Prečo som sa rozhodol začať podnikať? Na čom som sa počas podnikania popálil? Čomu je potrebné sa v podnikaní vyvarovať?
Na každú otázku je možné odpovedať rôznymi spôsobmi v závislosti od uhla pohľadu opýtaného. Mojou (ne)výhodou je, že podnikať som začal v roku 1992, pričom polovicu môjho predchádzajúceho profesionálneho života som si užil v bývalom „socialistickom“ režime. Teda v totalite, kde podnikanie bolo trestný čin. Možno aj preto bola pre mňa vtedy samotná možnosť slobodného súkromného podnikania vysnívaná neuskutočniteľná méta. Tieto okolnosti samozrejme celoživotne ovplyvnili spôsob môjho myslenia a politických názorov. Uvádzam to na vysvetlenie, pretože z tejto pozície vychádzam pri formulovaní odpovedí na nastolené témy, aj keď som si vedomý, že mnohí mladí ľudia toto moje „zaťaženie“ asi nepochopia alebo ich to jednoducho nezaujíma.
Prečo som sa rozhodol začať podnikať?
Prvoplánovo jednoducho preto, že to bolo po zmene režimu v roku 1989 možné. Okrem toho som bol asi aj „geneticky nastavený“ na podnikanie, pretože niekoľko generácií mojich predkov vcelku úspešne podnikalo.
Bol som geneticky nastavený na podnikanie.
Napríklad moja stará mama mala v medzivojnovom období v Bratislave na Obchodnej ulici mliekareň a neskôr cukráreň na Hviezdoslavovom námestí. Plánovala zriadenie ďalšieho „delikatesu“ v centre mesta a nezávisle od toho výrobu potravinových polotovarov. Už mala aj kúpený pozemok. Ale potom prišiel február 1948, znárodnenie, a po ňom už nemala nič. Napriek tomu som doma od rodičov a starých rodičov často počúval, ako by to bolo, keby sa dalo podnikať... A v rakúskej televízii som to aj videl. Takže keď sa to stalo u nás možné a legálne, neváhal som ani chvíľu.
Okrem toho sa mi vtedy prihodilo, že ma vyhodili zo štátneho podniku, v ktorom som počas nežnej revolúcie aktívne podporil demontáž totality. Komunisti odhodili stranícke knižky a od večera do rána z nich stali demokrati a reformátori. V podniku ostali aj po zmene režimu, postupne získali rozhodujúce pozície a nás, ktorí sme sa angažovali za pád ich predchádzajúceho systému prinútili odísť.
Nič lepšie, ako výpoveď zo zamestnania sa mi nemohlo stať.
Najprv ma to mrzelo, práca ma tam bavila (bol som v pozícii vedúceho odboru investičnej výstavby). Nakoniec sa ale ukázalo, že nič lepšie sa mi nemohlo stať. Rozhodujúci povzbudzujúci impulz som vtedy dostal od manželky, ktorá ma do podnikania „nakopla“ slovami: „Na čo čakáš, celé roky si túžil byť samostatný, mať svoj vlastný podnik a teraz máš možnosť, tak sa rozhýb a makaj...“ Na druhý deň som si išiel vybaviť živnostenský list a začala sa nová etapa v mojom živote.
Mal som štátnu spôsobilosť na činnosti v investičnej výstavbe a stavebnej realizácii, takže som ostal u „fachu“ a začal podnikať v stavebníctve a v obchode so stavebnými komponentami. Získal som obchodné zastúpenia viacerých zahraničných firiem a aj preto, že vtedy na našom trhu ešte takmer ničoho nebolo, v biznise som bol úspešný.
Na čom som sa počas podnikania popálil?
Možno to bolo tým, že som sa na podnikanie systematicky nepripravoval, nemal som skúsenosti a moje predstavy o podnikaní boli naivné a zidealizované. Príliš som ľuďom dôveroval a obchodných partnerov som bral automaticky takmer ako rodinných priateľov. Po čase som zistil, že niektorí si moju dôveru nezaslúžili...
Na druhej strane som bol z domu „vyškolený“, ako sa má správať seriózny podnikateľ voči zákazníkom, ako má napr. dbať o čistotu a prostredie vo firme. Stará mama mi zdôrazňovala, že prvý dojem na zákazníka v obchode urobí čistý a upravený výklad. A potom, keď ho s úsmevom privíta predavačka alebo obsluhujúci personál. Keď som sa babky pýtal ako často umývali výklad v ich obchode tak bez zaváhania odpovedala - tak často ako bolo treba, keď popršalo aj viackrát denne...
V podnikaní v stavebníctve a v obchode sa nám roky, v našej rodinnej firme s manželkou darilo. Napriek tomu sa mi podarilo vyrobiť zopár „malérov“. Najväčší, ktorý takmer zruinoval existenciu nášho rodinného podnikania bol úlet do oblasti, v ktorej som nemal ani vzdelanie, ani prax a dokonca ani predstavu ako také podnikanie funguje. V lete roku 2005 som investoval na radu „priateľov“ všetky disponibilné prostriedky plus úver do založenia nového vydavateľstva StarPress, v ktorom sme potom v septembri začali vydávať bulvárny týždenník STAR.
V tom čase na slovenskom trhu ešte nebol klasický bulvár v osobitnom časopise a tak sa tento druh média javil ako vyplnenie diery na trhu. Zo začiatku sme sa sľubne rozbehli, náklad a predaje stúpali. Ale potom sa „spamätali“ veľké vydavateľstvá a nasadili na trh nové tituly, ktoré boli rovnako bulvárne, ale lacnejšie (aj vytlačené na menej kvalitnom papieri).
Naliehali sme na našich redaktorov aby pritvrdili, teda aby častejšie uverejňovali škandalózne a háklivé paparazzi - fotografie, prípadne skutočnosti, na ktoré si naši konkurenti netrúfli. Báli sa súdnych procesov, takže sa nám nepodarilo vybočiť z hlavného prúdu komerčného bulváru. Nakoniec nás konkurencia veľkých vydavateľstiev zadusila cez reklamu.
Treba pripomenúť, že komerčné médiá žijú hlavne z reklamy. Veľkým inzerentom (bankám, mobilným operátorom a pod.) vtedy pohrozili, že ak budú inzerovať u nás, budú ich inzerciu bojkotovať vo „veľkých“ médiách. Vtedy nastal problém. Stratili sme príjem z inzercie a tým aj rozhodujúci priebežný zdroj financovania nášho časopisu. Našťastie v tom čase vznikal na Slovensku jeden nový mediálny dom (so silným finančným zázemím), ktorému sa náš titul „hodil“ do portfólia. Vďaka tomu sa nám podarilo predať náš časopis STAR v poslednej chvíli. Bolo to naozaj tesné, počet dní do nášho bankrotu sa dal spočítať na jednej ruke.
Čomu je potrebné sa v podnikaní vyvarovať?
Vecí, ktorým sa v podnikaní vyvarovať je veľa, jedna z nich je popísaná v predchádzajúcej časti.
Nepodnikaj v oblasti, v ktorej sa nevyznáš.
Z nej vyplýva poučenie - nepodnikaj v oblasti, v ktorej sa nevyznáš a nemáš potrebné vzdelanie ani prax. Pravdepodobne sa ti nebude dariť ani vo „fachu“, ktorý ťa nebaví, pre ktorý nemáš motiváciu.
Rovnako dôležitá vec je, starostlivo a uvážene si vyberať partnerov v podnikaní, teda najmä spoločníkov vo firme. Nenadarmo sa vraví, že aj dvaja spoločníci sú v eseročke veľa ...
Ak chcete stratiť priateľa, založte si s ním eseročku.
Ak aj viacerí vytvoríte obchodnú spoločnosť, treba veľmi dôkladne vyvážiť a detailne vymedziť vzťahy medzi spoločníkmi a formalizovať ich v spoločenských zmluvách a stanovách. Treba pri tom počítať s tými najhoršími situáciami a možnosťami, ktoré môžu nastať. Oni totiž raz naozaj nastanú.
Skrátka, ak chcete stratiť priateľa, založte si s ním eseročku. Toto hovorím z vlastnej skúsenosti. Ale to je už iný príbeh...
