Spisovateľ Daniel Hevier má okrem kreatívneho písania a vyučovania na školách aj bohaté skúsenosti s podnikaním. Čo by si mal podľa neho líder v spoločnosti všímať, ako si udržať motiváciu v práci a ako si zorganizovať home office s deťmi?
Daniela Heviera netreba slovenskej literárnej verejnosti veľmi predstavovať. Dnes, stále nad mieru aktívny šesťdesiatnik, má už na svojom konte desiatky kníh pre deti a mládež, množstvo textov, piesní, scenárov alebo výtvarných diel. Ale aj e-learningov alebo workshopov pre dospelých.
Daniela Heviera som odchytila po jednom jeho webinári pre učiteľov a o pár dní vyspovedala na trochu iné témy: podnikanie, líderstvo, motivácia v práci, home office s deťmi alebo recept na šťastný život. Hovoria o ňom, že je priekopníkom tvorivého písania na Slovensku. Môžem potvrdiť, že jeho hravý duch a spontánnosť sa naplno odzrkadlila aj v našom videorozhovore.
V rozhovore si prečítate:
- Čo je primárnou úlohou dobrého lídra v tejto náročnej dobe.
- Aké signály by si mal šéf na prechádzke firmou všímať.
- Prečo nemal Daniel Hevier v detstve vzor a či to tak je dodnes.
- Prečo by ste si aspoň raz mali napísať výpoveď z vlastnej firmy.
- Ako si udržať motiváciu v podnikaní a doťahovať nápady.
- Prečo by ste mali vo firme upustiť od prehnanej kontroly a nechať ľudí robiť si svoju prácu.
- Ako zvládnuť home office s deťmi.
Líder musí byť ako pilot, musí mať letisko pod sebou, ale vidieť ďaleko za hranice svojho okresu
Efektívny líder by mal mať za sebou výsledky, ale mal by rovnako aj vedieť inšpirovať ľudí, ktorých vedie. Ako vnímate osobnosť efektívneho lídra vy?
Na začiatku je užitočné dohodnúť sa, či rozumieme pod jedným slovom tie isté pojmy. Každý vie, kto je líder, ale keď o ňom začneme hovoriť, zistíme že každý hovorí o niečom inom alebo o niekom inom. Pre mňa má líder minimálne dve roviny. V prvej je lídrom svojho života. Každý človek je nejaký vodca, inšpirácia pre samého seba, zodpovedá za svoj život. V druhej rovine vediete už aj iných ľudí, napríklad v osobnom živote partnera alebo rodinu.
Potom môže byť líderstvo akési virtuálne, napríklad ja dávam na Facebook svoje statusy, názory, to je tiež líderstvo do istej miery. Ovplyvňujem a vediem nejakých ľudí alebo aspoň tých, ktorí ma dobrovoľne sledujú alebo ma počúvajú. A nakoniec je líderstvo vyplývajúce z postavenia človeka vo firme, keď je niekto vedúci firmy, úseku alebo oddelenia.
V posledných mesiacoch vidíme na verejnosti, ale aj vo firmách, prehlbujúce sa rozdiely medzi ľuďmi a ich postojmi. Názory ľudí na pandémiu, štátne opatrenia alebo celoštátne testovanie sú veľmi odlišné. Čo je podľa vás primárnou úlohou lídra v tejto dobe, keď rastie názorová rozdielnosť?
Neprilievať do ohňa, jednoducho utišovať vášne aj za cenu, že ja som ten, ktorý sa ospravedlní, ktorý uzná, ktorý sa neháda, ktorý ustúpi. V rámci nejakého zmieru, konsenzu, a tak by to malo byť aj v rodine, aj v rodinných firmách. Ja to tiež zažívam.
Ako by sa mal podľa vás líder, ktorý chce ľudí niečo naučiť, pri ich vedení chovať?
Nezavadzať, byť diskrétny a decentný. Prirovnám to k situácii, keď sa dieťa učí bicyklovať. Prvý rodič sa toporne snaží, aby dieťa nespadlo. Neustále mu drží sedadlo a uteká za ním. Zatiaľ čo druhý rodič - líder, je taký, že dieťa pustí, povzbudí ho, ale nepribehne po každom páde a nepofúka mu kolená.
Líder musí byť ako pilot, musí mať letisko pod sebou, ale vidieť ďaleko za hranice svojho okresu, svojej firmy, svojho času.
Počúvať sa dá aj bez zvukov - chodením po firme a pozorovaním, že sa ľudia neusmievajú alebo sklopia zrak
Jednou z najdôležitejších vlastností úspešného lídra je, že dokáže dobre počúvať. Ako sa môžu slovenskí šéfovia stať lepšími poslucháčmi?
Je to zručnosť, ktorá sa dá naučiť a do veľkej miery rozvíjať. Existujú techniky, ktoré to vedia naučiť a môžu byť naozaj zábavné. Ale počúvať sa dá aj bez zvukov, chodím po firme a vidím, že ľudia sa neusmievajú alebo sklopia zrak, keď ma vidia. Alebo majú iné prejavy, keď hovorím nejaký názor alebo že niečo skryjú, keď idem okolo, prekliknú na inú obrazovku.
Všetky tieto signály môže človek, ktorý je citlivý a prirodzene inteligentný, brať ako reč, ktorú dokáže prečítať alebo aspoň sa ju môže neustále učiť. Ide o prácu na celý život.
Mladí ľudia potrebujú inšpiráciu alebo vzor, niekoho, kým by možno raz v budúcnosti chceli byť. Koho podľa vás vidia dnešní študenti v spoločnosti?
Vidia veľmi pestrú a rôznorodú zmes ľudí. Vidia darebákov, zločincov, vizionárov, svätcov. Keď som chodil na základnú školu, moja mama bola učiteľka a dala nám úlohu opísať „Môj vzor". A môj spolužiak Mišo napísal: „Ja nemám vzor, ja som sám sebe vzorom.“ A ona mu za to dala päťku, za čo som ju veľmi odsudzoval a kritizoval, lebo podľa mňa vymyslel geniálny sloh, aj keď mal iba jednu vetu. Ja som tiež nemal jeden konkrétny vzor, a to mi ostalo dodnes - kradnem z každého človeka, ktorý je oproti mne v diaľke alebo naproti v histórii.
Ešte stále aktívne vyučujete a prednášate. Ako by ste sa pripravovali, keby vás niekto požiadal o prednášku na tému líderstvo?
Keby mi niekto povedal: „Urob prednášku o líderstve našej firmy,“ najprv by som sa zaujímal, o akú firmu ide. Čo tí ľudia chcú, čo potrebujú, čo im chýba. S čím sú zamestnanci spokojní a s čím nie. Všetky svoje prednášky robím veľmi konkrétne a na veľmi konkrétnu situáciu či na nejakú konkrétnu osobu alebo osoby.
Na akú zaujímavú firemnú prednášku alebo workshop pre dospelých si spomeniete?
Raz som robil jeden kreatívno-sociálny workshop pre vrcholový manažment, pre členov dozornej rady. Dostali aj jednu úlohu. Dal som im čisté obálky a čisté listy opečiatkované firemnou pečiatkou. A oni si na obálku napísali svoju súkromnú adresu a na ten hlavičkový papier si mali napísať, že dostali výpoveď. „Naša firma s vami rozväzuje pracovný pomer...“. Bol to pre nich dosť silný zážitok, zrazu sa otočí situácia a vy premýšľate čo v živote ďalej.
Aj napriek tomu, že pracovné príležitosti za posledných desať rokov na Slovensku narástli, mnoho ľudí ešte stále vykonáva prácu, ktorá ich nebaví. Ako vyzerá podľa vás zaujímavá pracovná náplň, ktorá ľudí motivuje?
Pozrime sa na motiváciu dieťaťa. Už pri nástupe do školy by malo dieťa pociťovať zmysluplnosť, dôvod, prečo by niečo malo robiť, prečo využívať svoj potenciál. Chcem ho zúročiť, chcem sa realizovať - dáva mi niekto príležitosť, aby som sa mohol ukázať, aby som sa mohol prejaviť, a tak byť úspešný a šťastný? Nemotivujú nás ani peniaze, ani vznešené ciele pre ľudstvo, pre národ, pre republiku. Motivuje nás, keď urobíme niečo pre seba, no nie v zmysle egoistickom, ale v zmysle sebanaplnenia. Človek by mal v práci nájsť aspoň čiastočný zmysel svojej existencie.
Baví ma veci štartovať, a preto hľadám v podnikaní k sebe buldogov
Podnikatelia sa rýchlo nadchnú pre nové myšlienky, ale len málo z nich ich dokáže dotiahnuť do konca. Máte nejakú radu aj pre podnikateľov, ako si udržať motiváciu?
No ťažko mi je radiť, lebo aj ja som ten typ, že ľahko sa nadchnem a rýchlo spadnem. Urobil som ťažké podnikateľské chyby, práve pre túto moju vlastnosť. Lebo aj ja som štartér, mňa baví niečo naštartovať a potom, už keď by z toho mohlo niečo byť, zbadám v diaľke dve, tri, päť, desať, pätnásť nových príležitostí a idem za nimi, a tú predchádzajúcu už opustím. Potom existujú podnikatelia - buldoci, ktorým treba dať kosť a oni sa zahryznú a už ju nepustia. Tak ja intuitívne hľadám k sebe tých buldogov. Ja som ten chrt, aby sme tvorili dobrý tandem, taký „psí záprah“. Vymýšľam geniálne koncepcie a ten druhý ich môže realizovať. Ako Steve Jobs so svojim partnerom Wozniakom.
V jednom vašom rozhovore som čítala, že ako rodič treba pustiť kontrolu: „Treba ich nechať padať, ublížiť si, netreba ich držať za ručičky do 30-tky.“ Mnoho manažérov sa bojí pustiť práve tú kontrolu a aj preto tí najlepší zamestnanci odchádzajú, a iní zase zlenivejú. Čo podľa vás znamená pustiť kontrolu, keď zamestnávam?
Pustiť kontrolu znamená vážiť si svoje schopnosti, svoj čas, svoje zdravie. A byť sebavedomý a zároveň veľmi pokorný, lebo nikto nemôže robiť všetky veci sám. Firma nestojí na jednom človeku. Keď robím svoju robotu dôkladne, nemám čas ešte kontrolovať alebo robiť prácu niekoho iného. A ak niečo krachne, samozrejme, ako šéf musím zobrať dôsledky za moju účasť na situácii, ale treba urobiť zodpovedným aj toho, kto to spôsobil. Dať mu kompetencie, ale dať mu aj zodpovednosť. Keď sa pozerá pracovník na svojho šéfa a on zároveň povie, že keď to pokašlem, tak odídem aj ja, pochopím, že veľa závisí na mne. Že ja som v tejto firme dôležitý, ak to ja pokazím, tak môže dostať napríklad 20 ľudí výpoveď, cely úsek sa zruší.
Aby som deti naučil koľkí boli Štúrovci, urobil som im futbalovú jedenástku
Často dostávam otázky, ako nastaviť bonusový systém vo firme tak, aby bol dostatočne súťaživý, ale zároveň podporoval aj spoluprácu ľudí vo firme. Myslíte si, že sa to dá?
Nie som nejaký zdatný teoretik, ale absolvoval som „školu“ Nicholasa Taleba, ktorý je mojím inšpirátorom - taký neortodoxný ekonóm. Lebo jemu povedia viac o ekonomických zákonitostiach newyorskí taxikári ako nejakí analytici z Wall Street. Ja mám skôr blízko k chaosu, k neorganizovanosti, entropii, ale nie k pravidlám, ktoré by mali platiť vždy.
Áno, ale vyučujete desiatky rokov na školách. Viete v jednej triede odmeniť individuálny a zároveň aj tímový výkon?
Začnem sebou. Som introvert, som umelec, píšem román, tam nepotrebujem nikoho, aby mi k tomu hovoril alebo aby som chodil na nejaké workshopy o písaní románov. Ale zároveň rád píšem pre druhých, teraz som dopísal muzikál, kde som už len jedno koliesko v tom súkolí, kde sú ďalší ľudia, ja potrebujem ich a oni potrebujú mňa. Oni by dielo bezo mňa neurobili, ale ani ja bez nich.
V každom človeku (v niekom viac a v niekom menej) je aj ten individualista, egoista, a potom aj ten kolektivista, tímový hráč. Keď som učil o Štúrovcoch, aby som decká naučil, koľkí a akí boli, vytvoril som im futbalovú jedenástku. Povedal som: „Mám 11 Štúrovcov. Štúr je kapitán - kde ho dáme? Dáme ho do útoku, lebo on musí byť na hrote, pretože on dáva tie góly? Alebo potom do bránky, kde bude strážca tradícií?“ Ja som ho dal ako rozohrávača - Štúr dostal loptu, no dlho ju nedržal, ale rozohral.
Ak sa jednému človeku podarí pre firmu zarobiť milión, keď situáciu rozoberieme vysvitne, že len ten jeden človek to nezarobil, nech mal akýkoľvek geniálny nápad. Preto by som akúkoľvek odmenu rozdelil, časť dal iba jemu a časť dal kolektívu.
Vysvetliť a ukázať dieťaťu, čo rodič robí je dôležité aj počas home office
Ako podľa vás vplýva dnešná situácia, keď deti nechodia do školy a niektorí rodičia sú na home office, na výchovu detí? Čo robiť alebo nerobiť, aby dieťa pochopilo, že maminka alebo otec sú v práci, aj keď sú doma?
Ja som bol na home office už v 80-tych rokoch. Písal som knihy a deti chodili a volali ma: „Tatko poď sa hrať,“ a ja som nie vždy mal trpezlivosť, a tak som im neraz povedal aj: „Zmiznite, lebo ja teraz píšem knihu pre deti.“ Deti boli vždy súčasťou sveta dospelých, pretože odmalička pomáhali, získavali poznanie skúsenosťami. Ak bol otec kováč, podávalo mu dieťa kladivo, ak boli rodičia roľníci, chodilo s nimi na pole. Teraz sme to urobili tak neprirodzene, tak oddelene. Deti choďte sa učiť, žiť do zariadenia a my tu máme svoj život.
Ja viem, že dnes je prácu ťažké dieťaťu vysvetliť, keď dospelý je za počítačom a dieťa nevidí, že by jeho rodič niečo vytvoril. Ale aj to sa dá. Môžem napríklad ukázať: „Pozri, urobím ťuk a niekomu príde na účet 20 000 eur. Alebo sa spustí nejaká výroba, niečo sa začne, niekto na druhom konci sveta dostane môj email a budeme čakať, ako zareaguje, či nám dá dobré podmienky.“
Mnohé deti nevedia povedať, čo ich otec alebo mama robí.
Áno, dieťa by malo vedieť povedať, čo
jeho rodič robí, a preto mu to treba vysvetliť.
Počas videohovorov a pracovných porád nechajte deti pokojne v izbe
Aký máte názor na situáciu, keď je školopovinné dieťa, napríklad žiak ZŠ, v miestnosti a počúva videohovor alebo pracovnú poradu rodiča?
Berme do úvahy, že sú tam tri strany. Rodič, dieťa a niekto na druhej strane obrazovky. Keď si vy dospelí poviete, že nechcete, aby tam dieťa bolo, musí si to rodič vedieť zariadiť. Ale ak by vám jeho prítomnosť nevadila (mne by napríklad nevadila) a dieťa v izbe nie je nasilu, ale je tam dobrovoľne, tak počúva a nasáva. Moja ďalšia inšpirátorka, pani Montessori, tvrdí, že dieťa by malo počúvať dospelých odmalička, od 3 týždňov. Ono si síce neuvedomuje, čo počúva, ale jeho organizmus, psychika, jeho neurologická sústava áno. Fragmentuje to a dosadzuje do rôznych štruktúr, preto je potrebné, aby deti počúvali dospelých, aj keď kontextu nerozumejú.
Môžu mať z toho nejaký úžitok aj dospelí?
Ak je v miestnosti dieťa a dospelý si dáva väčší pozor, čo povie, tak je možno viac sústredenejší, a potom je aj zodpovednejší. Vyjadruje sa pred dieťaťom otcovskejšie, múdrejšie. Dieťa mu môže dať nakoniec aj dobrú spätnú väzbu k veciam, ktoré už rodič na sebe možno nevníma, napríklad: „A tatko, ty prečo kývaš hlavou?“ alebo „Prečo stále vravíš toto slovo?“
Ale čo ak to práve nie je príjemný pracovný rozhovor, nemalo by dieťa predsa len odísť z miestnosti, kde prebieha konflikt?
Ak dieťa počúva hádky mamky s otcom, je to pre neho veľká trauma, ale konflikty sú do istej miery produktívne a potrebné, lebo nás učia robiť kompromisy. Alebo odpustiť si, prísť sa ospravedlniť. Riešiť konflikty je súčasťou života. A pre deti je dôležité učiť sa, ako ich zvládať, preto ich nesmieme pred nimi ochraňovať.
Dištančné vzdelávanie môže dieťa veľa naučiť, zapojiť treba domáce prostredie
Viem, že sa zapájate aktívne aj do online vzdelávania pre deti. Na čom aktuálne pracujete?
Rád by som dištančné vzdelávanie nasmeroval niekam inam. Aby dieťa zotrvalo pri počítači napríklad len 15 minút a zvyšok času sa rozptýlilo do bytu. A bralo byt, dom, ulicu, dokonca celé mesto ako učebnicu. Keď nechodíme do školy, aj rodina je naša učebnica, naša škola, lebo sú tam financie, psychológia, zásobovanie, ekonomika, materiálna výbava, všetky zložky.
Doma sa teraz dá výborne naučiť, čo nás nenaučili v škole za päť rokov. Počas „korony“ sa môžu deti veľa naučiť, ak budeme dištančné vzdelávanie robiť rozumne.
V 95. roku ste napísal knihu „Chcete byt šťastní? Opýtajte sa ma ako na to“. Ako teda byť šťastným v tejto dobe?
Už ani neviem, akú som dal odpoveď. Ja som šťastný preto, že mám zmysluplnú náplň života. Za posledné roky viem, že som v istom zmysle potrebný, nenahraditeľný. Viem, že nie som spasiteľ tohto národa, ani školstva, ale že so mnou to pôjde rýchlejšie, ľahšie. Je dôležité, že sa môžeme ešte veľa naučiť. Človek by mal mať túžbu neustále sa učiť, vzdelávať sa, či má 7, 27 alebo 70 rokov. Dostávať neustále nové výzvy, nové podnety, hľadať nové riešenia. S niečím sa boriť, nemať sa príliš dobre, ale zase nebyť ani na dne, ani živoriť. Mať taký spokojný životný štandard. Ale aby som neostal dlžen odpoveď na otázku, ako byť šťastný: ak chcete byť šťastný, urobte šťastnými iných.
