Ak sa seriózne pohrávate v hlave s myšlienkou na podnikanie, ste veľmi odvážni. Vo svete, ktorý má rád istoty, zabehané stereotypy, bezchybné procesy a pravidelný príjem, môžete ako podnikatelia buď zažiariť alebo úplne pohorieť. A oboje si vyžaduje veľkú dávku odvahy.
Vyrastala som v rodine živnostníkov na strednom Slovensku. Občas mi hlavou prebleskne obrázok, keď som mala 13 rokov, ako sme s otcom naložili starú Škodu pick-up a v nedeľu predávali na pretekoch motoriek neďaleko Banskej Bystrice Horalky a pivo. Tam na kopci v teréne, na prevrátenej debničke od piva. Otec držal v rukách takú čiernu peňaženku, akú nosia krčmári a kasíroval. Ja som podávala s úsmevom Horalky a pivo v plastových pohároch. Takto som si zarábala na svoje prvé topánky Adidas. Dodnes si pamätám, že boli zelené a stáli 3 250 korún slovenských. Asi si viete predstaviť, že tie horalky som musela predávať celé prázdniny. A sledovala tak podnikanie svojich rodičov viac ako 15 rokov.
Sama som začala po prvý krát podnikať v roku 2009. Áno po prvý krát, pretože to trvalo menej ako rok. Vrátila som sa z Nemecka z veľkej nadnárodnej logistickej firmy a mala kopu snov. Ale na predmet svojho podnikania – konzultačnú činnosť v logistike, som si vybrala blbý rok. Rok, keď sa naplno začala prejavovať kríza v Európe a dokonca i veľké konzultačné firmy začali prichádzať o svoje kontrakty. Ja som mala 27 rokov a ešte som len začínala. Pár zákaziek sa mi podarilo zohnať, ale nebolo to ono. Bola som mladá a v odbore, kde som sa chcela presadiť, preferovali ľudí s viacročnými skúsenosťami. Tak prišla ešte v rovnakom roku dobrá príležitosť zamestnať sa a dobré príležitosti netreba nechať len tak odísť. A že to bolo úžasných 6 rokov! V medzinárodnej firme som sa naučila nielen viac z profesie, ale hlavne z manažmentu ľudí, budovania medzinárodných tímov a riadenia obrovských projektov.
Od predávania horaliek z debničky k biznis letenke do Číny alebo na Filipíny ubehlo 20 rokov.
Po druhý krát som sa rozhodla podnikať v roku 2016. Nastal čas opustiť veľkú firmu, odovzdať môj medzinárodný tím niekomu inému, vypustiť pár slzičiek a pozdraviť dlhoročných kolegov, s ktorými sme zažili nejednu krízovú situáciu. A tak po 10-tich rokoch v korporáciách, za ktorými nasledovali mesiace oddychu a hlbokej sebareflexie svojho doterajšieho života, som vykročila opäť na cestu podnikania. Tentokrát s omnoho jasnejším zámerom, ale hlavne s bohatším batôžkom skúseností a odžitých rokov na projektoch a s vedením ľudí.
Čo ma táto životná cesta (zatiaľ) naučila som zhrnula do nasledujúcich piatich bodov pre začínajúcich podnikateľov a podnikateľky:
1) Podnikanie je pre ľudí, ktorí majú radi vzrušenie a riziko
Ak túžite po pravidelnom príjme, ročných bonusoch a zamestnaneckej zľave do fitness centra, podnikanie by som ešte chvíľu zvažovala. Áno, keď ste skvelí v tom, čo robíte, máte trpezlivosť a dobrých biznis mentorov, príjem môže vystreliť do výšok, o ktorých ste ani nesnívali. Ale asi to nejakú dobu potrvá.
Podnikanie nie je práca, ale štýl života.
A nik nevie garantovať, aký príjem z podnikania prinesie budúcnosť. A akokoľvek chceme svojimi produktami a službami robiť niečo užitočné a napĺňajúce, najskôr potrebujeme finančné zázemie, s ktorým sa dostaví často aj potrebné sebavedomie.
2) Podnikanie je cesta, po ktorej často kráčate sami
Nemám problém so samotou. Ale občas jej môže byť aj príliš, zvlášť v začiatkoch vášho podnikania. Dlhé hodiny rozmýšľate nad svojimi produktami alebo službami, ktorými ohúrite svojich zákazníkov. Je to vzrušujúci, no zároveň aj veľmi náročný proces. Najmä, ak máte radi veci dokonalé. Zákazníkov na začiatku nie je mnoho a pokým začnete zamestnávať prvých zamestnancov (ak to vôbec máte v pláne), trochu vody Dunajom pretečie. Preto sa oplatí pridať sa k organizáciám, kde sa môžete stretávať s inými nadšenými podnikateľmi, radiť sa a vymieňať skúsenosti. Mne osobne pri mojom rozbehu pomohlo Združenie mladých podnikateľov Slovenska.
3) Rozbeh podnikania bez biznis mentora trvá 2 až 3-krát dlhšie
Toto je pre mňa špecifická téma, pretože sama sa v predmete môjho podnikania venujem líderšip koučingu a poradenstvu pre malé a stredné firmy. Ako sa ale nenadarmo vraví, že obuvníkov syn chodí často bosý, tak to bolo aj chvíľu so mnou. Myslela som si, že pre rozbeh svojho podnikania už všetko viem. A čo neviem, to sa naučím cestou. Veď som v minulosti rozhodovala o miliónoch EUR a riadila procesy, na ktorých pracovalo 160 ľudí. Ale z tohto omylu ma veľmi rýchlo vyviedla realita. Keď som videla, ako dlho mi všetko trvá alebo ako skáčem z témy na tému, znervóznela som. Hneď na začiatku som vedela pomáhať svojim prvým klientom, ktorí riešili aj podobné podnikateľské alebo osobné problémy ako ja, ale sama som sa nejak motala. A stálo to zbytočný čas – a čas v podnikaní sú peniaze. Dnes už viem, že s investíciami do vhodných biznis tréningov a vlastného biznis mentora či kouča, som nemala otáľať ani hodinu. A mala som ich mať už dávno predtým, ako mi na Okresnom súde v Bratislave odklepli založenie s.r.o..
4) Naučiť sa prijímať NIE v podnikaní je nevyhnutnosť
Už nepracujete pre malú či veľkú firmu a chvíľu to potrvá, kým človek pochopí, že ani jedno NIE od zákazníka alebo obchodného partnera, netreba brať osobne. Ale aj tak to chvíľu bude bolieť. Už nie je za vami meno vášho bývalého zamestnávateľa – keď si vaši obchodní partneri dávali servítku pred ústa. Boli ste časťou firmy, a také NIE vám, sa bralo ako NIE firme, kde ste pracovali. Keď na začiatku podnikania stojíte neistí pred svojimi prvými zákazníkmi, s veľkou pravdepodobnosťou si budete musieť vypočuť NIE aj 100-krát. Patrí to k začiatkom. Patrí to k podnikaniu.
Ani jedno NIE od zákazníka alebo obchodného partnera netreba brať osobne .
Preto je dôležité pracovať na mentálnej odolnosti (angl. mental toughness) a túto zručnosť pilovať. Čím väčšie ambície máte, čím väčší dosah chcete mať svojím podnikaním na svet a svoju komunitu, tým viac túto zručnosť budete potrebovať.
5) V podnikaní treba robiť chyby – veľa a čím najskôr
Príliš dlhé plánovanie produktov, služieb, marketingu, zákazníckej stratégie, logistiky, atď.. aj týmto som si chvíľu prechádzala. Až kým som nepochopila, že čokoľvek nosím v hlave, kým to nedám na papier, je to len obyčajná myšlienka. Keď je to na papieri, ale nikomu to neukážem, je to len teória. Keď s tým idem na trh (a tam ťahám aj svoju kožu, svoje meno, svoju zraniteľnosť), až vtedy sa začína ukazovať, či má zmysel nad myšlienkou ďalej strácať čas. Možno ma aj odmietnu, tak fajn – nech je to čo najskôr, aby som niekoľko mesiacov za počítačom nevymýšľala niečo, čo nikto nepotrebuje. A často sa ukáže, že vaša myšlienka vôbec nie je zlá – len ju treba inak podať a vytrvať. To, čo si nosíte v hlave, treba chvíľu dolaďovať, kým to zákazníci začnú hľadať práve u vás. A to zistíte až pri styku s potencionálnymi zákazníkmi.
Ako vraví jeden z mojich biznis mentorov: Vybehni na ihrisko a rozohraj!
