V kariére podnikateľa zažil nevídané úspechy, ale rovnako aj ťažké pády. So spoločnosťou RTU a jej novým motorom sa plánuje znovu dostať na pomyselný podnikateľský Olymp.
Spoločnosť RTU EUROPE s. r. o. (Revolutionary Technologies United) vyvinula a predstavila takzvaný pseudoadiabatický motor, ktorý prináša nízku spotrebu, vyššiu životnosť a trvanlivosť a významné zníženie hodnôt nebezpečných exhalátov. Experimentálny motor spoločnosti RTU čaká však ešte mnoho skúšok a záťažových testov.
Bol som mladý a mimoriadne hladný po úspechu, ktorý som videl v USA
Dick sa narodil v USA, kde jeho otec pracoval pre NASA. „V tom čase bol americkým prezidentom Richard Nixon, ktorého volali Dick Nixon. Otec bol taký potešený, že som Slovák, ktorý sa narodil v USA, že mi dal meno po americkom prezidentovi.“ Dick vyrastal striedavo v USA a na Slovensku. „Mnohokrát, keď som priletel z USA, ma na letisku čakali starí rodičia, ale najskôr ma brala polícia a vypytovali sa rôzne otázky o mojich blízkych. Už vtedy som si vybudoval silnú schopnosť byť lojálny voči svojim blízkym a ľuďom, ktorí mi dôverujú. Naučil som sa, ako byť milý, veľa toho povedať, ale v princípe nikoho nezradiť.“ Pre Dicka bolo veľkou výhodou, že videl život v USA i na Slovensku a z oboch podľa vlastných slov získal veľa užitočného. „Na Slovensku malo aj päť korún veľkú hodnotu. Keď som prišiel do USA, v reštaurácii stál obed štvrtinu bežného mesačného príjmu na Slovensku, čo bol obrovský kontrast.“
Ešte ako stredoškolák si v USA prešiel rôznymi brigádami. Najskôr v McDonald´s, potom na čerpacej stanici vo Washingtone, kde jedného dňa prišiel natankovať chlap s krásnym Ferrari, na ktorom však Dickovi niečo nesedelo. „Zvuk motora bol iný, ako má Ferrari, vrčal bublavo a zistil som, že ide len o repliku. Veľmi ma to zaujalo.“ Ďalšiu prácu si Dick vyhľadal práve v dielni spoločnosti z Kalifornie, ktorá robila repliky športových áut pre filmový priemysel. „Tri mesiace som tam brúsil autá, ale o výrobe replík som sa naučil mnoho.“ Vrátil sa na Slovensko, dokončil štúdium na gymnáziu a pokračoval na Ekonomickej univerzite v Bratislave. „Po dvoch rokoch som štúdium prerušil a išiel som študovať herectvo, ktorému som sa v rámci záľub venoval už od strednej školy.
V roku 1989, v čase revolúcie, som si však uvedomil, že prichádzajú úplne nové možnosti, a vrátil som sa znovu študovať na Ekonomickú univerzitu.“ V roku 1990 začal podnikať, k čomu ho motivovala obrovská chuť po úspechu a peniazoch. „Videl som, že na Slovensku ešte nie je rozvinutá konkurencia a možnosti sú neobmedzené. Ako prvé som začal dovážať z USA autoalarmy na diaľkové ovládanie. Bol som v tom jednoznačne prvý. Boli mimoriadne žiadané a každý ich chcel mať, lebo pípali a pre ľudí bolo atraktívne ovládať ich na diaľku. Málokto si dnes dokáže predstaviť, že nebol internet a možnosti na trhu boli preto obrovské.“ Dick následne začal dovážať aj ojazdené autá. „Bola dobrá doba a kupoval som ich tak lacno, že za dovoz z USA na Slovensko som zaplatil viac ako za samotné auto. Vďaka tomu som ich mohol predávať oveľa lacnejšie ako ostatní a každé jedno auto som mal predané skôr, ako prišlo.“ Dick zároveň prijal prvých zamestnancov, požičal si od otca peniaze, ktoré mu v pravidelných splátkach vracal, a začali autá aj upravovať, brúsiť a tuningovať. „Prišli sme na trh s veľmi kvalitnými úpravami a mali sme zastúpenie významných značiek, ktoré nikto nemal. Úprava auta u nás stála mnohokrát viac ako kúpa bytu v tej dobe.“
Všetko, o čom som vedel, že malo úspech v USA, som skúšal doviezť na Slovensko
Dick mal skúsenosti a uvedomoval si, že aj oni sami dokážu vyrábať repliky áut a predávať ich v USA. „Hneď sme si povedali, že by bolo dobré vyrábať na Slovensku, kde sú nižšie náklady, ale predávať na americkom trhu, ktorý bol omnoho väčší ako slovenský a ceny sa pohybovali vyššie. Jedna z replík, ktorú sme vyrobili, vybuchla napríklad vo filme Skala s Nickolasom Cageom a so Seanom Connerym. Pre jeden film sme raz vyrobili až päťdesiat Ferrari a štyridsať Lamborghini. Vtedy som si obe vyrobil aj pre seba,“ usmieva sa Dick.
V roku 1996 spoznal dizajnéra Juraja Mitra, ktorý ho podporil v odvážnom nápade nevyrábať repliky, ale navrhnúť auto s vlastným dizajnom. Dicka nápad nadchol a začal svoju predstavu cieliť na americký trh, kde v tom čase už mal zastúpenie. Keďže sa malo jednať o útok na tento trh, nazval športiak Attack. Na výrobu auta si vytvoril reálny biznis plán, ktorý reagoval na seriózny dopyt zákazníkov. „Mnohí mi už dávno predtým vraveli, že keby niekto v USA priniesol malý kit car, otvorený roadster s motorom v strede, ktorý si môže človek poskladať sám, tak má zaručený trh. Trh kit car tvoril v USA dve percentá celkovej produkcie áut, čo je vysoké číslo.“ Dick si takto začal uvedomovať dieru na trhu, ktorú si však najskôr dobre overil. „Urobili sme dokonca dlhodobý výskum, aký by naše auto malo mať tvar a motor, aby bolo úspešné. Vytvorili sme Attack fórum, na ktorom sme komunikovali s množstvom nadšencov a zverejňovali kresby.“
Rozhodli sa, že auto bude mať motor Hondy Accord. „Vybrali sme si ho preto, lebo zniesol veľa úprav, dal sa lacno kúpiť v USA a mal dlhú životnosť.“ Dick si so svojím tímom prenajal od kamaráta halu na Slovensku a prerobili si ju. „Mal som presklenú kanceláriu, odkiaľ som videl, ako zamestnanci zvárajú. Trávil som tam celé dni, kontroloval výrobu, robil marketing a predával.“ Spoločnosť mala dvadsaťpäť zamestnancov. Celý vývoj a príprava zabrali tri roky a v roku 2000 nastal deň D a kit car Attack sa začal predávať. „Naša skladačka Attack bola navrhnutá tak, že všetky mechanické diely z Hondy Accord pasovali presne na náš rám.“ Dick sa so svojím produktom veľmi rýchlo dostal medzi špičku na americkom trhu. „Pozývali nás na konferencie, za ktoré nám platili, a na výstavách sme mali veľký rešpekt. Bol to tak veľký úspech, že ho neviem ani popísať. Bolo to nádherné obdobie a v malej produkcii áut to málokto dotiahol tak do detailu ako my. Naše auto malo dokonca všetky certifikáty a nárazové testy. V spolupráci s univerzitou vo Philadelphii sme napríklad vyhrali prestížnu svetovú súťaž „Tour de Sol“ o najrýchlejšie auto s hybridným pohonom - na sójové zrniečka.“
Každý krok, ktorý som dovtedy urobil, bol úspešný. Ani raz som sa nepopálil
Dick mal šťastnú ruku a čokoľvek, pre čo sa dovtedy nadchol a s plným nasadením realizoval, dosiahlo úspech. „Bol som všetkými úspechmi mimoriadne posilnený. Postupne sa častejšie stávalo, že nás oslovovali ľudia, ktorým sa auto veľmi páčilo a chceli ho, no nechceli si ho sami skladať.“ Dick sa dostal do štádia, v ktorom túžil mať ešte viac. „Stáva sa to každému, kto nemá predchádzajúce negatívne skúsenosti. Bol som majiteľom úspešnej firmy, ale stále to nebola automobilka. Povedal som si, že dokážem konkurovať aj väčším hráčom a rozhodol som sa začať vyrábať Attack sériovo.“ V roku 2004 začal riešiť všetky povolenia, certifikáty a ďalšie povinnosti. „Z podnikateľského hľadiska to bol môj najmenej úspešný krok. Investícia sa vyšplhala na milióny eur. Bolo to nad naše pomery a nedalo sa to zafinancovať. Dovtedy som bol majiteľom firmy sám, no musel som začať zháňať spoločníka, investora.“
Dickovi začali dochádzať finančné prostriedky a bol pod veľkým tlakom. Postupne zisťoval, že súťažiť s veľkými výrobcami automobilov nie je možné. „Kit car Attack sme vyrobili za niekoľko tisíc eur a predali ho za štvornásobok, čiže miera zisku bola vysoká. Do sériového Attacku sme investovali státisíce eur a predávali sme ho s omnoho menšou maržou, pretože sme cenou súťažili so širokou konkurenciou. Predali sme ich len niekoľko desiatok za rok. Ľudia sa pýtali, prečo by si mali kúpiť Attack, keď si môžu kúpiť iné značkové auto, na ktoré majú dlhoročnú záruku a všade dostupný servis. Naším argumentom bolo, že naše autá sú špeciálne ručne skladané kusy, ale nestačilo to. Ak by sme sa chceli dostať do zisku, museli by sme jedno auto predávať za stopäťdesiattisíc eur, no predávali sme ho za necelých osemdesiattisíc. Na jednom kuse sme mali zisk asi tritisíc eur a bolo nemožné, aby sa nám investícia vrátila.“
Spoločnosť však pokračovala a vďaka úsporám z rozsahu sa finančné výsledky zlepšovali. Skutočný problém nastal, keď Dickov spoločník skrachoval. „Bola to známa finančná skupina, o ktorej som preto nezháňal poriadne informácie a nevedel som, čomu sa reálne venuje. Našťastie si nás s nimi nikto nespájal. My sme produkovali reálnu výrobu a každý zákazník, ktorý si zaplatil za auto, ho reálne dostal. Spoločnosť by som možno udržal v chode aj po skončení spoločníka, ale prišla hospodárska kríza. Museli sme robiť silnejší marketing, chodili sme takmer na všetky výstavy sveta, čo stálo obrovské peniaze, no výsledok bol slabý a predaj sa spomalil natoľko, až to bolo neúnosné. Navyše kurz dolára sa výrazne zmenil, čo spôsobovalo obrovské straty, s ktorými sme nepočítali. Keď podnikateľ začne vyvíjať niečo, čo vypustí až o rok a v biznis pláne počíta s predajom v kurze 40:1, zmena kurzu na 20:1 môže byť likvidačná.“ Firma teda musela v roku 2008 skončiť. Dick si z tejto situácie odniesol ponaučenie. „Keď má človek spoločníka, má tendenciu pripisovať neúspechy na vrub tomu druhému, čo je vec, ktorá funguje úplne obojstranne. Nezdravým spôsobom to však ovplyvňuje dôveru človeka v seba samého. Keď pracuje sám, vie, že za neúspech je zodpovedný len on sám.“
Mali sme Attack aj naďalej predávať ako kit car. Pravdepodobne by sme v tom boli medzi najlepšími na svete
V tejto situácii sa Dick pustil do záchranárskych prác. „Podarilo sa mi udržať tím pracovníkov, ktorý bol veľmi kreatívny a pri plnej sile, a s novou spoločnosťou sme otvorili pretekársku akadémiu. Práve v tom čase sa otváral Slovakia ring a my sme vedeli, že mnoho spoločností náš Attack upravovalo a dávalo na závodnú dráhu. Povedal som si, že ako výrobcovia Attacku to musíme vedieť robiť lepšie.“ Začali Attack vyrábať ako pretekárske auto. „Bohužiaľ, ani to nebolo možné robiť bez spoločníka. Pretekárske auto si málokto kúpi a potenciál spočíval v jeho prenajímaní. Takéto investície sa potom zvyknú vracať do jedného roka. Auto sme skúšali a výsledky boli geniálne. S Martinom Sedlákom sme s ním vyhrávali zahraničné závody a doma sme v rámci akadémie učili ľudí jazdiť.“ Po troch rokoch však prišiel ďalší pád. „Jedného dňa som sa jednoducho dozvedel, že môj podiel vo firme už nie je môj a vlastní ho iný človek. Znovu som sa popálil a riešenie tejto situácie sa stále ťahá.“ Dick po tejto skúsenosti nejakú dobu nepodnikal, uzavrel sa do seba a prestal veriť najbližším. Ale napokon znovu vstal z popola s novým nápadom.
Môžete práve vy vymyslieť niečo nové? Môžete!
„Každá kríza sa dá využiť a ja som si uvedomil ďalšiu dieru na trhu. My sami sme mali pri výrobe sériových áut problém zohnať motor. Malých výrobcov automobilov sú na svete stovky a vedel som, že aj oni s tým musia mať problém, pretože veľké automobilky vždy zvažujú, či takýchto výrobcov motormi zásobovať. Ak totiž daný výrobca auto neurobí dobré, alebo sa niekomu na tom aute nebodaj niečo stane, pre automobilku, ktorá poskytla motor, je to zlá reklama a mnohokrát im to prináša problémy.“ Dick s kolegami si vyrábali motor už pre závodný Attack a na jeho vývoji vtedy pracoval práve Dick. Teraz bolo na čo nadviazať a so spoločníkmi Vladimírom Sedlákom a Albertom Solarolim založil spoločnosť. „Finančná a palivová kríza práve teraz ešte významnejšie zvýšila dopyt po efektívne pracujúcom motore. Alberta som spoznal ešte v čase, keď som v Kanade predával autá a odvtedy sme komunikovali. Zistil som, že má podobné skúsenosti so spoločníkmi ako ja a v roku 2012 sme sa rozhodli dať skúsenosti dokopy a spolupracovať. Spojili sme moje skúsenosti s výrobou áut a motorov s jeho špeciálnou patentovanou technológiou spaľovania v spaľovacom motore.“
Dick a jeho tím pôvodne začali hľadať iba spôsoby, ako dosiahnuť čo najvyšší výkon motora s konštrukciou, ktorá vydrží náročné vytrvalostné preteky. Napokon sa im zefektívnením termodynamiky podarilo vyvinúť vysokovýkonný motor, ktorý má navyše nízku spotrebu, vyššiu životnosť a trvanlivosť, pretože sa zahrieva oveľa menej ako bežné spaľovacie motory. „Náš motor dokáže väčšinu energie horiacej zmesi premeniť na prácu a nie na odpadové teplo.“ Je chránený patentom a pozostáva z približne pätnástich špecifických technických riešení. Predstavili ho v roku 2012, no zatiaľ neprešiel dlhodobými záťažovými testami. Tie zaberú niekoľko ďalších mesiacov a autori jeho premiéru predpokladajú v roku 2014.
Keď som sa do niečoho pustil, nikdy som už necúvol
Dick opisuje, že hoci by rád podnikal sám bez spoločníkov, nie je to pre neho reálne. „Kto nemá veľa vlastných zdrojov a podniká sám, nemá veľkú šancu rásť.“ Svoj pohľad v podnikaní zmenil predovšetkým v otázke investícií do spoločnosti. Kým predtým veľa investoval z vlastných zdrojov, v budúcnosti plánujú investovať predovšetkým z toho, čo si spoločnosť zarobí. „Je dôležité nájsť moment, kedy treba prestať zdokonaľovať a začať žať zasiatu úrodu, inak sa zacyklíte a minú sa vám prostriedky.“ Jediné, čo Dick ľutuje, je, že kvôli svojim podnikateľským aktivitám a neustálemu cestovaniu nikdy nevidel priestor na to, aby založil rodinu. „Podnikanie ma napĺňalo šťastím, plnil som si svoje sny. Všetko ostatné som odkladal, pretože som si povedal, že nie je vhodná doba. Teraz si však hovorím to isté, pretože sa rozbieha RTU a potrebujem pracovať aj po nociach.“
Mladým a začínajúcim podnikateľom preto radí, aby popri podnikaní nezabúdali aj na seba a na vlastný život. Ako kľúčové pre svoj úspech označuje zameranie sa na diery na trhu a obrovskú vieru, až pocit istoty, že úspech dosiahne. „Keď už začnete, stopercentne verte sami sebe a buďte drzí. Otravujte ľudí so svojím snom a ideami. Rozbehnite vlastný vlak, na ktorom sa spočiatku budete viezť iba sami, ale postupne sa snažte presviedčať ostatných o tom, že váš vlak je úspešný.
Každý veľký úspech je vždy výsledkom tímovej práce.
Keď získate prvé úspechy a budete ich aktívne prezentovať, ľudia zareagujú zaujímavo - začnú vám veriť a budú chcieť na váš vlak získať lístok.“ Dick však upozorňuje: „Nepodľahnite po dosiahnutí úspechu arogancii. Pretože úspech vedie k arogancii a arogancia vedie k neúspechu. Nikdy si nemyslite, že ste všetko dokázali sami a ste kráľmi, pretože každý veľký úspech je vždy výsledkom tímovej práce.“
