Pre nedostatok pracovných príležitostí na východnom Slovensku začala pracovať v Taliansku, kde našla manžela a popri výchove syna objavila čaro hand made práce. Dnes vlastní najväčšiu firmu na Slovensku zameranú na výrobu ručne robených dekorácií z dreva.
Do Talianska ste odišli za prácou v oblasti hotelierstva, ako ste sa dostali k drevárskemu umeniu?
Asi pol roka po príchode do Talianska som spoznala môjho manžela. Pracovala som v hotelierstve a keď sa nám narodil syn, musela som prácu zmeniť. V hotelierstve je človek obmedzený a musí pracovať aj v sobotu a nedeľu, čo pri malom dieťati nie je možné. V západnej Európe sú omnoho prísnejšie podmienky z hľadiska vyplácania materskej dovolenky ako na Slovensku. Tri mesiace po pôrode som už od štátu nedostávala žiadne peniaze. Ak rodina nedokáže na západe vyžiť z jedného platu (čo v Taliansku nie je možné) musí ísť žena – matka pracovať.
Manžel pracoval v drevárskej firme a ja som vedela, že dni, počas ktorých som doma so synom, musím vyplniť prácou, aby som finančne prispela na živobytie. Rozhodla som sa absolvovať kurzy drevárskeho umenia, ktoré boli pre mňa časovo výhodné a umožňovali mi pracovať z domu.
Čo bolo pre vás odrazovým mostíkom v podnikaní?
Na kurzoch umenia som sa veľa naučila. Postupne som začala v malej domácej dielni dizajnovať prvé produkty a mala som čoraz viac zákaziek. V tom čase som ešte o podnikaní neuvažovala. Hľadala som len alternatívy, ktoré by boli časovo výhodnejšie pre mňa a moju rodinu. Som precízny človek a chcela som, aby bolo o moje deti postarané. Zákazky som sama nestíhala a veľakrát som pracovala aj v nedeľu. Človek plánuje, ale nie vždy vychádza všetko tak, ako by sme chceli.
Čo konkrétne sa vám stalo, s čím ste vopred nerátali a museli ste kvôli tomu zmeniť plány?
V čase, keď som už v pracovala v Taliansku a s manželom sme sa ešte nepoznali, som si zo zarobených peňazí kúpila malý rodinný dom na Slovensku s tým, že po návrate z Talianska budem v ňom bývať. Plány sa zmenili, v Taliansku som sa vydala a keďže bol rodinný dom prázdny, rozhodla som sa ho využiť na podnikanie. Na Slovensku som mala rodinu, kopec známych a tiež som chcela ľuďom na východnom Slovensku priniesť nový druh práce.
Mala som pochybnosti, či nájdem ľudí na výrobu, či budú ovládať techniku a hlavne, či naša práca bude mať úspech. Po čase mi začala pomáhať bývalá spolužiačka, s ktorou som sedávala v školskej lavici. Je veľmi šikovná a vďaka jej pomoci a pomoci mojich rodičov a nám podarilo otvoriť prevádzku.
Ako reagoval váš manžel na rozhodnutie podnikať na Slovensku?
Všetci v rodine boli na môj odchod psychicky pripravení. Najťažšie to bolo pre nášho malého syna, ktorý odišiel so mnou a pol roka nevidel otca. Bola som na všetko sama. Kvôli nákladom sme si nemohli dovoliť cestovať do Talianska a späť. Postavenie prevádzky bolo finančne veľmi náročné. Rodinný dom, v ktorom som pôvodne mala bývať, som prerobila na výrobňu a bývala som u rodičov. Manžel ma od začiatku v podnikaní podporoval a zabezpečil ma aj finančne. V Taliansku sa staral o klientov, čím mi ušetril čas a ja som za nimi nemusela chodiť osobne. Dnes už manžel podniká spolu so mnou, výrobňu máme na Slovensku a do Talianska cestujeme za klientmi.
Čo je na začiatkoch podnikania najťažšie?
Veľmi ťažké bolo dodržať všetky podmienky, ktoré si vyžadovali štátne orgány ako hygiena či požiarnici. Neustále sme ich museli presviedčať o nezávadnosti prostriedkov, ktoré sme používali. Pracovali sme s olejovými farbami na prírodnej báze a potrebovali sme k nim rôzne osvedčenia. Museli sme vynaložiť veľké finančné prostriedky, aby sme splnili požiadavky, ktoré vyžadovali. Nad pracovnými stolmi sme museli mať veľké prístroje na meranie rôznych parametrov, odsávanie a podobne. V roku 2000 sme ešte používali fax, telefóny boli veľké neestetické. Dnes mi to už pripadá ako prežitok z dinosaurej doby. Najťažšie zo všetkého bolo rozbehnúť výrobu. Z desiatich zamestnancov sa ujal možno jeden, pre každého to bola veľmi ťažká práca. Ide o ručnú prácu, na ktorú treba zručnosť a štipku talentu.
Ako prebieha proces od návrhu po výsledný produkt?
Prvá je predstava – ako by mal produkt vyzerať, nasleduje dizajn a samotná výroba. Robíme s malou ručnou pílkou, výrobok sa ručne orezáva, brúsi a nakoniec maľuje farbami. Pokiaľ je použité drahšie drevo ako čerešňa alebo orech, zachovávame krásnu prirodzenú farbu.
Výrobok je nakoniec zdobený drobnými aplikáciami, používame talianske sklo murano alebo vzácne brúsené kryštály z Česka. Výrobky balíme do luxusných ručne robených krabičiek, v ktorých výrobok doslova žiari.
V roku 2008 nastala hospodárska kríza. Pociťovali ste, že ľudia nakupovali menej?
Pamätám si moment, keď som prestala sledovať televíziu, nepočúvala som rádio a zapínala som si len klasickú hudbu. Chcela som sa ochrániť pred demotivujúcimi správami a zachovať si pozitívne zmýšľanie. Do dnešného dňa nechápem, ako som to všetko zvládla. Najťažšie obdobie bolo v rokoch 2008 – 2010. V tej dobe bolo ťažké nájsť dobrého zamestnanca. Tí najlepší zostali vo firme dodnes, no museli sa všetko naučiť od nuly. Komunikácia s bankou bola hrozná, zisk bol nízky a práce bolo málo. Pracovali sme od rána do večera a šetrili sme každú korunu. Museli sme veľmi kalkulovať, aby firma prežila. Bola som odkázaná na manželov plat a úspory mojich rodičov.
Pochybovali ste niekedy o vašom podnikaní?
Dosť často pochybujem. Myslím si, že každý podnikateľ má občas pochybnosti, a to hlavne v prípade nečakaných výdavkov alebo iných komplikácií, ktoré sú v našej firme na dennom poriadku. Často mám problémy so zamestnancami a neustále musím bojovať s príchodom nových zákonov. V roku 2006 sme mali problémy so susedmi a boli sme nútení presťahovať sa do priemyselnej zóny. Bolo to náročné obdobie, museli sme si zobrať pôžičku na kúpu novej budovy, no s odstupom času vidíme, že to bolo správne rozhodnutie, pretože vo väčších priestoroch sa zvyšuje aj kvalita pracovného postupu.
Prišli aj iné nečakané situácie, zvýšili sa náklady na plyn a v prvom roku sme mali nedoplatok 225 000 korún. Bolo to obrovské množstvo peňazí, za ktoré bolo v tom čase možné kúpiť trojizbový byt. Kríza v podnikaní nenastáva len období hospodárskej krízy krajiny. Trvá ešte dlho po nej a vlečie sa aj v ďalších rokoch, keď musí podnikateľ splácať dlhy, ktoré mu počas krízy vznikli.
Ako bojujete proti stresu?
Život prináša nečakané situácie a ja som sa naučila vnímať ich ako prípravu na ďalšie ťažké skúšky. Keď niečo zlé prežijete a následne sa zotavíte, prídu menej kritické mesiace a vy pochopíte, že život vás pripravuje na ešte horšie situácie, ktoré v podnikaní nastanú. Treba byť vďačný za každý dobrý deň nielen v živote, ale aj v práci. Ľudia sa naučili vnímať prácu ako samozrejmosť.
Aké je to viesť tím 70 zamestnancov?
Motivovať zamestnancov je dnes veľmi ťažké. Vyskúšala som rôzne metódy, snažila som sa o finančné prilepšenia, ale vždy sa nájdu ľudia, ktorí budú stále nespokojní. Štát je na strane zamestnancov a väčšina z nich to využíva. V práci sa tvária, že je všetko v poriadku, zrazu vyhlásia v uliciach štrajk a oni bežia bojovať za 13. a 14. plat. Myslím si, že dôležitejší ako motivácia je vzájomný rešpekt medzi zamestnancom a zamestnávateľom. Pravdou je, že slovenskí podnikatelia platia najvyššie odvody z celej Európy. Možno keby sa znížili percentá odvodov, potom by bola motivácia oveľa ľahšia.
Čo je pre vás v správaní zamestnancov neprijateľné?
Najviac zo všetkého mi prekáža vymeškávanie. V takom prípade nedokážem plánovať ani organizovať. U nás vo firme máme plány na mesiac dopredu. Všetko je ručná výroba a proces nie je možné urýchliť.
Dbám na to, aby boli naše výrobky kvalitné a preto sa nesmie zanedbať ani najmenší detail. Je dôležité, aby som bola flexibilná a neustále mala náhradné riešenia na každú situáciu. Nahradiť ľudí je veľmi náročné. Každý človek v našej firme je dôležitý.
Sklamali vás niekedy vaši zamestnanci?
Za 17 rokov môjho podnikania mám už piatu konkurenciu, ktorá sa snaží kopírovať moju firmu. Všetko sú to moji bývalí zamestnanci. Zdá sa mi nefér, že najskôr človeka zaučím, zaplatím mu a on si potom 100 metrov odo mňa otvorí vlastnú dielňu, pričom ešte na rozbeh získa od štátu nejakú formu podpory. Ja im podnikanie nezávidím, len si myslím, že by nás mali všetkých merať rovnakým metrom.
Pozorujete u týchto novovzniknutých firiem prvky kopírovania?
Samozrejme. Chcem však upozorniť začínajúcich podnikateľov, aby si dávali pozor. Môže sa stať, že pri kopírovaní firmy preberú nesprávnu stratégiu. Výhodou začínajúcich firiem sú zľahčené legislatívne podmienky, vďaka ktorým si môžu dovoliť konkurovať na trhu nižšou cenou. Nikdy však už nebudú na trhu prví, nedokážu predvídať rôzne komplikácie, ktorým sa skúsený podnikateľ dokáže vyvarovať. Ja som sa so zamestnancami nikdy nerozprávala o ťažkostiach firmy, preto je nemožné, aby poznali vnútorné nastavenia. Mrzí ma, že odo mňa odišlo veľa šikovných kolegov a nechali sa prehovoriť na prechod do menších firiem, ktoré, mimochodom, po krátkom čase skrachovali.
V čom bol podľa vás najväčší problém, pre ktorý sa nedokázali udržať na trhu?
Nemali skúsenosti. Neboli flexibilní a nedokázali vymyslieť náhradné riešenie v prípade ťažkostí. Poznali len spôsob výroby, stroje a priestory. Hlavu druhého podnikateľa však nie je možné skopírovať. Ja mám s podnikaním skúsenosti už 17 rokov, prešla som rôznymi politickými obdobiami, krízou aj inováciami. Bola som denno-denne pri každom procese firmy. Skúsenosti s podnikaním a vedením ľudí sa nedajú získať zo dňa na deň. My sa snažíme neustále rozvíjať. Napredujeme. Staráme sa o firmu a o zamestnancov najlepšie, ako vieme.
Aké máte plány z hľadiska inovácii vo firme?
Snažíme sa kráčať s dobou a prispôsobovať sa novým trendom. Na začiatku podnikania sme vyrábali pod značkou Choralis pre religiózny smer – rôzne betlehemské postavy, suvenírové sošky a sväté sochy v životných veľkostiach. Minulý rok sme spustili nový projekt a začali sme vyrábať luxusné výrobky pre náročnejších zákazníkov pod značkou Natalis. Značka je schválená v celej Európskej Únii.
Robíme luxusné dekorácie napríklad pre jachty a na ich výrobu používame 24 karátové zlato a mramor – všetky výrobky sú unikáty vyrábané na mieru.
Musíme osloviť nových zákazníkov a plánujeme sa zamerať hlavne na zahraničie. Samozrejme, nevynecháme slovenský trh, pretože aj u nás si už ľudia zvykli na určitý štandard.
Akú stratégiu ste museli zvoliť, aby ste nezostali stáť na mieste a naučili sa prispôsobovať požiadavkám náročných klientov?
Umelecké odvetvie ponúka širokú škálu možností a dôležité je, aby bol človek kreatívny, usilovný, šikovný a zručný. Rovnako dôležité je nestrácať chuť do práce, nebyť lenivý a pohodlný. Naučiť sa, že nie každý deň je pozitívny. Aj vďaka tomu sme sa dokázali celé roky udržať na trhu. Najťažšia časť je hľadanie prototypov – vymyslieť niečo výnimočné.
Spolupracovníkom stále vysvetľujem, že vo firme nejde o mňa, ale o zákazníkov. Keď je zákazník ticho, vieme, že je nespokojný. Pokiaľ kritizuje a vyjednáva, ešte stále má záujem. Doteraz sa venujem výrobe a podieľam sa na každej pracovnej pozícii. Niekedy majú ľudia problém, nájsť ma firme, pretože často sedávam pri ktoromkoľvek pracovnom stole. Iba tak viem najlepšie operatívne vyriešiť každý problém. V podnikaní nesmiete zastať na mieste. Musíte neustále tvoriť, inovovať a vymýšľať niečo nové, v opačnom prípade sa sami zlikvidujete.
