Emilove sady prežili to, čo by iných položilo na lopatky. V súčasnosti sú najstaršou rodinnou ovocnou farmou na Slovensku. Paradoxne prvou s vlastným ovocinárskym internetovým obchodom.
Sady na juhu Slovenska v jednom roku prežili sériu udalostí, ktoré mohli znamenať ich koniec. Napriek všetkým prekážkam sa o ne so srdcom stará ovocinár, ktorý pokračuje vo zveľaďovaní diela svojho otca, po ktorom sady dostali meno. Ani sady Emila Schultza sa nevyhli tohtoročným krutým jarným mrazom. Mnohých záhradkárov a pestovateľov obrali o plody ich neľahkej práce. V Emilových sadoch to počas tých najchladnejších dní a mrazivých nocí paradoxne vyzeralo až priveľmi pokojne. Torzo toho, čo zostalo z tohtoročnej úrody, zohrievali desaťtisíce sviečok, aby uchránili zvyšok plodov pred ničivými účinkami teplôt pod nulou. V čase mrazov si pomáhali, ako vedeli. Helikoptérami, ktoré teplý vzduch ženú na ohrozené ovocie, biologickými parafínovými sviečkami až z Francúzska. Aj takýmito prostriedkami Emil Schultz ml. bojuje o záchranu úrody i remesla po svojich predkoch. O tom, aj o mnohých ďalších témach zo života ovocinára porozprával na žilinskej konferencii IPA Slovakia s názvom Podnikatelia, spojte sa!
Ako ovocinár vysadil svoj prvý sad
Emilov otec vysadil svoj prvý ovocný sad v novembri roku 1966 v obci Dvory nad Žitavou. „Otec bol ovocinár telom i dušou. V časoch, keď začínal, bolo u nás ovocinárstvo ešte len v plienkach. K absolútnemu rozmachu došlo v 80.-tych rokoch a môj otec sa vďaka svojim sadom stal hlavným dodávateľom ovocia do detských výživ, ktoré vyrábal závod Slovlik, dnešný Novofruct SK,“ spomína Emil Schultz mladší. Vo svojich viac ako 220 hektároch sadov jeho otec pestoval slivky, jablká, broskyne, čerešne aj višne. Jeho sad bol súčasťou Poľnohospodárskeho družstva v Dvoroch nad Žitavou, ktorému sa podarilo bez ujmy prežiť aj revolučné roky. V súvislosti so vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie sa družstvo rozdelilo na štyri samostatne hospodáriace podniky. Jeden podnik sa venuje poľnej, rastlinnej a živočíšnej výrobe, ostatné tri podniky sa venujú samostatne ovocinárstvu , vinohradníctvu a zeleninárstvu. Emilov otec tým v preddôchodkovom veku dostal príležitosť odkúpiť časť akcií a stať sa spolumajiteľom družstva, ktoré budoval celý život. „Otcovi sa tak splnil životný sen. Vždy chcel svoje sady vlastniť, aby mal nám, jeho deťom, raz čo odovzdať,“ hovorí Emil.
Hlava rodiny, životom ostrieľaný poľnohospodár, sa postupom času začal obzerať po svojom nástupcovi. Kým dvaja najstarší súrodenci našli profesijné uplatnenie v iných odvetviach, Emil Schultz ml. sa rozhodol spoznávať svet za hranicami a na čas odišiel pracovať do Austrálie. „Môj otec ma však vždy akosi k ovocinárstvu viedol. Vyštudoval som Strednú záhradnícku školu v Malinove a pokračoval som v štúdiu na Slovenskej poľnohospodárskej univerzite v Nitre. V štvrtom ročníku som štúdium prerušil a odišiel na opačnú stranu zemegule,“ približuje syn Emil. Aj tam si ho však poľnohospodárstvo počkalo a jemu sa podarilo zamestnať v miestnej záhradníckej firme a popri cestovaní pracoval na ovocinárskej farme. Tá mu odhalila rozdiely vo fungovaní rodinného podniku a práce pre veľkú korporáciu. Emila to postupne začalo ťahať domov, k práci po boku svojho otca na rodinnej ovocinárskej farme. Na tej sa pestuje ovocie v tzv. integrovanej produkcii, teda niekde medzi BIO a tradičným chemickým ošetrovaním.
Keď sa Emil vrátil z Austrálie domov, rodina Schultzových sa rozhodla založiť veľkú časť majetku, aby mohla odkúpiť podielnické listy od ostatných majiteľov družstva. „V marci 2004 sme oficiálne založili Ovocinárske družstvo Dvory nad Žitavou. Od tohto dátumu hospodárime samostatne na 228 hektároch pôdy,“ slovami dotvára komplexný obraz o Emilových sadoch ich súčasný majiteľ. Na začiatku čakalo rodinu veľa práce, keďže porast v niektorých sadoch bol už priveľmi starý. Na veľa práce však mali dostatočné množstvo elánu, ktoré im pomohlo dostať sady do lepšej kondície. „Otec omladol o 10 rokov, ja som netušil do čoho idem, bol som však rád, že farma je už definitívne v našich rukách. Vďaka vstupu do Európskej únie sme mohli začať s čerpaním eurofondov a vysádzaním nových sadov a odrôd, ktoré sa ukázali ako perspektívne nielen u nás, ale aj v zahraničí. Mohli sme investovať aj do techniky, potrebných strojov a chladiarenských zariadení,“ konštatuje ďalej Emil.
Veľké (ovocinárske) vytriezvenie
V tomto čase na Slovensku postupne začali vyrastať veľké obchodné reťazce ako huby po daždi. „Rovnako ako iní, aj my sme sa tomu tešili. Mysleli sme si, že po ich príchode budeme mať namiesto tisíc spokojných zákazníkov len troch, ktorí dokážu naše produkty distribuovať ďalej k väčšiemu počtu spotrebiteľov. Nepochybovali sme, že reťazce budú naklonené regionálnym slovenským výrobkom. Veľmi rýchlo sme však prišli na to, že tomu tak nie je,“ opisuje sklamanie celej ovocinárskej rodiny Emil a nazýva ho veľkým vytriezvením. Hoci Emil aj jeho otec boli vynikajúcimi ovocinármi, skúsenosti s obchodom ako takým nemali. Nástup obchodných reťazcov a ich požiadavky na nízke predajné ceny na úrovni výrobných nákladov ich značne potrápili. „Skôr, než k nám prišli predajné siete veľkých reťazcov, ovocie sa predávalo samo. Ľudia od rána stáli v rade pred našou predajničkou, aby si jablká mohli kúpiť. Mysleli sme si, že to tak bude pokračovať aj naďalej. Po veľkom vytriezvení som sa teda začal o niečo viac venovať obchodu a následne sme v okolitých mestách a dedinách otvorili niekoľko našich predajní,“ hovorí Emil ml. Udialo sa tak v čase, keď boli veľké obchodné reťazce vo svojom najväčšom rozmachu a ľudia nachvíľu takpovediac zabudli na to, že najlepšie je to, čo pochádza z regiónu. Ak sa s obchodným reťazcom nedokázali dohodnúť na vhodných podmienkach, pre Emilove sady to mohlo mať existenčné následky. Pôvodní zákazníci začali uprednostňovať lacné ovocie z obchodných domov, kým tie ovocinárov tlačili k neúnosne nízkym predajným cenám, na ktoré následne dali vysokú maržu.
Emilove sady alebo ako vznikala silná marketingová značka
V roku 2011 Emilove sady čakala ďalšia nečakaná rana, keď náhle po 45. sezónach stratili svojho zakladateľa, ovocinára Emila Schultza st. Rodinná farma tak s celou svojou váhou prešla na plecia syna Emila. „Akoby to nestačilo, v máji toho istého roku na nás zaútočili, podobne ako túto jar, silné mrazy. Konečná bilancia predstavovala stratu až 70% úrody. Po jednom šoku prišiel druhý. Pred samotným zberom úrody, v auguste toho istého roku, nás čakalo ešte jedno nepríjemné prekvapenie. Na našej novej parcele, dôkladne prikrytej sieťami proti ľadovcu, na ktorej sa zachovala aj napriek silným mrazom veľká časť úrody, udrela silná víchrica s rýchlosťou vetra viac ako 120 kilometrov za hodinu. Približne 16 hektárový sad vysadený z európskych financií ľahol popolom,“ spomína na jednu skúšku za druhou, ktorá sa valila na rodinu po smrti jej zakladateľa. Emilovi Schultzovi ml. trvalo približne rok, kým sa z udalostí až tragického charakteru dokázal postaviť na nohy. Každý deň pritom čelil otázkam zamestnancov, čo bude ďalej so sadmi a výrobou. Ovocinári sú však podľa Emilových slov veľmi silnou komunitou, ktorá si vie navzájom pomôcť. Vďaka spolupatričnosti rodiny, priateľov aj ostatných ovocinárov Emilove sady po dvoch náročných rokoch pokračovali v písaní svojej histórie.
Prevratný samozber so šľahačkou
Emilove sady ako oficiálny marketingový názov vznikli až v roku 2014 na znak úcty k človeku, ktorý ich založil a 45 rokov ich viedol k prosperite. S novým názvom prišli aj nové ciele. „Rozhodli sme sa dostať bližšie k zákazníkovi, a to vynechaním medzičlánku v podobe menších či väčších reťazcov a distribučných skladov. V tomto zmysle sme úplne zmenili myslenie firmy a všetko stavili na konečného zákazníka. Spustili sme samozbery a fronty čakajúcich ľudí sa k nám postupne začali vracať. Bol to veľmi dobrý pocit, že pravdepodobne kráčame dobrým smerom,“ prezrádza Emil a dodáva, že v rámci samozberov ich farmu navštívi mesačne až 10 000 tisíc ľudí. Mnohokrát bez toho, aby museli vyrobiť čo i len jeden leták. O všetko sa postará pozitívna referencia.
S marketingom v ovocinárskej rodine začal pomáhať Emilov synovec Milan, ktorý pracoval vo firme Amazon, čím do podnikateľského rodu vstúpila už tretia generácia Schultzovcov. Tá položila základy prvého šľahačkového samozberu jahôd v Európe, ktorý sa konal práve v Emilových sadoch. V súčasnosti vďaka samozberom rodina Schultzovcov predá až 30% svojich produktov. Sady už nie sú viac výhradne závislé od obchodných reťazcov. Radšej uprednostňujú priamy predaj. Pozitívnou správou je, že aj slovenský zákazník sa postupne začína vracať k nakupovaniu regionálnych produktov. Firma momentálne zamestnáva 36 stálych zamestnancov, počas sezóny si pomáha približne 15 – 20 dohodármi. V čase nárazových prác, akými je napr. zber ovocia, pomáha 60 až 140 brigádnikov v závislosti od druhu ovocia.
Ovocie priamo od kuriéra
Okrem šľahačkového zberu v žitavskodvorských sadoch prekvapili aj v iných smeroch. „Začali sme robiť nové kampane na podporu predaja broskýň, ktoré zaznamenali veľký úpadok predaja. Chceme, aby si ľudia našli cestu priamo k nám. Pravidelne organizujeme dni otvorených dverí, ktoré sa v obci stali veľmi obľúbenými,“ teší sa podnikateľ. V roku 2015 uviedli na trh ďalšiu novinku, ktorou je fľaškovanie štiav, ktoré zatiaľ predávajú do reštaurácií a hotelov. V blízkej budúcnosti aj preto plánujú s investíciou do technológií na výrobu 100% šťavy bez pridanej vody, cukrov , ale aj ovocných destilátov . „Momentálne vyrábame 100% jablkovú šťavu aj jej modifikácie s pridaním bazy, rakytníka, čiernej ríbezle a hrušky. Tento rok spúšťame výroby šťavy s cviklou a postupne by sme chceli kombinovať aj ďalšie ovocie,“ rozpráva Emil o portfóliu nových produktov z radov štiav. Ďalšou novinkou z ich dielne je internetový obchod, ktorý na svojom webovom sídle spúšťajú ako jedni z celkom prvých ovocinárov. Objednané ovocie donesieme zákazníkovi priamo domov.
