Zamestnávateľ je zodpovedný za škodu, ktorá vznikne zamestnancovi na odložených veciach. V akých prípadoch a do akej výšky zamestnávatelia zodpovedajú?
Odcudzenie a poškodenie vecí odložených zamestnancami na pracovisku
Zamestnávateľ je povinný chrániť veci, ktoré si jeho zamestnanci do práce bežne nosia. Za týmto účelom musí zamestnávateľ zaistiť bezpečnú úschovu predovšetkým oblečenia (civilné veci), osobných predmetov (mobil) či dopravných prostriedkov (bicykel), s výnimkou motorových vozidiel. Ako má bezpečná úschova vyzerať nie je zákonom bližšie uvedené, avšak pre riadne splnenie tejto povinnosti je vhodné zaistiť zamestnancom možnosť využiť uzamykateľné schránky či miesta chránené kamerovým systémom (prípadne vrátnikom).
Zodpovednosť zamestnávateľa za škodu spôsobenú zamestnancovi na odložených veciach zaisťuje zvýšenú ochranu týchto vecí a zamestnancom garantuje, že svoje veci nájdu v stave, v akom si ich do práce priniesli, prípadne im bude škoda uhradená. Touto škodou môže byť nielen odcudzenie, ale aj zničenie či poškodenie.
Veľmi dôležitým znakom zodpovednosti zamestnávateľa za škodu na odložených veciach je jej objektívny charakter (podobne ako pri hmotnej zodpovednosti zamestnancov). V tomto prípade nie je podstatné, či zamestnávateľ porušil svoju povinnosť alebo nie. Zamestnávateľ je zodpovedný bez ohľadu na zavinenie, teda je úplne postačujúce, ak zamestnanec preukáže, že škoda na odloženej veci vznikla, pričom vec bola správne odložená. Tento charakter zodpovednosti dopadá aj na situácie, kedy škodu spôsobí iný zamestnanec, pretože aj v tomto prípade hradí primárne škodu zamestnávateľ.
Prehlásenia zamestnávateľa ako „za stratu vecí odložených v šatníku nenesie zamestnávateľ zodpovednosť“ nemajú žiadny právny význam a zamestnávateľ sa svojej zodpovednosti nemôže takto zbaviť. Aj dokumenty podpísané zamestnancom, ktorý berie na vedomie, že zamestnávateľ neručí za škody na odložených veciach, sú z právneho hľadiska neplatné. Podobné snahy zo strany zamestnávateľa sú tak úplne zbytočné, nakoľko nemôžu slúžiť ako podklad pre nevyplatenie náhrady škody.
Podmienky, ktoré musia byť splnené, aby zamestnávateľovi vznikla zodpovednosť za škodu na odložených veciach
Zodpovednosť zamestnávateľa za škodu nie je samozrejme neobmedzená a nastupuje iba v prípade, že sú splnené tieto podmienky:
- ide o vec, ktorú si zamestnanec odložil pri plnení pracovných úloh alebo v súvislosti s nimi (napr. bicykel, na ktorom prišiel do práce alebo veci na prezlečenie);
- vec bolo odložená na určené miesto, prípadne na miesto obvyklé;
- zamestnanec vznik škody bezodkladne ohlásil.
Tieto podmienky musia byť splnené všetky súčasne, inak zamestnanec nemá nárok na náhradu škody.
Odloženie veci pri plnení pracovných úloh
Nie každé odloženie veci na pracovisku je považované za odloženie pri plnení pracovných úloh alebo v súvislosti s nimi - ide o plnenie povinností podľa stanovenej náplne práce alebo plnenie príkazov, predovšetkým úkony vykonávané pred začatím práce alebo po jej skončení, napr. prezliekanie. Naplnenie tejto podmienky je nevyhnutným predpokladom pre to, aby zamestnanec mohol požadovať náhradu škody.
Príklad: Zamestnanec, ktorý pracuje v sklade, si odloží pre nástupom na zmenu hodinky a náramok do skrinky. Ide o odloženie vecí v súvislosti s plnením pracovných úloh. Opačná situácia je prípad, ak zamestnanec, ktorý pracuje v kancelárii pri počítači, si odloží hodinky na stôl a tie mu počas jeho neprítomnosti zmiznú. Pre takéto odloženie nie je dôvod, pretože túto prácu ľudia bežne vykonávajú s hodinkami na ruke. Preto túto situáciu nemožno považovať za odloženie pri plnení pracovných úloh a ani v súvislosti s nimi.
Miesto určené a obvyklé pre odloženie veci
Miesto, na ktorom sa vec pred vznikom škody nachádzala, je taktiež veľmi dôležité pre vznik zodpovednosti zamestnávateľa za škodu. Pre jasné posúdenie situácie je významné, či zamestnávateľ presne vymedzil miesto na odkladanie vecí (napr. či určil šatník pre odkladanie kabátov alebo pridelil uzamykateľné skrinky jednotlivým zamestnancom). Ak je takéto miesto presne určené, zodpovedá zamestnávateľ iba v prípadoch, kedy si zamestnanec svoje veci na určené miesto odložil.
Príklad: Zamestnávateľ určil, že kabáty a ostané oblečenie si zamestnanci majú odkladať v šatni, ktorá je hneď vedľa vrátnice, takže je pod neustálym dohľadom a taktiež vstup do nej je monitorovaný kamerovým systémom. Zamestnanec sa však rozhodne, že si kabát prehodí cez stoličku. V prípade jeho poškodenia či straty zamestnávateľ nie je povinný uhradiť vzniknutú škodu.
Ak takéto miesto nie je presne definované, zamestnanci si majú odkladať svoje veci na miesto obvyklé. Toto je posudzované individuálne a závisí aj na praxi zavedenej u zamestnávateľa. Takéto miesto musí byť z objektívneho hľadiska vnímané väčšinou ľudí ako bežné k odkladaniu daných predmetov.
Príklad: Miestom obvyklým pre odloženie kabátu je skriňa alebo vešiak a ak tieto neexistujú, tak napríklad aj operadlo stoličky. Obvyklým miestom pre mobil je pracovný stôl alebo zásuvka v stolíku. Naopak obvyklé nie je odkladať hodinky pri umývadle alebo tašky v chodbe „bez dozoru“.
Veci obvykle nosené a obvykle nenosené do práce
Posúdenie veci z hľadiska, či ide o vec obvykle nosenú do práce či nie, je veľmi dôležité pre určenie výšky náhrady škody. Je logické, že zamestnávateľ nebude ručiť za veci ako napríklad briliantové šperky alebo predmety umeleckej hodnoty, ktoré bežne zamestnanci nenosia do práce so sebou.
Rozhodujúce pre posúdenie „obvyklosti“ môžu byť napríklad tieto znaky:
- obvyklosť u väčšiny zamestnancov,
- charakter pracoviska,
- zaradenie zamestnanca,
- ročné obdobie.
Hneď na úvod je dôležité si uvedomiť, že nie je podstatná hodnota veci, ale jej druh.
Príklad: Jedna zamestnankyňa nosí drahý kožuch a druhá lacnejšiu bundu, avšak z pohľadu vzniku zodpovednosti zamestnávateľa za škodu to nie je rozhodujúce a za splnenia ostatných zákonných podmienok musí zamestnávateľ uhradiť škodu v plnej výške. Prakticky totožná je napríklad situácia s mobilmi, ktorých hodnota je rôzna, ale účel plnia rovnaký.
Príklad: Kožuch je považovaný za vec obvykle nosenú do práce v zime, avšak v lete, kedy ho zamestnanec odloží v práci z dôvodu, že ho vyzdvihol z čistiarne, už nie je možné považovať ho za vec obvykle nosenú do práce.
Príklad: Zaujímavá je problematika zodpovednosti za odloženú peňažnú hotovosť, pretože všeobecne vyššia suma v hotovosti nie je bežná. Samozrejme rozdiel môže nastať pri manažérovi, u ktorého sa predpokladá vyššia hotovosť ako napríklad pri skladníkovi (do úvahy môže byť zobraná napríklad výška mzdy). Taktiež musí byť zohľadnený výplatný deň, ak zamestnanci dostávajú výplaty v hotovosti, pretože za týchto okolností je v deň výplaty vyššia hotovosť obvyklá.
Za veci obvykle nosené do práce sa považujú oblečenie, bižutéria a „bežne nosené“ šperky, hodinky či mobily. Tento výpočet samozrejme nie je konečný a každý predmet musí byť posúdený individuálne s prihliadnutím ku konkrétnym okolnostiam.
Ak si je zamestnanec vedomý toho, že nejde o obvyklú vec a má záujem ju ochrániť v čo najväčšej miere, môže požiadať zamestnávateľa o jej prevzatie do úschovy. Za týchto okolností je vec v podstate chránená ako vec obvyklá.
Výška škody, ktorú je zamestnávateľ povinný nahradiť zamestnancovi
Pri určení výšky náhrady škody je rozhodujúca „obvyklosť“ odložených vecí. V praxi môžu nastať tri situácie:
- Vec obvykle nosená do práce: Škodu na tejto veci zamestnávateľ hradí v plnej výške.
- Vec obvykle nenosená do práce, ale prevzatá zamestnávateľom do úschovy: Škodu hradí zamestnávateľ v plnej výške.
- Vec obvykle nenosená do práce: Zamestnávateľ hradí škodu maximálne do výšky 165,97 EUR.
Príklad: Mobilný telefón odložený v zásuvke stola - hradený v plnej výške; kožuch v zime odložený v šatníku - hradený v plnej výške, drahé šperky v uzamykateľnej skrinke - hradené maximálne vo výške 165,97 EUR; súkromný notebook odložený na pracovnom stole - hradený maximálne vo výške 165,97 EUR; vianočné darčeky odložené v práci - bez náhrady.
Pri určovaní výšky náhrady škody sa vychádza z hodnoty veci v dobe, kedy škoda vznikla. Najjednoduchším spôsobom určenia zostatkovej ceny je predloženie účtenky o zakúpení takejto veci. Ak ju zamestnanec nemá, môžu byť využité výpovede svedkov a porovnanie ceny s novo zakúpeným tovarom obdobného charakteru.
V prípade, že zamestnávateľ uhradí škodu na odložených veciach, ktorú spôsobil iný zamestnanec, môže po tomto žiadať, aby mu uhradil, čo vynaložil na vyplatenie zo svojho.
V praxi sa môže stať, že určitý podiel viny na vzniku škody má aj samotný zamestnanec, napríklad tým, že uzamykateľnú skrinku neuzamkol a zlodej nemusel prekonať žiadnu prekážku. V tejto situácii bude výška náhrady škody pomerne znížená, pretože zamestnávateľ zaistil bezpečnú úschovu, ale zamestnanec svojím konaním v podstate vznik škody uľahčil.
Povinnosť zamestnanca nahlásiť vznik škody
Nárok na náhradu škody na odložených veciach zamestnanec stratí, ak neohlási zamestnávateľovi jej vznik bez zbytočného odkladu, najneskôr však do 15 dní. Lehota začína bežať od vtedy, čo sa zamestnanec o škode dozvedel a teda nemusím ísť o deň, kedy škoda skutočne vznikla. Toto oznámenie musí byť učinené písomne a adresované nadriadenému.
Príklad: Zamestnancovi je zo šatníka počas jeho dovolenky odcudzené sako, ktoré obvykle nosí pri služobných cestách. Túto skutočnosť však zamestnanec zistí, až keď sa vráti z dvojtýždňovej dovolenky. Lehota pre nahlásenie škody zamestnávateľovi začína bežať až odo dňa, kedy stratu saka zistil.
Márne uplynutie tejto lehoty nie je možné prepáčiť, a to ani z objektívneho dôvodu akým je choroba. Uplynutím 15-dňovej lehoty je tak nárok zamestnanca na náhradu škody zamestnávateľom definitívne stratený.
Dôležité právne predpisy alebo zdroje, ktoré túto problematiku upravujú:
- § 151, § 193, §§ 217 – 219 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce v platnom znení
