia pre toto náročné povolanie. Sylvia ale verí, že sa to časom zmení. Niektorí mladí ľudia podľa nej vraj iba potrebujú dozrieť.
(Nie) je to iba o peniazoch
Sylvia ešte ako riaditeľka hotelovej akadémie často cestovala do krajín s rozvinutým cestovným ruchom inšpirovať sa. Videla, ako fungujú viedenské či švajčiarske hotelové školy a aj na základe toho dnes hodnotí slovenské školstvo ako častý beh hlavou proti múru. Zvlášť keď sa každé štyri roky mení vláda a s ňou aj školské vzdelávacie programy, učebné plány a osnovy.
Jej bývalá škola bola známa nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí. Získala niekoľko ocenení a podieľala sa na mnohých medzinárodných projektoch. Ako zatiaľ jediná škola na Slovensku získala ocenenie Prominent ekonomiky za rok 2007. So svojimi žiakmi pripravovala škola recepcie pre všetkých slovenských prezidentov, a takisto aj návštevu svätého otca Jána Pavla II. v Levoči, ktorej sa zúčastnili kardináli a biskupi z celého sveta aj vtedajší prezident SR Michal Kováč s manželkou.
„Žiaci mi často hovorievali, že na jednej takejto akcii sa naučia viac ako za mesiac v škole,“ zdôrazňuje dôležitosť prepojenosti štúdia a praxe Holopová. Jedným dychom však dodáva, že škole sa darí iba tak dobre, ako si to riaditeľ dokáže zmanažovať a ako dobre vie spolupracovať s tímom. Každý riaditeľ musí byť dobrý manažér a mať okolo seba dobrý tím, pretože sám veľa neurobí. Dôležitá je aj spolupráca s rodičmi, zriaďovateľom, ministerstvom a donormi. Iba tak sa dá úspešne prebiť aj v súčasných ťažkých podmienkach.
Sylvia však nezabudne zdôrazniť, že učitelia sú u nás stále dlhodobo nedoceňovaní: „ Nejde iba o platy, ale aj o obrovské rozdiely vo vybavenosti škôl v rámci Slovenska. Deti v Bratislave aj v Stropkove sú všade rovnaké, no rovnaké podmienky rozhodne nemajú. “
Najsmutnejšie podľa nej je, ak ešte majú deti v 21. storočí niekde stále suché záchody. Sama ale zo školstva neodišla kvôli nízkemu platu ani kvôli podmienkam či systému. Aj dnes bez problémov povie, že má srdce učiteľky a že svoju prácu robila veľmi rada. Odišla kvôli rodiacemu sa rodinnému biznisu v hotelovej brandži. Jednoducho iba prekročila rieku na druhý breh.
Hotelierstvo je drsný biznis
Ako hovorí pani Holopová, hotelierstvo a školstvo sa nedá veľmi porovnávať. Hoci bola riaditeľkou školy a dnes je riaditeľkou hotela, spoločné majú tieto dve profesie iba jedno – človek sa neustále musí posúvať dopredu a pracovať na sebe. Kým v štátnej sfére vám každý mesiac zaručene na účet výplata príde, nech už je akokoľvek malá či veľká, v hotelierstve nie je isté nikdy nič. „Keď si nezarobíme, žiadny plat nemáme,“ hovorí Holopová.
Náročné je to zvlášť v meste ako Kežmarok. „Občas sa ľudia pýtajú, či už je to na Ukrajine,“ smeje Sylvia. Je to však trpký úsmev, pretože Kežmarok je podľa nej krásne historické mesto, ktoré je žiaľ slabo propagované. Ako nakoniec celé Slovensko. O to väčšiu námahu musí rodinný klan Holopovcov vynaložiť, aby prilákali návštevníkov. Dobrou správou je v tomto prípade stúpajúca náročnosť klientely – a to nielen zahraničnej, ale už i domácej. To hotelierov núti posúvať sa ďalej, sledovať nové trendy, vzdelávať sa a neustále sa zlepšovať. Zadosťučinenie prichádza v momente, keď sa hostia vracajú do hotela šesť i sedemkrát. Ako vraví ostrieľaná riaditeľka hotela: „To je pre nás najlepšie poďakovanie i vizitka našej práce.“
Kežmarok má rozhodne čo ponúknuť. Leží na hranici štyroch národných parkov a narodilo sa tu množstvo osobností medzinárodného významu. Básnici, hudobníci, spisovatelia, vedci, filmoví režiséri... celé mesto ešte aj dnes nesie ich osobitého ducha – genius locci.
Riaditeľka Hotela Hviezdoslav sama tvrdí, že tradície treba využiť a priblížiť ich aj hosťom a vôbec návštevníkom mesta. Stále sa v nej ozýva srdce učiteľky a nezabudne povedať, že ľudí treba vychovávať, či už v gastronómii alebo v spoločenskom vyžití. V hoteli Hviezdoslav vďaka tomu nájdete „vychytávky“ ako literárne večery pre hostí, kabarety, výstavy, koncerty, medzinárodne úspešný francúzsky večer Good de France za účasti veľvyslanca či nedávny krst knihy s názvom Kežmarok a Tatry, ktorý poňali netradične formou korunovácie.
Zo Sylvie je to cítiť už pri prvom stretnutí. Ani to nemusí povedať nahlas, a predsa je to hneď jasné. „Baví ma vymýšľať nové veci,“ vyznáva sa. Hotel je otvorený od roku 2011 a skladá sa zo štyroch gotických domov na krásnom malebnom námestí v blízkosti dvoch krásnych pamiatok – gotickej Baziliky minor a Kežmarského hradu, ktoré mu dodávajú čarovný kolorit. Každý z domov má svoj vlastný zaujímavý príbeh. Jeden napríklad kedysi vlastnil známy a obľúbený pernikár Carl Heiden, ktorého potomkovia dodnes žijú a hotel už navštívili. V ďalšom zasa býval slávny slovenský spisovateľ P.O.Hviezdoslav počas štúdia na evanjelickom lýceu.
Poslednú etapu rekonštrukcie končia Holopovci práve tento rok a otvárať by mali v apríli. Sylvia Holopová bude určite pri tom. Na pletenie ponožiek a pozeranie telenoviel sa tak skoro nechystá. Tak ako žila učením a dnes zamestnáva viacerých svojich absolventov, tak dnes žije hotelierstvom. Počas krízy v školstve nezabudne na záver dodať, že človek môže byť úspešný a šťastný v akejkoľvek profesii jedine v prípade, ak ju robí s láskou a chce sa rozvíjať. Rozhovor končí trefným hodnotením situácie: „ Je dôležité, aby v školstve pracovali ľudia, ktorí majú radi deti a mladých ľudí, aby im rozumeli a snažili sa ich pripraviť čo najlepšie pre život. Zároveň by však mali byť ocenení morálne i finančne. “
