V závode vo Vlkanovej, neďaleko Banskej Bystrice, pracuje zhruba stovka ľudí, ktorá vyvíja materiály a vyrába súčiastky putujúce do viac ako tridsiatich krajín sveta. Zakladateľ spoločnosti, Artur Gevorkyan, pochádza z Arménska a podnikať začal na Ukrajine. V roku 1996 sa rozhodol presťahovať závod na Slovensko a spoločnosť odvtedy konštantne rastie.
Spoločnosť GEVORKYAN, s.r.o. sa venuje výrobe súčiastok technológiou práškovej metalurgie pre ručné náradia, zámky, klimatizácie, zdravotnícke pomôcky, bezpečnostné systémy a automobilový, ropný a kozmetický priemysel. V roku 2012 mala tržby 10,8 milióna eur. Artur Gevorkyan, ktorý sa na Slovensko tiež presťahoval v roku 1996 a plynule hovorí po slovensky, strávil väčšinu svojho života vo firme. Úspech mu prinieslo vylúčenie slovného spojenia „nedá sa“ zo svojho slovníka.
Do svojho biznisu som vždy dával všetko. Vďaka tomu som bol prinútený riešenia hľadať a aj ich nájsť
Silnou motiváciou k podnikaniu bolo pre Artura päť rokov, ktoré strávil v kasárňach v Ukrajine. „Som inžinier v odbore leteckého inžinierstva a už som nechcel stále niekoho poslúchať. Nechcel som, aby mi život riadil niekto iný. Také niečo prinúti človeka zobrať na seba zodpovednosť a mnohokrát v takom prípade na seba berie zodpovednosť aj za iných.“ Artur v roku 1989 z armády odišiel a vo veku dvadsaťpäť rokov mal neobmedzené možnosti, čomu by sa mohol venovať. „Keď som odchádzal, bol som prvý dôstojník v letectve a po odchode nevedeli, čo so mnou urobiť. Bežne sa to nestávalo a neboli na to presné pokyny. Bolo by problematické označiť ma za zradcu, pretože som nikde nič neprezradil a všade na nástenkách som bol vyvesený ako jeden z najlepších. Zasadla komisia a mal som šťastie, pretože jeden človek z komisie ma pochopil a podpísali mi doklady.“
Artur sa vrátil domov do Arménska. „Sovietsky zväz sa začal rozpadávať a v Arménsku boli problémy s dodávkou elektriny. Chcel som robiť niečo seriózne a najserióznejšia mi pripadala výroba. Môj otec mal malú súkromnú firmu na práškovú metalurgiu, ale rýchlo sme pochopili, že kvôli problémom s elektrinou tam nemáme čo robiť. Po niekoľkých mesiacoch som odišiel na Ukrajinu.“ Dodáva, že je potrebné založiť podnikanie na logike. „Vybral som mesto Charkov, ktoré bolo od Ruska vzdialené tridsať kilometrov. V meste žili dva milióny ľudí, takže zamestnancov som mal z čoho vyberať.“ Artur v meste nikoho nepoznal a priznáva, že v práškovej metalurgii nemal veľké skúsenosti. „Síce som vyštudoval materiály, ale práškovej metalurgii sme za celé štúdium venovali len niekoľko hodín. Na začiatku podnikania nešlo o zisk, ale o prežitie. Keď som prišiel na Ukrajinu, pýtali sa ma, prečo chcem robiť práškovú metalurgiu a nie napríklad pizzu. Povedal som im, že veď pečeniu pizze tiež nerozumiem. Doma som sa v detstve stretával s knihami o práškovej metalurgii, ale nečítal som ich, lebo som to nepotreboval. Keď som sa rozhodol venovať sa jej, musel som sa všetko sám naučiť. Nemal som inú možnosť.“ Na Ukrajine po zvládnutí počiatočných problémov založil spoločnosť. „Zaregistrovali mi ju až po niekoľkých odmietnutiach. Chcel som založiť závod a chcel som, aby prevádzka aj bola označená ako závod. V zákone nebolo napísané, že sa to nesmie.“
Artur počas prvého pol roka veľa cestoval a získaval informácie. „Podľa výkresov, ktoré som kúpil, som si dal vyrobiť stroj. Vyrobili nám ho v podniku, s ktorým som zároveň uzatvoril nájomnú zmluvu na plochu štyri štvorcové metre v ich priestoroch. Dali nám síce dvadsaťnásobnú cenu za meter, ale jednoducho viac priestoru sme nepotrebovali.“ Prvé výrobky spoločnosti, magnety, putovali do holiacich strojčekov. „Našťastie pre nás bol v tom momente dopyt taký veľký, že desaťnásobne prevyšoval naše výrobné možnosti.“ Aby mohol Artur nakúpiť prvé materiály, založil všetok hnuteľný majetok, byt a predal svoje auto. „Firma pozostávala z piatich ľudí a nemali sme ani jedno auto. Možno celý prvý rok sme jazdili metrom, lebo peniaze sme potrebovali na materiál.“ Zakúpil do spoločnosti nové technológie, ktoré postupne splácal.
„Prvý rok sme klientov nemuseli zháňať sami, ale potom prišla kríza a musel som začať jazdiť a zháňať zákazky. Na služobných cestách som trávil viac ako tri týždne v mesiaci. Začali sme dodávať do viac ako stovky fabrík a takmer všetko, čo sa točilo a obsahovalo motorček, malo vo vnútri naše magnety. Či to boli hračky, strojčeky, kuchynská technika, štartéry. Bol som však stále na cestách, zháňal som klientov a zároveň som musel strážiť, aby nám existujúci klienti platili. Niekedy však platili tovarom, nie peniazmi.“ Artur opisuje, že bola ťažká ekonomická situácia a ani nevie, koľko a či vôbec niečo zarobil. „Do strojov sa podarilo investovať, ale museli sme platiť úroky z úverov.“
Cez Slovensko som mnoho cestoval, rozumel som po slovensky a prostredie sa mi veľmi páčilo
V roku 1996 sa Artur zhruba po siedmich rokoch na Ukrajine rozhodol presťahovať výrobu na Slovensko. „Jedným z dôvodov boli narastajúce dopyty z Európy. Taktiež sme si uvedomili, že na Ukrajine už nemáme kam rásť a začal som sa zamýšľať nad tým, ako podnikanie ďalej rozvíjať. Kvôli dopytu som najskôr uvažoval nad otvorením veľkoskladu na Slovensku. Zdalo sa mi však nereálne voziť železo na Ukrajinu, kde by sme ho spracovali a následne ho voziť späť do zahraničia.“
Presťahovať výrobu na Slovensko nebola jednoduchá záležitosť. „Stretli sme sa aj s legislatívnymi problémami, pretože sme potrebovali preniesť stroje a niekoho napadlo, že by sa na nich dali vyrábať súčiastky na zbrane. Musel som to vybavovať niekoľko mesiacov. Vtedy som robieval štyridsať hodín vkuse a až potom som šiel spať. Raz som zaspal na križovatke, keď som postál na červenej. Našťastie bol víkend a slabá premávka,“ usmieva sa Artur. Svojim klientom oznámil, že končí svoje pôsobenie na Ukrajine, čo nikto nedokázal pochopiť. „Prvého zákazníka na Slovensku sme získali až po niekoľkých rokoch, pretože cieľom sťahovania bola lepšia dostupnosť do Česka, Poľska a ďalších okolitých krajín, kde sme už mali klientov.“
Artur si s rastom spoločnosti uvedomil, že čím väčšiemu podniku šéfuje, tým viac zlých správ dostáva. „Porady nie sú o tom, čo nám ide dobre, ale o problémoch. Najskôr financie, potom kvalita, následne technické záležitosti a tak dokola. Potom podnikateľ rieši iba problémy a častejšie komunikuje s ľuďmi, ktorých koeficient užitočnosti pre firmu je nižší. Ak však strávite čas s človekom, ktorý je pre firmu správny, za päť minút získate kopu nápadov, inšpirácie a vyriešite aj svoje problémy.“ S porozumením však uznáva, že nie je možné, aby každý podnikateľ našiel len tých správnych ľudí. „Preto je možno ideálne najať na tieto veci manažérov, ktorí týmto metódam rozumejú.“
Do dnešného dňa som z firmy nevybral jediné euro zo zisku
Prášková metalurgia je zložitá a na rozdiel od ostatných technológií sa v nej materiál vyrába. „Nerobíme polotovar, musíme pochopiť, z čoho materiál robiť a v našej technológii sa stretá viacero oblastí strojárstva. Materiál vytvárame, tvárnime ho, časť technológie je aj tepelné spracovanie, napríklad kalenie a nasleduje klasické obrábanie. V jednej firme musíme mať znalosti o tomto všetkom.“ Artur robil biznis spôsobom, že neodmietal ťažké zákazky a to bolo podľa neho kľúčom k úspechu. „Tam, kde niekto iný povedal, že sa to nedá, sme my hľadali riešenia a zákazníkom sa to páčilo. Postupne sa o nás rozširovali veľmi dobré referencie.“ Počas podnikania na Ukrajine mal vývoj na starosti prevažne sám Artur, na Slovensku v roku 2013 zamestnáva vo vývoji jedenásť ľudí.
Ponúknite niečo, čo iní ponúknuť nevedia.
„Keď sa k nám prišiel pozrieť výrobca, ktorý nám ponúkal stroje, ukázali sme mu výrobu, ktorá funguje na tri smeny a nebola teda taká veľká, ako by čakal. Keď sme ho pozvali na večeru, opýtal sa, či by ešte mohol vidieť výrobu. Povedali sme mu, že veď už ju videl a on odpovedal, že nechce vidieť tú malú časť ale veľkú výrobu, lebo konkurencia mu povedala, že väčšina zákaziek je u nás. Vysvetlil som mu, aké je to jednoduché. Vypočítal som mu, že videl pätnásť strojov, ale tie stroje navrhovali inžinieri niekoľko týždňov priamo u nás, bývali u mňa doma a ich produktivitu zvýšili trojnásobne. Pätnásť strojov krát tri znamená produktivitu výroby ako so štyridsiatimi piatimi strojmi. Naša konkurencia väčšinou robila na jednu smenu, my sme mali trojsmennú prevádzku. Štyridsaťpäť krát tri je už produkcia stotridsiatichpiatich strojov. Ak by videl stotridsaťpäť strojov, veril by, aké objemy robíme. My sme ich však zvládali s pätnástimi.“
Ak budú ľudia vidieť, že si veríte sám, uveria aj oni vo vás.
Artur nezabúda pripomenúť, že vždy mal okolo seba ľudí, ktorí premýšľali a chceli veci zlepšovať. On sám na začiatku chodil do práce s prvou smenou a odchádzal až uprostred noci s poslednou smenou. „Musíte nájsť ľudí, ktorí chcú, rovnako ako vy, niečo dokázať. Ak ostanete s ľuďmi, ktorí stále vidia len riziko a ako sa veci nedajú urobiť, morálne vás to položí a s takým prístupom sa veci určite urobiť nepodarí. Prvým základom je vybrať si človeka, ktorý vie logicky rozmýšľať a zároveň chce pracovať. Keď ľudia chcú robiť, nemusíte ich ani manažovať. Ak nechcú robiť, treba ich nechať ísť. Prečítal som množstvo manažérskych kníh, no zistil som, že väčšinou sú o tom, ako viesť ľudí, ktorým sa veľmi nechce.“
Zefektívňovanie je pre Artura kontinuálna činnosť. V roku 2013 mala spoločnosť na Slovensku lisy, ktoré majú viacnásobnú formu, no v začiatkoch podnikania bol práve s nimi problém. „Raz som ich dokonca zobral a vyhodil. Namiesto toho, aby sme robili niekoľkonásobnú kapacitu, robil stroj niekoľkonásobné množstvo chýb.“ Pri takýchto problémoch je pre úspech podnikateľa dôležitý spôsob uvažovania. „Keď som niektoré problémy preberal s partnermi z mnohých krajín, väčšinou nám nevedeli pomôcť. Napríklad partneri z Číny však povedali, že proste treba robiť aj napriek problému. Nápad síce nemali, ale mali prístup. Je to filozofia prežitia a sily.“ Pri riešení zákaziek, konkrétnych problémov a zadaní klientov je pre Artura podstatné riešiť ich pri osobnom stretnutí, nie po telefóne. „Imidž našej firmy vo svete je založený na tom, že robíme veci, ktoré ostatní odmietajú, pretože sa nedajú. Keď my zákazníkovi dokážeme vyriešiť to, čo mu nikto iný nevyriešil, dá nám potom prirodzene urobiť aj veci, ktoré mu vie urobiť aj iná firma. Takto prichádza konštantný rast. Nemyslím si však, že sme šikovnejší ako všetci ostatní, tí ostatní len mali možnosť povedať nie. Ja som ju nemal, pretože som zákazky potreboval.“
Často ma prekvapuje, že ľudia čakajú, že niekto ich bude učiť. Tak to však nefunguje.
Artur ani v ťažkých situáciách neuvažoval nad skutočným ukončením podnikania, vedel by si však predstaviť niekoľkomesačný oddych. „Cestoval by som, určite aj po veľtrhoch, čítal by som knihy, i keď polovica z nich by určite bola o práškovej metalurgii. Určite by som sa po čase vrátil, lebo potrebujem robiť to, čo ma baví.“ V budúcnosti by sa chcel v podnikaní venovať viac tým činnostiam, ktoré robí rád a zvyšok delegovať na ľudí, ktorí sú v tej činnosti šikovnejší. Keď si jeho kamaráti v minulosti kupovali autá, Artur si ešte nekupoval a túto filozofiu označuje za základ pre rozvoj spoločnosti. „Ja som si radšej na rok dopredu zaplatil letenku trikrát do týždňa z Charkovu do Kyjeva. Nelietal som trikrát týždenne, ale bola to investícia, aby som sa vždy mohol dostať za zákazníkom a na úrady.“
Mladým a začínajúcim podnikateľom Artur radí: „Hovorí to síce každý, ale človek sa proste nemôže vzdať. Tento nápis sme s príchodom krízy dokonca nalepili na steny.
Nemajte obavu urobiť chybu.
Mnohokrát som sa čudoval, že už som bol vnútorne pripravený cúvnuť, ale na druhý deň sa problém zázrakom podarilo vyriešiť. Deje sa to často. Malým príkladom je situácia, keď sme potrebovali na určitú pozíciu prijať človeka, ale nevedeli sme takého zohnať a bol to pre nás veľký problém. O niekoľko dní nás so záujmom o prácu oslovili takí traja. Z ničoho nič.“ Artur zdôrazňuje, že podnikateľ musí vedieť riskovať. „Nemôžete mať obavu urobiť chybu. V tomto mám napríklad rozdielny názor ako môj otec. Za čas, ktorý človek venuje analýze, aby silou mocou spravil istotne dobré rozhodnutie, sa situácia zmení a v čase, keď rozhodnutie urobí, je už iná. Niekto môže urobiť správne rozhodnutie po dvojmesačnom rozhodovaní. Ja môžem za tri týždne urobiť desať nesprávnych rozhodnutí a krokov, ale už vo štvrtom týždni budem na správnej ceste.“
