V dnešnej dobe sa slovo majiteľ a vlastníctvo skloňuje vo všetkých možných aj nemožných formách. Aká je však tá správna a ktorá bude fungovať dlhodobo? Ako majú majitelia pristupovať k svojmu podnikaniu? Majú zasahovať? Alebo nechať všetko na manažment? To sú dnes otázky, ktoré trápia veľa podnikateľov. A sú na mieste.
Vlastním, teda som
Po nekonečne dlhom období, kedy bolo všetko spoločné a štátne, sa otvorila brána do sna dovtedy nepoznaného. A samozrejme, tým najpodnikavejším sa splnil hneď ten pravý americký – súkromné vlastníctvo. S týmto novým fenoménom vlastníctva však prišlo aj veľa ďalších noviniek. Aj to, čo nikto nečakal a dodnes sa s tým niektorí nevedia vyrovnať – povinnosti.
Pre ďalšiu generáciu podnikateľov, ktorí nastúpili niekde po roku 2000, sa okrem samotného rastu a budovania vlastných firiem, popri všetkom začal odohrávať aj film „nekonečnej zodpovednosti“. Vynorila sa otázka, ako systém (firmu) nastaviť tak, aby bola sebestačná a aby majiteľa toľko nezaťažovala. A doslova nezabila. Tak sa k fenoménu „povinnosti“ pridal aj ďalší – vymedzenie majiteľskej zodpovednosti.
Dnes už existuje množstvo teórií o tom, ako firmu nastaviť. Aké sú roly majiteľa, kde má zasahovať a kde už nie, resp. pri ktorých činnostiach sa angažovať a pri ktorých nie. Lenže viac ako 60 % ekonomiky tvoria malé a stredné firmy. A pri tých sú tieto teórie častokrát len pekne napísanými heslami a realite veľmi vzdialené. Pretože tá je naozaj niekedy viac farebná a dobrodružná.
One man show
Toto štádium majiteľskej zodpovednosti je skôr o povahe, než o okolnostiach. Jednoducho ide o majiteľa, ktorý je presvedčený, že sa svet bez neho nepohne. A dokonca ani mikrosvet v jeho firme. Častokrát sa takáto vec vyskytuje aj vo väčších spoločnostiach, ktoré vyrástli z malých pod vedením majiteľa – zakladateľa. Vo väčšine z týchto prípadov sa tam potom vyskytujú 2 druhy zamestnancov: buď ľudia, ktorým vyhovuje, že za nich vždy rozhodne niekto iný, alebo talenty, ktoré odchádzajú presne vtedy, kedy by vedeli nastúpiť do manažmentu a pomôcť pohnúť spoločnosť vopred. Samozrejme preto, že rýchlo odčítajú limit, ktorý nie je prekonateľný. Takýto typ majiteľov je tak neustále v operatíve a tvrdí, že nájsť šikovných a poctivých ľudí nie je reálne. Súhlas, v tomto nastavení nie je.
Akcionár, vlastník, poberateľ dividendy
Tento model je pre mnoho ľudí najlákavejší. Musím priznať, že má zrejme najlepšie PR. Postavím firmu, zamestnám ľudí a budem poberať dividendy. Niektorí dokonca prejdú do štádia, kedy uveria, že "to pôjde samo". Je tu aj ďalší, ešte väčší extrém – nemusím chodiť do práce, dostanem mesačné výsledky – veď platím ľudí. Bohužiaľ, vo väčšine prípadov sa zabúda na jednoduchú, ale stále fungujúcu vec: „monkey see – monkey do“. Pokiaľ zamestnanci vidia, že majiteľ je viac na dovolenke ako v práci a nepociťujú k nemu nejaký obdiv (napr. taký, že si to odšliapal poctivo počas x rokov) alebo silný osobný vzťah, tak sa jednoducho morálka neudrží. A s ňou ani predaj, klientsky servis a na konci dňa ani výsledky. Pretože výsledky tvoria ľudia, a tí šikovní v takomto prostredí dlho neostávajú.
Tak ako teda?
Samozrejme, že neexistuje presný návod ako nastaviť rolu majiteľa vo firme a hore uvedené sú typické extrémy. Aj keď naozaj vystihujú realitu niektorých menších a stredných firiem. Je však možné nájsť správne nastavenie v danej situácii, mieriť niekde do „zdravého stredu“.
Podľa čoho sa teda riadiť?
V prvom rade motív.
Musím ho poznať. Som majiteľ, ktorý sa cez podnikanie sebarealizuje? OK, v tom prípade mi „hrozí“ variant jedna, ale viem si to ustrážiť. Napríklad tak, že si zistím, v čom som naozaj dobrý, a na ostatné veci si nájdem ľudí. Ale naučím sa ich rešpektovať.
Ak som majiteľ, ktorý chce naozaj skôr investovať a baví ho skôr samotné vlastnenie, som bližšie k variantu dva. Avšak potom musím chápať, že firmu musím odovzdať do rúk šikovnejším ľuďom, ako som sám. Dať im nielen dôveru, ale aj podporu a častokrát aj podiel z úspechu. Doslova podiel. A v neposlednom rade im na poradách netvrdiť „ako by som to robil“, pretože som tou cestu neprešiel. A intenzívne pracovať na vzťahu s nimi – pretože ak nebudem poznať ich realitu a príbeh, nebudú oni ochotní písať ten môj.
V druhom rade sú to moje skúsenosti.
Ak ich nemám dostatok, cesta je hľadať si partnerstvá. Ale funkčné. To znamená, nájsť si k sebe človeka, ktorý má dopĺňa.
Ak verím že to „dám sám“, pretože som už veľa preskákal, nezabudnúť na veľkosť firmy. Častokrát sa totiž stane, že pri určitej veľkosti to sám dám. Ale firma rastie a môže rýchlo dospieť do rozmeru, kde si sám nevystačím.
A v neposlednom rade môj profil.
Ak som typ, ktorý je skôr reaktívny a pasívny, určite je na mieste si definovať, aká bude moja pridaná hodnota pre podnikanie. Je to rozvaha, alebo to, že hľadám prirodzene najľahšie cesty, aby som sa neupracoval? OK. V každom prípade musím rátať s tým, že potrebujem k sebe akčného človeka a musím byť pripravený mu možno odovzdať väčší podiel, resp. nastaviť štedrejšie odmeňovanie. To je cena za moju pohodlnosť. Ak som typ, ktorý je dravý a proaktívny, je lepšie si od začiatku nastaviť lepšie motiváciu za tento prirodzený „nadvýkon“. Ak totiž dospejem k poznaniu, že prinášam viac ako ostatní, je možné, že prepadnem frustrácii a pôjdem si hľadať inú realizáciu. A to by bola škoda.
Tak či onak, môj názor je, že prichádza doba „osvieteného majitelizmu“. Predurčení na úspech budú majitelia a zakladatelia, ktorí dokážu brať lopatu do rúk a ísť príkladom. Dokážu makať, budovať, nadchnúť a zároveň sa obklopovať šikovnými ľuďmi. Takými, ktorí to vedia posunúť ešte ďalej ako oni sami. A nechávať im priestor pre rast a postupne odovzdávať kompetencie. A stále im byť na blízku. Ale zároveň dostatočne ďaleko, aby ich ľudia mali samostatnosť a cítili dôveru.
A to najpodstatnejšie – dokážu byť človekom, ktorý nesie zodpovednosť. Za seba, svoje podnikanie a aj za ľudí, ktorí ho denne reprezentujú a pracujú v jeho mene. Obnoviť hrdosť osobného vlastníctva, ktoré tak dokonale charakterizovalo atmosféru prvej republiky. A neukrývať za excelovské tabuľky a štruktúru najatých sterilných manažérov.
To budú úspešní majitelia úspešných firiem 21. storočia.
