Keď ju prijímali ako lektorku do jazykovej školy, nikto nezisťoval, či ovláda angličtinu. Dnes má vlastné jazykové centrum a na lektorov vysoké nároky.
Klaudia Bednárová založila anglické jazykové centrum The Bridge, ktoré sa v roku 2010 stalo jedným zo zakladajúcich členov Asociácie jazykových škôl Slovenska. Aktívne sa venuje vzdelávaniu učiteľov, ktorí podľa nej musia byť kvalifikovaní a dostatočne tvoriví na vyučovací proces. Sama si prešla rôznymi školami a dnes vie, že k zamestnancom sa musí správať tak, ako kedysi chcela, aby sa nadriadení správali k nej.
Z angličtiny ju neskúšali
Klaudia vnímala profesiu učiteľky ako veľmi stereotypnú a nudnú prácu. Má vyštudovanú strednú ekonomickú školu a keď prišlo na rozhodovanie – kam na vysokú školu, prirodzene sa rozhodla pokračovať v ekonomike. Po neúspešných prijímačkách vycestovala za prácou do zahraničia. V roku 1999, po návrate na Slovensko, bolo pre Klaudiu ťažké zamestnať sa. Uchádzala sa o rôzne pracovné pozície. Absolvovala kurz sprievodcu cestovného ruchu a životopis poslala do všetkých cestovných kancelárií, ktoré boli v tom čase členmi SACR, zamestnať sa jej ale nepodarilo.
V období, keď už bola zúfalá z neúspešných pokusov nájsť si prácu, zareagovala na pozíciu učiteľky angličtiny. Prihlásila sa a vzali ju na prvýkrát. Jej samej nešlo do hlavy, ako ju mohli prijať, keď sa jej neopýtali ani slovo po anglicky. „Na pohovore som bola v utorok a vo štvrtok som už nastúpila,“ spomína Klaudia. Mala podmienku, že chce učiť iba konverzácie a žiadnu gramatiku. Prvý rok jej vyhoveli, na druhý už vyučovala gramatiku a mala pripraviť študentov na štátne skúšky z anglického jazyka. „Vtedy som sa viac vzdelávala ja, ako som učila iných,“ hovorí Klaudia, ktorá paralelne s prácou študovala vysokú školu pedagogickú so zameraním na anglický jazyk.
Klaudia sa aktívne zaujímala o ochranu životného prostredia a bola dlhoročnou aktivistkou viacerých organizácií. Keď v roku 2004 dostala ponuku pracovať ako koordinátorka dobrovoľníkov pre medzinárodnú organizáciu Greenpeace, neváhala ani chvíľu. Po piatich rokoch sa však rozhodla vrátiť k učeniu. Situácia v jazykovom vzdelávaní sa nijako významne nezlepšila, nároky na učiteľov boli stále nízke a možnosti kariérne sa posúvať mizivé.
V škole, v ktorej Klaudia chvíľu učila, pracovali so starými neaktuálnymi knihami a so študentmi, ktorí neboli dostatočne otestovaní na absolvovanie príslušných kurzov. „Vedela som, že ak chcem svoju prácu robiť dobre, bude ma to stáť oveľa viac času, ako je pre učiteľku bežné,“ opisuje komplikovanú situáciu. Klaudia v tom čase stretla kolegyňu z bývalej práce a napadlo im, že by si mohli spoločne otvoriť jazykovú školu. „Bolo už treba vyriešiť „iba“ priestor a byrokratický labyrint s úradmi,“ spomína dnes už so smiechom podnikateľka Klaudia.
Kríza im paradoxne pomohla
Hospodárska kríza v roku 2008 zapríčinila pád množstva firiem na Slovensku. Klaudia sa smeje, že ich kríza neovplyvnila, pretože iba začínali. Neboli vraj príjmy, ktoré by im mohli padať a okrem toho riešili problém s priestormi. „Prenajali sme si priestor, pričom sme si nedostatočne overili jeho registráciu na katastri,“ priznáva. Snažili sa ušetriť na nájomnom a priestor teda zariaďovali súčasne s vybavovaním papierov. Prišli však na to, že podľa „papiera“ škola na danom mieste byť nemohla. Bol to totiž klasický bytový priestor, nie priestor určený na podnikanie. Zariadili tak vlastne triedy, v ktorých nemohli učiť.
Počas prvých mesiacov dokazovali úradom, že školu síce zariadili, ale reálne na danom mieste nikdy nepodnikali. Neskôr si prenajali malé priestory o veľkosti dvoch tried. Tie však po krátkom čase začali byť primalé. Vďaka kamarátovi sa dostali k zaujímavej ponuke priestorov v centre Bratislavy a tu im kríza paradoxne pomohla. Vďaka nej sa totiž dalo o výške nájomného vyjednávať. Napriek tomu, že im priestory aj lokalita vyhovovali, pre začínajúcu školu bolo pôvodné nájomné v Starom meste príliš vysoké.
O pár dní ich majiteľ priestorov opäť vyhľadal. „Prišiel za nami do školy, dlho sme sa rozprávali o tom, prečo chceme školu a ako si to celé vlastne predstavujeme. Majiteľ nás nechal, nech si nájomné navrhneme samy. Kým som povedala sumu, boli to najdlhšie sekundy v mojom živote. Naše vtedajšie nájomné sa ani neblížilo k sume na pôvodnom mieste, to sme teda nemali odvahu navrhnúť, a tak sme si vlastne dohodli nájomné, ktoré bolo pre nás v tom momente vysoké,“ so smiechom opisuje Klaudia.
Po jeho odchode sa s kolegyňou na seba len zúfalo pozreli. „Prenajali sme si priestory, na ktoré sme reálne nemali peniaze,“ spomína Klaudia. Vyhrnuli si teda rukávy, požičali peniaze a začali makať ešte o kus viac, koniec koncov, mali priestory, o akých sa im ani nesnívalo. Bola to šanca posunúť sa ďalej. Už po krátkom čase sa tento krok ukázal ako veľmi správny. Nové priestory im otvorili nové dvere do podnikania. V centre mesta pôsobili dôveryhodnejšie. „Lokalita nám na začiatku dala kredibilitu,“ spätne hodnotí Klaudia.
Plná škola freelancerov
„Pôvodný plán bol robiť na vlastné triko pre zopár študentov.“ Realita však bola iná. Obe začínajúce podnikateľky rýchlo pochopili, že potrebujú pracovať v tíme. Prvý polrok učili ony dve, po pol roku prijali prvého učiteľa - Andreu Záhumenskú. „Skupinové výučby študentov prebiehali v paralelných časoch,“ vysvetľuje. Z prvej faktúry si kúpili nábytok a postupne investovali do nových učiteľov.
Tých kvalitných vraj nie je ľahké nájsť a vzhľadom na investície do ich ďalšieho vzdelávania je pre školu dôležité lektorov dobre vybrať. Inak riskujú nielen spokojnosť študentov, ale aj investície do vzdelávania lektorov idú von oknom. Dnes majú 30 stabilných lektorov a tím stále rozširujú. Väčšina z nich sú freelanceri, ktorí poskytujú svoje služby len jazykovej škole The Bridge.
Jednotný študijný plán
Klaudia si potrpí na kvalifikovaných lektorov so skúsenosťami. Vybudovať stabilný tím je podľa nej možné len vtedy, ak sa majiteľ správa k zamestnancom tak, ako by on sám chcel, aby sa k nemu správali v zamestnaní. Na druhej strane je dôležitá aj interakcia z druhej strany. „Musia to byť ľudia, ktorí sú ochotní na sebe pracovať a neustále sa vzdelávať.“ Vzdelávanie rozhodne patrí nielen k študentom, ale aj k lektorom.
Klaudia vraví, že najťažšie bolo nájsť ľudí, ktorí sú ochotní upustiť zo zaužívaných vzorcov a majú záujem investovať čas do sebavzdelávania. Pri nastavovaní systému ďalšieho vzdelávania nebolo ťažké vymyslieť ho, ale implementovať a dohliadnuť na to, aby ho všetci dodržiavali. „Lektorský tím vedie jedna z prvých učiteliek, ktoré k nám prišli a robí to výborne. Som riaditeľka školy a nemôžem vedieť robiť všetko, mám tím, na ktorý sa môžem spoľahnúť. Som na svoje baby veľmi hrdá. Fungovanie školy je výsledok našej spoločnej práce,“ hovorí Klaudia.
V škole funguje systém študijných plánov, ktorý má spoločné kritériá, ale zároveň je dostatočne flexibilný, aby individuálny prístup nebol len marketing, ale každodenná realita. „Základom je, že zamestnáte lektorov, ktorí vedia, čo majú v triede robiť. Nemôžu však úplne učiť, čo a ako im napadne, študenti potrebujú kontinuitu a stabilitu. Ak vymeníme v kurze lektora, nemôže sa zrazu meniť všetko. Ako by k tomu študenti prišli? Čo ich ciele?
Výber lektorov je najdôležitejší moment,“ hovorí Klaudia, „na začiatku sme si mysleli, že keď vyberieme dobrého človeka, všetko bude ok. Čo to ale znamená dobre učiť? Definovať kritériá je veľmi dôležité pre dosiahnutie výsledkov u študentov i hodnotení práce lektorov. Aj niektorí kvalifikovaní lektori nedokázali splniť požadované nároky a prispôsobiť sa systému.“ Klaudia sa veľakrát stretávala s názormi, že keď sú spokojní študenti, výučba je v poriadku. Ona má iný pohľad.
Dobrá spätná väzba študenta nie je hodnotenie práce lektora, ale základný predpoklad, aby mohol v triede byť.
Prácu lektora má hodnotiť odborník, niekto, kto vie viac ako lektor. Vie zhodnotiť jeho prácu a navrhovať zlepšenia. Spomína si, že na začiatku sa dokázali stopercentne spoľahnúť na lektorov. Poznali ich osobne i profesionálne. So zvyšovaním počtu lektorov však stúpali aj nároky na ich kontrolu.
Lektori musia pracovať so študijnými plánmi, ktoré sú v súlade s medzinárodnými štandardmi a zároveň rešpektujú potreby skupiny/študenta a smerujú k ich cieľom. „Pri zostavovaní študijného plánu sme hľadali kompromisy, ako lektorom príliš nezasahovať do vyučovacieho procesu,“ opisuje Klaudia. „V spolupráci so školami v Oxforde, Cambridge a Barcelone sme nastavili systém, ktorý je overený. Po prvom roku aj lektori videli, že systém funguje a nie sú to „papiere navyše“, pochopili, že je to prínos aj pre nich a nejde o žiadnu buzeráciu,“ dodáva.
„Chytáky“ nedávajú
Klaudia si v podnikaní dala zásadu, že budú nadväzovať spoluprácu s klientmi, ktorým na vzdelávaní naozaj záleží. Podľa nej je ťažké niekoho niečo naučiť, ak naozaj nechce, pretože vzdelávanie si vyžaduje aktívnu účasť druhej strany. Väčšinou sa na spolupráci nedohodnú s veľkými firmami, ktoré požadujú najmä nízke ceny a navrhujú splatnosti faktúr, ktoré sú pre menšie firmy likvidačné. Ich typickými klientmi sú malé a stredné firmy, pre ktoré sú dôležité výsledky, jednotlivci – pracujúci, mladí študenti, ale aj seniori.
Cieľom je poskytovať klientom kvalitné vzdelanie. „Pre nás sú výsledky dôležité. Ak vieme, že máte o týždeň pohovor z angličtiny a chcete sa u nás pripraviť, tak potrebujete mať istotu, že po kurze u nás pohovor zvládnete.“ Zároveň je dôležité mať reálny pohľad na vec a so študentmi sa baviť na rovinu. „Pokiaľ niekto nevie po anglicky nič a chce, aby sme ho za tri mesiace naučili plynule komunikovať, otvorene mu povieme, že to nie je možné,“ hovorí Klaudia. Tento prístup si klienti veľmi vážia. Rovnako oceňujú aj spôsob testovania. „Nedávame žiadne „chytáky“ a keď študenti potrebujú, môžu použiť aj slovník.“
Podľa Klaudie nemá byť cieľom zistiť, čo študent nevie, ale naopak, zistiť, čo vie a na čom môže učiteľ stavať. V praxi používajú testy, ktoré si sami vyvinuli v roku 2010. Najskôr mali tlačené testy, online verziu riešili v čase, keď sa stali odborným partnerom Profesia Days a potrebovali otestovať stovky ľudí. „Vtedy sme mali v tíme šikovného technika, ktorý nahodil testy do statickej online podoby,“ spomína majiteľka jazykovej školy. Dnes testy využíva veľa firiem a škôl na testovanie zamestnancov a študentov prevažne v Južnej Amerike a Ázii.
Letáky roznášali osobne
Prvé dva roky boli z hľadiska marketingu jazykovej školy veľmi jednoduché. „Mali sme plagátiky, letáky a roznášali sme ich osobne po sídliskách i v meste. Všetko to boli veľmi lowcostové aktivity. Napríklad sme počas jedného leta rozdali až 40 000 letákov. Spolu s kamarátmi sme ich fyzicky jeden po druhom roznášali po celej Bratislave.“ Dnes majú všetko online.
Klaudia spomína na začiatky marketingu s humorom. „Webstránku sme mali skôr, ako sme mali vôbec kde učiť,“ smeje sa s odstupom času. Prvých osem rokov robili všetok marketing sami, dnes si tvoria obsah a na online výkonnostný marketing si najali profesionálnu agentúru. Kľúčovými marketingovými kanálmi firmy sú Google, Facebook, Instagram a LinkedIn. Na základe dobrého mena a desaťročnej tradície ich už nezriedka oslovujú aj médiá.
Sedem rokov bez súkromia?
Klaudia má celý život tendenciu veľa a intenzívne pracovať. Práca vo vlastnej jazykovej škole ju doslova pohltila. Mala 28 rokov, chuť do práce a kopec nápadov. Známi jej vraveli, že ako začínajúca podnikateľka môže najbližších sedem rokov zabudnúť na akýkoľvek súkromný život. „Bola som zmierená s tým, že najbližšie roky budem viac-menej iba robiť. Súkromný život šiel bokom. V tridsiatke som neriešila, či sa vydám, alebo budem mať deti. Či sa k tomu vôbec prepracujem, to uvidím,“ priznáva.
Podnikanie pre ňu v prvej fáze bolo náročné už na vzťah, nieto ešte na rodinu. „Nemôžete byť desať hodín vo firme a zároveň byť plnohodnotnou matkou, materstvo si chcem užiť. Hoci je veľmi dôležité mať možnosť dať dieťa do jaslí, verím, že pri mojich deťoch to nebudem musieť využiť.“
Klaudia je momentálne spokojná a v práci úspešná. Ako každá podnikateľka máva aj ona ťažšie obdobia, vtedy sa snaží nepozerať ďaleko dopredu, ale vnímať iba nasledujúci deň. „Zameriavam sa na to, čo môžem urobiť, aby zajtra bolo lepšie. „Slona zjete kúsok po kúsku,“ vraví s optimizmom. Baterky si najlepšie dobije sama a s rodinou, ide na hory, číta, pláva a veľmi rada navštevuje saunu.
Klaudiine osobné lekcie
- V zamestnaní môžete zabuchnúť dvere a ísť domov. V podnikaní však máte zodpovednosť za ľudí, ktorí u vás pracujú a treba vytrvať.
- Nepolemizujte dopredu o tom, čo bude. Život nefunguje podľa jedného scenára.
- Nad chyby sa treba rýchlo povzniesť a ísť ďalej. Všetko zlé, je na niečo dobré.
Náš tip: Ďalšie inšpiratívne príbehy slovenských podnikateliek nájdete v knihe 49 hrdiniek slovenského biznisu (Ako premeniť svoj dievčenský sen na vlastnú firmu)
