Peter Pukalovič je spolumajiteľom spoločnosti BE COOL, s.r.o. a základ tímu okolo neho tvorí predovšetkým rodina. Na trhu pôsobia od roku 1998. Počas tohto obdobia sa vyprofilovali na spoľahlivého partnera, ktorý poskytuje špičkové služby.
Dnes technicky zabezpečujú aj športové eventy, ako sú napríklad Tesco Beh pre život, ČSOB Bratislava marathon, Telekom Night run a ďalšie. Agentúra Be Cool poskytuje služby v oblasti event manažmentu a marketingu. Zabezpečuje kompletný cateringový servis na súkromných akciách aj na veľkých firemných podujatiach.
Absolútne nič som o tom nevedel. Tak prečo by som si na to netrúfol?
Petrovi rodičia podnikali už keď bol dieťa, jeho otec je advokát a mama ekonómka. Podľa vlastných slov ho to odmalička ťahalo k aktivitám, ktoré určitým spôsobom prinášajú hodnotu navyše. „Hrával som futbal a veľmi ma to bavilo, ale v určitej etape života, keď som mal devätnásť rokov, mi začali napadať myšlienky, čo by som chcel robiť v budúcnosti.“ Vtedy sa začal uberať smerom k vlastným aktivitám a záujem o futbal poľavil. „Nejaký čas som premýšľal a našiel som podporu aj u rodičov.“ Peter mal krátke skúsenosti z prác v rôznych baroch a pohostinských zariadeniach, čo sa ukázalo ako oblasť, ktorá ho zaujímala. „Vždy som sa chcel posunúť o krok ďalej a robiť veci tak, aby bolo vidno progres.“
Po krátkych prípravách otvoril v roku 2004 svoju prvú prevádzku, music club Jazz Cafe na Ventúrskej ulici v Bratislave. Začiatky popisuje ako mimoriadne kostrbaté. „Mal som len dvadsať rokov. Chcel som si otvoriť podnik, ale nevedel som ako. Najťažšie bolo nájsť smer, naučiť sa v tom chodiť a zistiť, ako veci zabezpečiť. Som veľmi tvrdohlavý a kvôli tomu, že som mnohokrát išiel do biznisu hlava-nehlava, sme prišli o veľa peňazí. Aj zarobili, lebo som mnoho pracoval, ale veľa z nich som zle investoval. Vlastné chyby stoja najviac, no netreba ich ľutovať.“ Zariadenie prevádzky financoval Peter na lízing a zvyšok m pomohli financovať rodičia. Je workoholik a práca ho baví, čo je pre neho hlavnou výhodou, keď sa púšťa do čohokoľvek. „Bol som barman, kuchár, čašník, umývač záchodov. Keď som nestihol ísť domov, často som spával v bare alebo v aute a pracoval aj dvadsať hodín.“ Bol ochotný obetovať všetko tomu, čo ho bavilo. „Najzložitejšou vecou v celom podnikaní bolo mať peniaze. Niekedy som bol na nule, niekedy som šiel do mínusu a to bol odrazu bod mrazu, pretože nebolo ani na výplaty. Zlé obdobie však bolo potrebné preklenúť a zaplatiť ich.“ Peter vždy vedel zabezpečiť robotu, ťažšie vraj bolo zarobiť na nej. Postupne začal otvárať viacero prevádzok s rôznymi spoločníkmi. „Niektoré išli, niektoré nie, to podnikateľ zistí, až keď to vyskúša. Ja som typ, ktorý vidí bod A a potom už až body C a D.
V podnikaní ma teda skvele dopĺňal brat, ktorý je konzervatívnejší a cestou vždy vyrieši bod B, ktorý ja preskočím.“ Od začiatku rozvíjali firmu ako rodinnú a podľa toho si vyberajú aj zamestnancov. „Samozrejme, každý pozná organizačnú štruktúru a svoju pozíciu, ale rozvíjame predovšetkým filozofiu, že všetci sme tu na to, aby sme si navzájom pomáhali.“ Podotýka, že mnohí zamestnanci sú vo firme od začiatku. V prípade základných pozícií v gastronómii, ako je čašník, však bola fluktuácia vyššia. „Málokedy prijímam ľudí priamo z pracovného pohovoru, skôr potrebujem, aby niekto, komu dôverujem, mal k tomu človeku vzťah a poskytol mi referenciu. Každý, či už podniká alebo pracuje v zamestnaní, to robí aj preto, aby mal z čoho žiť. Konkrétnu náplň práce, ktorej sa venuje, by však mal robiť preto, lebo ho to napĺňa. Hľadáme ľudí ako sme my, ktorí chcú vytvárať hodnotu a niečo po sebe zanechať.“
Je rozdiel behať a behať
Prevádzky postupom času rástli a Petra oslovovali rôzne spoločnosti s požiadavkami na usporiadanie akcií alebo poskytnutie inventáru. V roku 2006 zareagovali na dopyt a začali poskytovať aj cateringové služby. „Naše portfólio služieb sa tým prirodzene vyvíjalo. Na usporadúvaní podujatí ma vzrušuje to, že vytvárame niečo z ničoho, zoberieme ľudí, prídeme, z holej plochy vytvoríme miesto zážitku, zbalíme a odídeme. Je to o veľkej predstavivosti.“ Petra v roku 2006 oslovil pán z Rakúska, ktorý chcel v Bratislave zrealizovať Bratislavský maratón. „Pán, ktorý za nami prišiel, chcel, aby sme mu pomohli zorganizovať technické zázemie a VIP posedenie. Celý čas tvrdil, že on bude organizátorom maratónu, že to isté robí vo Viedni a chce začať aj v Bratislave, lebo k veľkému mestu vraj maratón patrí.“
Petra aj jeho brata Jozefa ako športovcov myšlienka ihneď nadchla a spoluprácu s nadšením prijali. „Napokon sa stalo to, že veľa vecí bolo objednaných na naše meno a daný pán sa dva týždne pred maratónom stratil. Prihlásených už bolo štyristopäťdesiat ľudí.“ Bratia sa vtedy rozhodli, že celý maratón zorganizujú sami. „Bola to veľmi zvláštna situácia. Šport nám bol blízky, ale beh je vo veľkej miere špecifický. Nevedeli sme, do čoho ideme, no práve to bolo dobre, lebo keby sme vedeli, určite by sme sa na to nedali.“ Upresňuje, že prvý maratón sa im napokon podaril, hoci s množstvom nedostatkov. „Boli to mnohokrát aj nepredvídateľné problémy. V tom čase boli v Bratislave záplavy a zalialo nám plánovanú trať. Museli sme ju meniť, avšak novú sme zle vymerali a bola dlhšia, ako mala byť. No ľudia boli spokojní a sponzori povedali, že je skvelé, že to vzniklo a mali by sme v tom pokračovať.“
Dôležité je spraviť niečo nové a byť o krok vpred.
Peter sa pustil do profesionalizácie a prijal do agentúry ľudí, ktorí behu rozumejú. „Začali sme budovať športovú časť agentúry a keďže nás to bavilo, aktívne sme sa tomu venovali. Bolo to u nás niečo úplne nové, i keď vo svete to už dlho funguje, a beh je jeden z prelomových športov v rámci životného štýlu.“ Petrovým cieľom taktiež bolo dokázať, že i na Slovensku sa dá živiť športom. „Je to iba o prístupe ľudí, našli sme si svoje smerovanie a chceme dávať ľuďom i partnerom pridanú hodnotu, za ktorú sú ochotní zaplatiť a podporiť ľudí k športu.“ Postup realizácie takýchto podujatí je väčšinou taký, že vytvoria projekt, stanovia rozpočet a musia zohnať partnerov a sponzorov. „My nerobíme eventy, ako je napríklad festival, kde si človek kúpi vstupenku kvôli svojej obľúbenej kapele. Naši účastníci nestoja a nepozerajú sa, ako ich my bavíme. Robíme eventy, kde sa ľudia idú unaviť, natrápiť a mnohokrát to vzdajú. Ten bežec je ten, ktorý baví sám seba. Veľký rozdiel je, že my ich musíme motivovať, aby napriek trápeniu prišli aj na budúce.“
Gro firmy ostalo stále rovnaké. Iba sme vyrástli
Najväčším míľnikom v Petrovom podnikateľskom živote bola manželka, ktorá spôsobila zmenu jeho myslenia a priorít. „Všetko som v začiatkoch robil sám a stíhal som to. Na úkor osobného života. Robil som, robil som, robil som, a síce ma to bavilo, môj život bol prvé roky podnikania len o robote. Keď už mám vlastnú rodinu, musím mnoho vecí vo firme zveriť iným ľuďom a naučiť sa dôverovať im. Vždy som musel pri všetkom byť, mať pocit, že mám veci pod kontrolou. Dnes sa to nedá, ale je to tak dobre.“ V roku 2013 je okolo Petra väčší tím a priznáva, že veci fungujú rovnako a je rád tomu, ako sa to vyvinulo. Niekedy ho však mrzí, že celá rodina spolu podniká, pretože sa v niektorých etapách života rozprávali viac o podnikaní ako o rodine. „Keď sme sa náhodou nerozprávali o práci, tak preto, že sme boli pohádaní za prácu,“ spomína Peter. „Našťastie to zmenil príchod detí a babička je dnes viac babičkou.“
Pôvodne bolo v rámci rodiny viacero spoločností, ale začali zisťovať, že mať tri malé spoločnosti je síce dobré, ale s každou zvlášť nevybudujú silné meno. Začínajú preto sústreďovať aktivity pod jednou značkou - Be cool. Po ôsmich rokoch v gastronómii Peter potreboval prestávku a zmenu. „V roku 2011 sme reštaurácie zatvorili, pretože nie sme typy ľudí, ktorí by sa dokázali venovať mnohým veciam naraz. Chceme robiť jednu vec a byť pri nej. Predovšetkým Jazz Cafe sa mi zatváralo najťažšie, lebo bolo ako naše malé dieťa. Veľa plakalo a stále malo nejakú chorobu, s ktorou sme bojovali.“ Za veľkú výhodu však označuje, že sa mu uvoľnili ruky, mohol firmu prepracovať a zmeniť koncept do dnešnej podoby. „Nechali sme si cateringovú časť s výrobňou a športovú časť.“ V tomto období musel Peter zvládnuť ťažké rozhodovanie. „Keď máte prevádzku na dennej báze, máte pre ľudí prácu takmer stále. Keď však chcete robiť len eventy, idete do rizika, pretože kalendár sa vám nemusí podariť pravidelne napĺňať.“
Síce sa obávali, že práca možno nebude pravidelne, ale riskli to. „Povedali sme si, že robota jednoducho musí byť, prestali sme myslieť na obavy a išli sme do toho.“ V oblasti eventov určili spoločnosti jasné smerovanie. „V priebehu dvoch-troch rokov sa chceme dostať medzi úplnú špičku cateringových firiem na Slovensku.“ V oblasti športových eventov chcú byť absolútnou jednotkou. „Dnes sa venujeme behu a ešte mu budeme venovať mnoho pozornosti, lebo sme len na začiatku. Organizujeme maratóny, nočný beh a ďalšie podujatia. Máme klub mladých bežcov, ktorých podporujeme, aby rástli a pripravujeme bežecký klub, v ktorom bude športová hala, wellness, bežecká predajňa a fitness centrum. Chceme sa začať venovať aj futbalu a ďalším športom. Musí to však prísť prirodzene.“ Peter opisuje, že nie sú obrovskou spoločnosťou, ktorá môže zmeniť svet, ale v budúcnosti by chceli budovať aj detské ihriská a pomáhať ľuďom. „Projekty na beh detí tu nikdy neboli a našich sa zúčastňuje tisícpäťsto detí. Realizujeme projekty športových zón pre deti, prvý je v Petržalke a pripravujeme ďalšie v ostatných mestských častiach.“
Všetky zlé veci a rozhodnutia nás posunuli o dva kroky vpred. Škoda, že stoja toľko peňazí
Peter opisuje sám seba ako človeka, ktorý si musí veci odžiť. „Priznám sa, že knihy nečítam. Keby som si mal prečítať knihu o DPH, radšej by som zaplatil trikrát pokutu a naučil sa to z praxe. Nevravím, že to je správny spôsob, ale som jednoducho taký. Keď prišiel na Slovensko miešaný drink Mojito, každý čítal knihy, ako ho urobiť. Ja som urobil desať, ktoré som vylial, ďalších dvadsať som dal zadarmo a tridsiate prvé sa konečne podarilo.“ Rád presadzuje svoje názory, ale dôležitou vecou, ktorú sa časom naučil, bolo vedieť ustúpiť. Keď spätne hodnotí svoje podnikanie, priznáva, že jeho kaskadérky spôsob, ktorým sa do všetkého vrhal, bol nakoniec veľkou výhodou, lebo nič z toho, čo sa mu napokon podarilo, by inak nevytvoril.
Nevzdajte sa pri prvom neúspechu.
„Nerád by som tvrdil, že poďte do podnikania, makajte a určite zarobíte. Nie je to zaručené. Keby som ja nemal podporu rodičov, asi by som bol inde. Človek, ktorý začne úplne z nuly, je pre mňa pán podnikateľ. Aj ja som vybudoval dosť, ale vedel som, že keď sa zmýlim, mám za sebou pomocnú ruku.“ Zdôrazňuje však, že keď niekto podá pomocnú ruku, netreba mu ju zjesť. „Najdôležitejšie je veriť a nezastať pri prvom neúspechu. To, čo som ja spackal, mám aj na tri životy.“
Ako konkrétnu chybu Peter uvádza otvorenie jednej z reštaurácií. „So spoločníkom sme mali úplne iné názory a nemohlo to fungovať.“ Podľa neho sa však netreba báť robiť aj niečo, čo už robia iní. „Na každom kroku je sto reštaurácií, ale keď tomu dáte srdce a identitu, aj stoprvá môže byť úspešná. Keď prídu prvé úspechy, nezabudnite na svoje začiatky a stále sa tešte z maličkostí. Kým sa tešíte z každej drobnosti vášho podnikania, je to dobré znamenie. Ja sa teším z každých trenírok a každého trička, ktoré k nám príde a do ktorých obliekame našich bežcov. Ako náhle by som si to nevšimol a začal to vnímať iba čisto ako biznis, bol by to začiatok problému.“ Peter vždy ťažko znášal kritiku, no musel sa to naučiť. „Keď robíte catering pre päťsto ľudí, nepochváli vás päťsto ľudí. Musel som to jednoducho prestať brať osobne.“
