Oprášila recepty po starkej a v pivnici zriadila perníkovú výrobňu. Dnes vo firme pracuje celá rodina a zakladateľku vyhlásili v roku 2013 za 2. najlepšiu Podnikateľku Slovenska.
Marta pracovala na dôležitej vedúcej pozícii a vo svojej práci vždy niečo znamenala. V roku 1990 sa svojej práce musela vzdať, aby mohla naštartovať rodinný biznis. Spomenula si na starú mamu, ktorá ešte pred vojnou predávala medovníky celému okresu a dokázala tak uživiť deväť detí. Keď to dokázala starká s deviatimi deťmi, dokážem to aj ja s dvomi, povedala si vtedy Marta. Zozbierala teda odvahu a spolu s ňou aj materiály, ktoré našla na povale v starej almare. Boli to rôzne výrobné dokumenty a receptúry. Marta ich spolu s rodinou oprášila a prerobila na modernú podobu, aby mohli začať vyrábať. V pivnici rodinného domu si zriadili výrobňu a pečenie perníkov sa mohlo začať.
Z manažérky pernikárka
„Najťažšie bolo postaviť sa pred všetkých tých ľudí a ísť na jarmok predávať perníky,“ spomína Marta. Za čias socializmu vykonávala vedúcu funkciu a zrazu ju mali ľudia vidieť v pozícii predavačky na jarmoku. Bolo to ponižujúce, no Marta musela zaťať zuby a myslieť na rodinný podnik. „Obidve dcéry sa mali v jeden rok vydávať, tak sme potrebovali peniaze. Výroba perníkov mala byť len „na čas“ a najväčšia tragédia bola, že nám sa začalo okamžite dariť,“ hovorí so smiechom. Podnikanie, ktoré malo byť na dobu určitú, vyrástlo na veľký rodinný biznis a dnes je vo firme okrem piatich zakladajúcich členov rodiny ďalších 30 zamestnancov.
Pomohli solventní Karpatskí Nemci
V roku 1990 dostala Marta od úradu svoje prvé povolenie na podnikanie. Má ho vraj odložené dodnes. V čase, keď začínala ona, nebolo treba toľko papierovačiek, koľko dnes. Spolu s manželom, ktorý kvôli firme tiež neskôr nechal dobrú prácu, začali piecť prvé perníky. On ako strojár vyvinul celú výrobňu a staral sa o technickú stránku podnikania spolu so zaťom Mirom, obaja najskôr popri svojej práci. Postupne sa k nim hneď od začiatku pridala celá rodina. Zať Miro pred svojou dennou prácou skoro vstal, aby napiekol perníky a Marta spolu s dvomi dcérami ich ráno zdobili.
Začiatky podnikania v pivnici boli provizórne. Keď chceli pokryť narastajúci dopyt a vyrábať vo veľkom, bolo treba nakúpiť ďalšie stroje a prerobiť priestory. Tradíciu ručnej výroby zachovávajú dodnes, ale pri veľkých objemoch by to bez vaľkacieho a miešacieho stroja nešlo. Peňazí na prerábku výroby však nebolo, a tak sa všetky zarobené financie ešte niekoľko rokov točili vo firme.
V ťažkých časoch nebol rodine nápomocný ani štát. Na toto obdobie si veľmi dobre spomína staršia dcéra Andrea: „Slovenská banka nám nechcela dať pôžičku, lebo sme boli malá firma a z obchodného hľadiska nás vyhodnotila ako nerentabilných.“ Vtedy už rodina uvažovala o kúpe budovy, ktorú si nakoniec zadovážila z vlastného vrecka, z našetrených peňazí, ktoré si firma ťažko zarobila.
Problém však bola renovácia, na ktorú nemali financie. Pri riešení otázky rekonštrukcie sa už „Medexáci“ nespoliehali na štát a rozhodli sa finančnú pomoc vyhľadať inde. V regióne pôsobila Karpatonemecká nadácia, kde bola možnosť zobrať si pôžičku na dve splátky. Marta si veľmi dobre pamätá, ako si vtedy prišli Karpatskí Nemci obhliadnuť priestor vo výrobe. „Pomohlo nám, že situáciu posúdili na mieste. Pochopili náš potenciál lepšie ako bankový úradník od stola z Bratislavy,“ hodnotí Marta. Vďaka pôžičke mohli aspoň čiastočne zrekonštruovať nové priestory a kúpiť si ďalšie stroje. Vďaka tomu sa mohli pustiť do veľkovýroby presahujúcej 10 000 kusov.
Prelom vďaka zákazníčke z Nemecka
Marta hovorí, že dobré meno a klientela sa získavajú pomaly, ale isto. Najskôr museli začať s predajom na jarmokoch, kde bol pernikárom každý druhý, neskôr sa ale prebojovali až do zahraničia. Pritom nemuseli robiť žiadnu reklamu. Kvalitný produkt je sám o sebe reklamou. To sa im osvedčilo aj pri zahraničnej spolupráci, ktorá trvá dodnes. „Jedna pani z Nemecka chodila po Slovensku a hľadala na trhoch niekoho, kto by pre ňu vyrábal veľké objemy perníkov. Tie chcela predávať na trhoch v Nemecku,“ vysvetľuje Marta.
Dcéra Andrea si pamätá, ako vtedy Nemka prišla so slovami „videla som vás na jarmoku v Bystrici a práve u vás nakupovalo najviac ľudí“. Nádejná zákazníčka sa vtedy chcela zastaviť aj v iných firmách a Marta si pomyslela, „veď ty sa ešte vrátiš“. „A tak aj bolo,“ smeje sa zakladateľka firmy. Odvtedy spolupracujú a sú to už dlhé roky. Bez sprostredkovateľky by sa ale vraj slovenská značka v Nemecku len ťažko presadila. Nemeckí zákazníci sú totiž voči slovenským produktom dodnes nedôverčiví, i keď neprávom. Slovenské perníčky im veľmi chutia a idú na odbyt, na obale je však uvedený iba nemecký distribútor. Tak si to praje najväčšia nemecká zákazníčka firmy Medex.
V súčasnosti tvorí export do zahraničia až 70% výroby firmy Medex. „Máme zmluvy s firmami, ktoré rozvážajú po celej Európe, ale dodávame tovar aj do veľkoobchodov a obchodných sietí na Slovensku. Okrem toho máme aj svojich koncových odberateľov, tých je okolo 45,“ dodáva Marta. Pokiaľ ide o dodávateľov – múku, farbivá a koreniny im vozia priamo do firmy. „Kedysi sme si pre tovar museli chodiť sami a doma sme si mleli aj koreniny,“ spomína Marta na začiatky.
Veľkonočné vzorky na Vianoce, vianočné na Veľkú noc
Manažment výroby v Medexe funguje na princípe postupnosti. Prácu pre zamestnancov treba pripraviť deň vopred a jednotlivé úkony na seba musia presne nadväzovať, aby nenastal vo výrobe problém. Na prvý pohľad si každý povie, „aké jednoduché“. „Mnohí pochopia, až keď prídu do výroby,“ hovorí Marta. Ručná výroba je totiž veľmi špecifická práca a vyžaduje si veľkú mieru šikovnosti. Zaučiť nového človeka je dlhodobý proces a len máloktorý zamestnanec sa naučí všetko. „Napríklad, písať na perníky vedia u nás len dve ženy,“ hovorí Marta.
Každého šikovného si treba vo firme udržať, lebo ľudia sa dnes hľadajú ťažko. Najťažšie je motivovať zamestnancov, aby neodchádzali do iných firiem. Veľké fabriky im totiž dokážu ponúknuť oveľa väčšie benefity ako v Medexe, a to je pre majiteľov výzva. „Je ťažké vyrovnať sa veľkým investorom, ktorí dostávajú od štátu daňové úľavy. U nás je práca náročná a prvotný nápor len málokto vydrží,“ vysvetľuje Marta. Nováčika môže odradiť aj to, že je v dielni najslabší a oproti dlhodobým zamestnancom sa cíti menejcenný.
Najproduktívnejšie obdobie je v Medexe od októbra do marca. Zvyšné mesiace sú voľnejšie a po Veľkej noci mávajú zamestnanci predĺžené víkendy. Voľné piatky si však nahrádzajú pred Vianocami, keď sa vo firme pracuje každú druhú sobotu. Vianoce a jarmoky sú z pohľadu majiteľov najsilnejšie. Vtedy sa vo výrobe nezastavia a robia takmer nonstop.
Pre veľkoodberateľov treba pripraviť vzorky, ktoré sa následne posudzujú a znovu upravujú. „Vianočné vzorky chystáme už cez Veľkú noc a na Vianoce zasa kreslíme veľkonočné zajace,“ smeje sa majiteľka. V hlavnej sezóne pracujú vo výrobe všetci, vrátane majiteľov. Práce je neúrekom a papierovačky v kancelárii musí vedenie stíhať popri práci alebo poobede.
Nástup tretej generácie
Mladšia dcéra Marta dohliada na výrobu, staršia Andrea má na starosti objednávky a manažovanie bežného chodu firmy. K Andrei sa postupne pridala jej dcéra Natálka, ktorá je už treťou generáciou rodinných pokračovateľov. K Marte zasa jej dcéra Marta, ktorá je jedna z najlepších zdobičiek na dielni. Marta si to váži, ale rovnako ako druhú vnučku Martu, aj Natáliu pred vstupom do firmy odhovárala. Za tie roky už vie, čo všetko vedenie firmy obnáša.
Dievčatá si však nedali povedať a tvrdohlavo išlo za svojím snom aj proti babkinmu presvedčeniu. Obidve sa nakoniec vo firme veľmi pekne uchytili. Marta je ešte stále aktívnou členkou vo firme, ale do práce už chodí len poobede. „Od pol druhej do šiestej skontrolujem či je všetko v poriadku, dohliadam na to, aby bolo všetko správne upratané a nachystané na ďalší deň, a to si myslím, že aj stačí,“ smeje sa sympatická Marta, ktorá sa po práci ešte venuje pravnučke a inokedy zase maľuje alebo píše svoje pamäti.
28 rokov a stále spolu
„Oddeliť rodinné vzťahy a prácu je ťažké, ale museli sme sa s tým naučiť žiť,“ otvára Marta poslednú kapitolu svojho životného príbehu. Každý problém vo firme sa riešil vzhľadom na náladu a momentálnu situáciu. Niekedy majú lepšie dni, inokedy zase horšie, ale prihliadnuc na 28-ročnú spoločnú existenciu je až úctyhodné, ako sa celá rodina navzájom zladila.
Dôležité bolo pritom naučiť sa spolu pracovať, navzájom sa akceptovať a spravodlivo si rozdeliť prácu. Alfou a omegou chodu firmy sú medziľudské vzťahy, pretože firma nie sú stroje, ale ľudia, ktorí ju vedú a zároveň ľudia, ktorí v nej pracujú. Problémové situácie sa vraj občas zvykli končiť vyhlásením „idem si zapáliť“, smeje sa Marta. Dnes sú vo firme aktívne už aj Martine vnučky a zdá sa, že jablko nepadlo ďaleko od stromu. Zachovávanie rodinnej tradície je podľa nej v dobrých rukách.
Martinine osobné lekcie
- Buďte trpezliví. Nikam sa neponáhľajte a na všetko choďte postupne.
- Podnikanie nebude ľahké a nebudete hneď zarábať veľké peniaze.
- V podnikaní prídu úskalia a problémy, ale nedovoľte, aby vás zlomili.
- Dbajte na kvalitu výrobkov, keď raz niečo pokazíte, zákazník vám to neodpustí.
- Buďte zodpovední a nezahrávajte sa s dôverou zákazníka.
Náš tip: Ďalšie inšpiratívne príbehy slovenských podnikateliek nájdete v knihe 49 hrdiniek slovenského biznisu (Ako premeniť svoj dievčenský sen na vlastnú firmu)
