Keď pred 20-timi rokmi manželia Strýčkovci kupovali starý dom na samote v Senohrade, ešte netušili, že jedného dňa sa tam natrvalo odsťahujú a začnú tam podnikať – poskytovať ubytovanie a rekreáciu.
Vymeniť zabehnutý spoločenský a pracovný život v Bratislave za manuálne náročnú prácu na vidieku nie je jednoduché. Musíte na to životnou skúsenosťou aj zážitkami dozrieť ako dobré víno. Aj toto je jeden z dôvodov, prečo Michaela a Pavol Strýčkovci nazvali svoju usadlosť Dobrý ročník.
Milujú prírodu, a tak sa k nej aj chovajú. Triedia odpad, pijú vodu z vlastnej artézskej studne a posteľnú bielizeň perú bez fosfátov a sušia na slnku či vo vetre. Z ich permakultúrnej záhradky si hostia môžu odtrhnúť to, čo práve dozrieva. O svoj zaujímavý osobný príbeh i skúsenosti s podnikaním sa so mnou podelili na svojej, tak trochu inej samote, pri lahodnom lokálnom vínku.
Ako vznikla vaša podnikateľská idea - kto z vás dvoch mal prvý nápad tu podnikať?
Michaela Strýčková (MS): Pôvodne sme si nemysleli, že toto miesto budeme niekedy využívať na podnikanie. Starý dom s pozemkami sme kúpili pred 20-timi rokmi. Manžel chodieval jeden čas služobne do Krupiny a poznal tento kraj. Nebola to náhoda, jeden večer si zapol TV a pozeral na reality, kde bol pekne napísaný inzerát. Veľa pozemku, starý ovocný sad, potok, les. Išli sme sa sem pozrieť aj s deťmi, a ako rodených Žilinčanov nás tento kraj oslovil. Vtedy sme žili v Bratislave, kde neboli kopce, na ktoré sme boli zvyknutí. Bol jún, kvitli margaréty, šalvia, proste poriadna lúčna zmes.
Pavol Strýček (PS): Prišli sme sem, pozreli sme sa na seba a bolo rozhodnuté.
MS: Ja hovorím, že toto miesto si vybralo nás.
Presťahovali ste sa okamžite, alebo to nejakú dobu trvalo?
MS: My sme si zvykali postupne. Na presťahovanie treba mať podľa mňa správny vek a vytvorené aj finančné podmienky. A podmienky sú dané aj vekom. V čase, keď sme sa rozhodli presťahovať, dcéra už študovala na vysokej škole v Prahe a syn v Bratislave. Ja by som určite neodišla, keby boli deti ešte na strednej škole. Deti treba mať už preč z domu.
PS: Najskôr sme sem dlhé roky chodievali na víkendy. Keď nám ale v roku 2007 padala na hlavu strecha, začali sme intenzívnejšie premýšľať. Bolo nám tu dobre, ale nevedel som si predstaviť, že tu budeme žiť. Ale chcel som dať dom do poriadku. Predstavoval som si, že hore budem mať svoj ateliér, pracovňu. Priateľ architekt mi však odporučil urobiť ubytovanie. Pre rodinu a kamarátov. Tak vznikli tri apartmány, ktoré prenajímame a štvrtý, ktorý užívame my. Prišlo to samé, nebol v tom od začiatku komerčný zámer.
Takže presťahovať sa bolo premyslené rozhodnutie?
MS: Áno aj nie. V živote sa niektorým veciam netreba brániť a treba ich nechať plynúť. Mňa napríklad nerozčuľuje, že niekedy sa v živote niečo spomalí. Občas sa musia veci najskôr spomaliť, aby sa mohli opäť rozbehnúť. Aj to, ako sme tu začali žiť, sa vyvíjalo veľmi pomaly. Potom prišlo opäť urýchlenie v našom živote. Mala som pocit, že už v Bratislave nemám čo robiť, že tu je moje miesto. A tak sme to potom nejak zariadili. Mám rada, keď tu máme hostí a sú spokojní, ale potom si viem užiť aj samotu. Milujem svoju záhradu, včely a ostatné zvieratká. Hostia, ktorí k nám prídu, sa poďakujú, sú spokojní, a to ma napĺňa. Ale neverím, že toto nám prišlo len tak. Prišlo to, lebo to tak malo prísť.
Čo ste robili predtým, ako vznikol Dobrý ročník?
MS: Vyštudovala som veterinu, ale robila som veľmi krátko, lebo prakticky po škole sme mali už deti. Manžel ešte študoval MBA a rozbiehal podnikanie, preto sme sa rozhodli, že radšej sa budem venovať deťom. Neskôr som si uvedomila, že aj keď som mala veľmi rada zvieratá, veterina nebola to pravé. Ja napríklad ani nezabijem sliepku a chováme ich pre radosť a vajíčka. Zvieratá chcem vlastne len pozorovať a tešiť sa z nich. Neskôr som si urobila someliérsky kurz, lebo ma to bavilo, ale úplne najviac som sa našla tu. Že sa starám o hostí, vytváram tu príjemné prostredie a teší ma, keď mi ľudia povedia, že si tu oddýchli, že im bolo dobre. Mne sa v podstate splnil sen, o ktorom som ani nevedela že ho mám.
PS: Ja som vyštudoval Vysokú školu dopravy a spojov v Žiline a po vojne som ostal na škole ako odborný asistent. JZD Slušovice začalo na Slovensko dovážať prvé počítače. Na škole sme mali dva a ja som sa po nociach učil ich ovládať. Krátko na to som začal učiť ľudí vo firmách robiť s počítačmi. A tak som vlastne začal podnikať. V Žiline som dostal živnosť s číslom 007, škoda že som si ten papier neodložil. Potom som tri roky pracoval na novovzniknutej britskej ambasáde, preto sme sa presťahovali do Bratislavy. Po odchode z ambasády som pracoval štyri roky pre fond rizikového kapitálu. Jedného dňa na konferencii v Japonsku som spoznal konzultanta z Fínska. Dali sme sa do reči a on povedal, že na Slovensku nikdy nebol, a že príde. Neprešiel ani mesiac a prišiel aj s manželkou. Vo Fínsku mal úspešnú poradenskú firmu zameranú na systémy riadenia a procesy. Veľmi sme si sadli, názorovo a ľudsky. Jeho práca ma zaujala. Našiel som prvého zákazníka a urobili sme spolu prvý úspešný projekt. Veľmi ľahko sa mi podarilo získať ďalšie zákazky. A v tomto obore som ostal aj posledných dvadsať rokov.
Akí ľudia si objednajú u vás pobyt?
MS: Ľudia, ktorí sem chodia, sa zaujímajú o to, čo jedia a aký vzduch dýchajú. Prídu si oddýchnuť a načerpať sily, sami alebo rodiny s deťmi. Máme hostí všetkých vekových kategórií a každý si u nás nájde to svoje. Neponúkame len ubytovanie, ale predovšetkým pokoj.
Čo si tu a v okolí Senohradu nájde rodina s deťmi?
MS: Zvieratá, domček v stromoch, bezpečný a uzavretý areál. Loptové hry, hojdačky, ohnisko aj na guláš. V okolí je veľa prírodných a historicky zaujímavých objektov. Hostia s malými deťmi často aj tak celý pobyt nikam neodchádzajú, pretože tu majú všetko. Deti sa tu môžu bezpečne hrať s inými deťmi a socializujú sa. A rodičia si pritom oddýchnu. Manžel je ako magnet na deti - rád sa im venuje a vysvetľuje ako funguje príroda a zvieratá. Čo máme v záhrade, to si môžu hostia zadarmo zobrať. Neraz sa nám stane, že rodič povie o svojom dieťati, že nejakú zeleninu, napríklad uhorku, dieťa odmieta. A tu si ju ide odtrhnúť a naučí sa jesť aj uhorky.
Takže pokoj lazov, ale keď chcem, viem sa tu pripojiť aj na Wi-Fi.
PS: Ubytovanie a blízkosť lesa je vhodné aj pre freelancerov a kreatívcov, ktorí potrebujú načerpať inšpiráciu pre svoje podnikanie alebo sústrediť sa na nejaký dôležitý projekt. Je tu pokoj a aj mňa samého tu napadajú neustále nové biznis nápady. Desiatky rokov som sa pohyboval v manažérskom prostredí, preto viem, aký dôležitý je nielen oddych, ale aj priestor, kde môžete voľne dýchať a sústrediť sa.
Všade vôkol pozorujem princípy prírodného hospodárenia, ako ste sa ku permakultúre dostali?
MS: Manžel mal odjakživa v hlave vodu. Voda ho mátala. Vždy hovoril, že je to tu super, ešte keby tu bola vodná plocha. Intuitívne sme nikdy na rastliny nedávali chémiu a postreky. Raz som kúpila časopis, kde bol zaujímavý článok o Seppovi Holzerovi z Rakúska, ktorý je priekopníkom permakultúry. Vygooglila som si, že robí kurz permakultúry. Manžel sa prihlásil a neoľutoval. Zistili sme, že veľa vecí, ktoré tam počul, sme už robili, aj keď sme to nenazývali permakultúrou.
PS: Permakultúru žijeme už vyše desať rokov, takže máme čo ukázať. To je vec, ktorú musíš dlho budovať, nie je to len o vyvýšených záhonoch alebo nepokosených pozemkoch. Samozrejme, urobili sme aj veľa chýb. Pred mnohými rokmi som kúpil v Rakúsku stromček, ktorý bol do nadmorskej výšky 200 metrov. Tu je nadmorská výška okolo 700 metrov, takže stromček prvú zimu prežil, no ďalšie dve sa trápil a na štvrtý rok vyhynul. Aj to je permakultúra, rozumieš prírode a snažíš sa pochopiť, čo sa kde hodí. Jedného dňa, chcem začať tieto poznatky odovzdávať druhým.
Môžeme povedať o vašom podnikaní, že ide o rodinné podnikanie?
PS: Áno, hoci sme na to len dvaja. Hostí z roka na rok pribúda. Veľa sme za posledné roky investovali a boli by sme radi, keby sa nám investícia jedného dňa vrátila. Aby sme mohli usadlosť ďalej zveľaďovať.
A ako máte podelené úlohy medzi sebou?
MS: Jednoducho. Kompetencie máme rozdelené podľa toho, čo kto rád robí. Manžel sa vyzná vo financiách a má skvelé nápady, akým smerom to tu môžeme rozvíjať, aby sa sem ľudia radi vracali. Ja sa starám o hostí, aby im nič nechýbalo a cítili sa tu dobre.
Vy dvaja ste spolu už vyše 30 rokov a dosť ste spolu preskákali. Čo je podľa vás recept na dlhodobé manželstvo?
MS: Som rada, že sme sa stretli ako mladí, na strednej škole. Od začiatku sme si všetko spolu budovali. Vo vzťahu je dôležitá tolerancia a nadhľad.
PS: My sme generácia, ktorá rozmýšľa tak, ako si niečo opravím a nie nahradím hneď niečím novým. Tak je to aj so vzťahom. Mladí nie sú ochotní opravovať vzťahy. Sme generácia, ktorá vyznáva tradičné veci.
Dnešná doba je ale omnoho rýchlejšia ako tá, v ktorej ste vyrastali. Čo by ste poradili dnešným tridsiatnikom, alebo o čom sa rozprávate s vlastnými deťmi, ktoré sú v tomto veku?
PS: Mladí ľudia prirýchlo bežia. Jednoduché a logické veci v živote ostávajú bokom. Človek beží, beží, beží. Kariéra, byt, hypotéka, dovolenka, človek beží, a v tomto behu stráca menšie radosti, je z toho v strese a nevníma prirodzený kolobeh života okolo seba. Nehovorím negatívne, je to realita bežného života. Počas svojej konzultačnej a trénerskej práce som videl veľa šikovných ľudí, ktorí ale sú v nejakom mechanizme a bežia, a často nevedia za čím. Poradil by som im spomaliť. Učiť sa vnímať a tým spoznávať svet okolo seba. A mať v živote ciele.
Je podľa vás nejaká ideálna doba v živote človeka na presťahovanie sa na vidiek, keď celý život prežil v meste?
MS: My sme sem prišli krátko pred našou päťdesiatkou. Je to taký vek, kedy je človek už dostatočne zrelý, aby si vedel spočítať, čo získa a čo naopak stratí. A má stále dosť síl, aby mohol fyzicky pracovať. Keď sú deti vysokoškoláci, možno vtedy je ten správny vek.
Čo vám odchod z veľkomesta a presťahovanie sa na vidiek dal, a čo vám naopak vzal?
MS: Mne to viac dalo, ako vzalo. Našla som sebarealizáciu, ktorú by som v Bratislave nemala. Život na vidieku v Senohrade mi dáva slobodu bytia, možnosť hlbokého nádychu. Pre mňa to je, ako keby som tu patrila, ale veľkú časť života som tu nebola.
PS: Dalo mi to, že príroda je oveľa bližšie. Ráno si obuješ tenisky a už si so psami v lese. Nemrháš čas, ako keď napríklad v Bratislave musíš sadnúť do auta a prejsť pár kilometrov, aby si si šla zabehať do prírody. Taktiež stretávam ľudí, ktorých by som v Bratislave asi nestretol. Ľudí o generáciu mladších, ktorí sem chodia na rekreáciu. U nás to nie je ako v hoteli. Interakcia s klientami je omnoho väčšia.
MS: Ťažšie sa tu žije keď sa ochladí. Zima tu býva dlhá. Cítime tu rozdiely medzi ročnými obdobiami. Zima je pre mňa ťažká, lebo ja milujem pracovať s pôdou, byť na záhrade, sadiť, a toto mi v zime chýba.
PS: Zimu sa treba naučiť žiť.
MS: Z hľadiska sociálnych kontaktov, nemám pocit, že by sme presťahovaním utrpeli. Ľudia, čo sem prídu, nám dávajú strašne veľa, keď sa rozprávame kde a ako žijú. Mne presťahovanie vlastne nevzalo nič.
PS: Ale máme mnoho kamarátov, ktorí povedia – máte to tu úžasné, ale my by sme to nedokázali.
MS: Žijeme tu vcelku pestrý život. V okolitých mestách sú kiná, divadlá, galérie a múzeá, športoviská. Milujeme cestovanie a vieme si mimo sezón veci zariadiť tak, aby sme aj naďalej mohli poznávať svet a hľadať nové inšpirácie.
Čo sa môže stať, ak sa ľudia odsťahujú na vidiek nepripravení?
PS: Z rečí vieme, že niektorým ľuďom sa rozpadli manželstvá, keď sa presťahovali na dedinu. Predali byt v meste a kúpili dom, ale nikdy na vidieku nežili, nevedeli, do čoho idú. Ako som už spomínal, my sme sem roky najskôr chodievali a zvykali si napríklad aj na tú dlhú zimu. Boli sme pripravení na život mimo mesta mentálne aj finančne, no aj tak nás veľa vecí zaskočilo.
MS: Mnohých ľudí môže prekvapiť, že sú zrazu s partnerom viac času sami.
Aké sú vaše osobné hodnoty?
MS: Láska, sloboda, spriaznenosť, keď si ľudia navzájom pomôžu.
PS: Sloboda. To sa prejavilo aj v mojom spôsobe života. Podnikanie ma naučilo pokore.
Prečo ste usadlosť v Senohrade nazvali Dobrý ročník?
MS: Dobrý ročník je náš obľúbený film a máme radi dobré víno. Ale nie je to len o víne. Je to aj o prístupe k prírode a k životu. Každý rok môže byť dobrým ročníkom na úrodu aj na zážitky.
