Traja spolužiaci zo strednej školy začínali s jedným šijacím strojom a starou škodovkou. Dnes zamestnávajú 65 ľudí a kvalitou sú svetovou špičkou. Trenčianska firma Zepelin sa špecializuje na výrobu reklamných nafukovacích predmetov, stanov a zastrešení. O začiatkoch podnikania ako aj o krízach v biznise nám viac povedal Henrich Hodák, spoluzakladateľ firmy Zepelin.
Ako vznikol nápad vyrábať reklamné „nafukovadlá“?
Vymyslel to kolega, ktorého poznám od strednej školy, sedeli sme spolu v lavici . Po strednej škole sa naše cesty na chvíľu rozišli, no potom sme sa zase stretli. Kolega bol v deväťdesiatych rokoch pilotom teplovzdušných balónov. Bolo to v dobe kedy gigantická reklama predstavovala niečo raritné, a práve to ľudí priťahovalo. Kolegovi sa vtedy zapáčil nápad zostrojiť „nafukovadlo“, ktoré by bolo rovnako nápadné ako veľký teplovzdušný balón, a zároveň by niečo prezentovalo. Prvé vyrobil sám a postupne som sa k nemu pridal ja a neskôr aj ďalší kolega.
Aké jednotlivé kroky viedli k založeniu firmy?
Sme generácia, ktorá vyrastala v socializme. Ani jeden z nás troch nevedel, ako sa má podnikať, všetko sme sa učili za pochodu a na vlastných chybách. Začínali sme v garáži s jedným šijacím strojom a starou Škodovkou 110, s ktorou sme chodievali na nákupy technických tkanív do Liptovského Mikuláša.
Spomeniete si, ako vyzeral váš prvý produkt?
Bolo to nafukovadlo v tvare balóna. Po jednom písmenku sme naň našívali názov firmy a grafiku sme maľovali štetcom. Pamätám si, že sme ho vyrábali v garáži a trvalo nám to asi mesiac. O týždeň neskôr sme dostali peniaze od klienta a postupne prichádzali ďalšie zákazky.
Aké pravidlá ste dodržiavali na začiatku podnikania?
Vtedy pravidlá veľmi nefungovali, všetko sme robili intuitívne. Postupom času sme prichádzali na nové nápady a mali sme stále viac a viac práce. Kolega, ktorý prišiel do firmy ako posledný, posunul svojimi technickými riešeniami firmu ďalej. Aj vďaka nemu sme postupne rástli a časom sme už mohli prácu selektovať medzi zamestnancov.
Za akých okolností ste sa rozhodli prácu delegovať?
Bolo to okolo roku 2000, kedy prišlo obdobie výpočtovej techniky a my sme už všetko sami nestíhali. Dovtedy sme robili všetko – od nákupov, vozenia materiálov, strihania látok, šitia až po obchodné záležitosti. Keď bolo vo firme okolo 10-15 zamestnancov, presunuli sme sa do vyšších pozícii, no zároveň sme boli stále aktívne zapojení aj do výroby.
Aké zmeny nastali u vás vo firme s príchodom nových technológií?
Vďaka technológiám sme mohli vyrábať komplikovanejšie tvary nafukovacích predmetov a o level vyššie sa posunula aj grafika. Zatiaľ čo dovtedy sme na tkaninu maľovali štetcom a písmenká sme nasvecovali pomocou meotaru, po roku 2000 bola grafika tvorená v grafických programoch a následne tlačená na prvých veľkoformátových tlačiarňach. Taktiež prvé strihy vznikali najprv na zemi na papieri pomocou kružidla a pravítka, až neskôr prišli prvé konštrukčné programy, ktoré uľahčili výrobu a zvýšili presnosť strihov.
Ako ste získavali prvých zákazníkov a čo bolo najväčším zlomovým momentom vášho podnikania?
Prvých zákazníkov sme získali viac-menej náhodou. Tým, že kolega lietal na balóne s našitým názvom a telefónnym číslom našej firmy, ľudia nás oslovovali sami. V roku 1996, keď sme začínali, bola však takáto reklama v plienkach. Slovensko vtedy ešte nebolo členom Európskej únie a zahraničie bolo pre nás na míle vzdialené. Časom sme ale pochopili, že ak chceme rásť, musíme vyvážať. Slovenský trh bol ešte veľmi malý. Prvý boom nášho podnikania prišiel až vtedy, keď sme začali vyvážať do zahraničia.
Využívali ste okrem outdoorovej reklamy aj iné formy marketingu?
Prvé nafukovacie výrobky sme fotili na klasické foťáky s filmami. Fotografie sme potom ukazovali potenciálnym klientom, ktorých sme navštevovali priamo vo firmách. Úspešnosť predaja však nebola taká ako dnes. Aby sme výrobok predali, museli sme byť vždy v správnom čase na správnom mieste a osloviť práve toho zákazníka, ktorý má o našu službu záujem. Zaujať bolo v tej dobe veľmi náročné. Niektorí klienti nás zrušili už pri telefonáte, iní si aspoň pozreli fotoalbum, no predaj bol minimálny a náročný.
Do akej miery sa situácia zmenila po tom, ako ste expandovali do zahraničia?
V zahraničí sme boli úspešní, aj keď nie hneď. Boli sme pre nich pomerne lacní, keďže sa na Slovensku ešte platilo korunami. S príchodom internetu sa zmenila aj komunikácia. Zahraničných klientov sme mohli osloviť oveľa rýchlejšie ako dovtedy a veľmi rýchlo sme našli aj firmy, ktoré nás zastupovali v zahraničí.
Stretli ste sa v zahraničí so situáciami, ktoré vás prekvapili, prípadne vám spôsobili problémy?
Najťažšie bolo preraziť v nemecky hovoriacich krajinách. Ľudia zo západu sa nás báli. V Holandsku sme mali dílera, ktorý sa obával prísť pozrieť našu firmu na Slovensko. Myslel si, že tu nemáme ani záchody. Strach západných krajinách bol veľký a pre nás bolo nesmierne náročné získať si ich dôveru. Museli sme im dokázať, že produkty vyrobíme, dodáme načas a v požadovanej kvalite. Situácia sa zlepšila až po rokoch, keď sieť našich zahraničných dílerov rástla a tým sme získavali aj dôveru iných.
S akými nákladmi ste vstupovali do firmy a aké ďalšie výdavky vznikli v prvých rokoch podnikania?
Všetky ušetrené peniaze sme vložili do firmy. Od odberateľov sme si vypýtali zálohy za materiál a prvé šijacie stroje sme lacno nakúpili z Odevy a Ozety. Trenčianske odevné firmy v tom čase vyraďovali staré stroje a vypredávali ich za malé peniaze. Mesto Trenčín žilo v deväťdesiatych rokoch odevným priemyslom, takže v prípade potreby nebol problém zohnať servisného technika na opravu. Všetky zarobené peniaze sme znovu investovali do firmy – či už to boli investície do technológií, výpočtovej techniky alebo sme ich použili na nákup materiálov, vždy sme sa snažili investovať rozumne.
Čo bolo pre vás na podnikaní najťažšie?
Kríza v rokoch 2008-2009. Bolo to pre nás niečo, čo sme netušili, že môže prísť. Keďže hospodárska kríza prišla do Európy v lete, mysleli sme si, že útlm je spôsobený dovolenkami. Keď leto skončilo a obdobie ticha neprechádzalo, začínali sme zisťovať, čo sa deje. Nechodili maily, nikto nezavolal. Zákazníci sa báli, čo bude a veľa z nich nám dlžilo peniaze. My sme nemali poistené pohľadávky a zostali sme bez peňazí.
Ako ste sa k nečakanej situácii postavili?
Zrazu sme stáli pred rozhodnutím, či to zabalíme a každý pôjde svojou cestou alebo sa budeme snažiť firmu zachrániť. Prvý rok bol veľmi ťažký. Nakoniec sme sa rozhodli firmu udržať a oplatilo sa.
Pocítili krízu aj peňaženky vašich zamestnancov?
Žiaľ, áno. Nebolo na výplaty, a tak zamestnanci dostávali len 60 % platu. Aby sme ustáli spoluprácu s dodávateľmi, mali sme dohodnuté splátkové kalendáre. Hlavní dodávatelia pochopili, že pokiaľ budú nástojiť, aby sme im peniaze vyplatili hneď, dostali by oveľa menej, ako keby sme im peniaze dali po častiach. Niekoľko zamestnancov muselo odísť a veľa činností sa muselo prerozdeliť medzi ostatných zamestnancov. Udržať si zamestnancov nás stálo veľa energie. Situácia sa pohla správnym smerom až v roku 2010. Vtedy firmy pochopili, že aj v čase krízy je dôležitá reklama. Postupne nás začali firmy znovu oslovovať a predaj sa pomaly vracal do normálu.
Ako hodnotíte situáciu vo firme po vstupe Slovenska do Európskej únie?
Ovplyvnila nás hlavne zmena meny, ktorá sa z plánovaných 36 korún za 1 euro zmenila na 30,126, čo je obrovský rozdiel. Vstup do EÚ priniesol aj kopec výhod. Jednoduchšia bola komunikácia s dodávateľmi a po otvorení shengenského priestoru sa zmenila aj forma vývozu. Auto sme „natlačili“ výrobkami a rozviezli zahraničným zákazníkom. Večer predtým bolo treba vybaviť colné papiere a ráno o šiestej už čakať v rade na colnici. Na začiatku sme nemali ani mobilné telefóny, chodili sme faxovať na poštu alebo sme zákazníkom písali listy. V dnešnej dobe si to už ani nedokážeme predstaviť.
Ako máte dnes vo firme rozdelené kompetencie v rámci troch zakladajúcich členov?
Jeden robí obchod, druhý vývoj, ja mám na starosti ekonomiku a základnú prevádzku firmy. Funkcie máme podelené. Samozrejme, máme ciele, ktoré ak chceme naplniť, musíme sa navzájom koordinovať, aby na konci vznikol výsledok, ktorý očakávame, čo vždy nie je také jednoduché nájsť spoločné riešenie.
Na začiatku ste boli traja, dnes máte 65 zamestnancov. S rastom firmy sa zvyknú zväčšovať aj problémy. Platí to aj vo vašom prípade?
Je pravda, že na začiatku sme boli niečo ako rodinná firma. Boli sme traja a pravidelne sme sa stretávali po práci na pive. Dnes už vzťahy vo firme nie sú také osobné, skôr sú založené na pracovnej báze. Čím viac ľudí, tým viac rozdielnych pováh, no vždy sa snažíme nájsť spoločnú reč pomocou teambuildingov a rôznych firemných akcií. Vo firme je to ako s dieťaťom – malé dieťa, malé problémy, veľké dieťa, veľké problémy. Je to ale normálne. Problémy boli, sú a vždy budú.
Vytvorili ste si za tie roky recept na riešenie problémov?
Treba ich riešiť včas. Ak sa niečo zanedbá, problém sa tlačí pred sebou, vznikne z neho ešte väčší problém, ktorý môže firmu oslabiť.
Ako je to s konkurenciu? Máte ju aj na Slovensku?
Slovenský trh stíhame pokryť sami, no vzhľadom na klesajúce ceny a stúpajúce množstvo konkurencie sa snažíme robiť osvetu, aby klienti pochopili, že cena nie je všetko. My sa chceme presadiť kvalitnými produktmi, a tak nás vnímajú aj naši zákazníci.
Záleží dnes ľuďom viac na kvalite alebo na cene?
Zo skúseností môžem povedať, že ľudia si skôr kúpia lacný produkt dokonca aj z Ázie, no neskôr sa aj tak väčšinou vrátia k kvalite. Našimi zákazníkmi sú firmy, ktoré ponúkajú zvyčajne kvalitné produkty, a preto si dávajú záležať na tom, aby mali aj kvalitnú reklamu a aby svoju značku prezentovali dobrým pomerom výkon-cena. Kiežby bolo viac zákazníkov, ktorí by ocenili kvalitné riešenia.
Čo je vaším súčasným produktom a aká je jeho životnosť?
Záleží od toho, ako sa zákazník o produkt stará. Naším cieľom je dlhodobý úžitok, a preto vyrábame produkty tak, aby dlho slúžili klientom a dali sa náhradnými dielmi ľahko opraviť. Každý produkt je zložený z viacerých častí, aby si v prípade poškodenia mohol zákazník dokúpiť náhradné diely. Rovnako je to aj s grafikou. Vyrábame odzipsovateľné návleky, ktoré si môže zákazník meniť podľa potreby. Okrem predaja robíme aj opravy a servis. Ten základný vedia poskytnúť aj zastupujúce firmy v zahraničí, no zložitejšie opravy robíme iba u nás. Gro našich produktov sú nafukovadlá, ale máme aj výrobky založené na báze pevných konštrukcií, ako napríklad dómy na Hrebienku vo Vysokých Tatrách, kde môžete každú zimu obdivovať ľadové sochy.
Ako nastavujete ceny produktov?
Cena závisí od kúpyschopnosti klientov a konkurencie. My robíme výrobky na základe požiadaviek zákazníkov a od toho sa odvíja aj cena. Cena je závislá od materiálov, od náročnosti výroby a od saturácie trhu. Tým, že na trh vstupuje stále viac a viac hráčov, zvyšuje sa aj tlak na zníženie cien. Vtedy treba argumentačne ustáť a výrobok si obhájiť hlavne kvalitou a službami. Pri kúpe treba zohľadniť aj náklady na prevádzku a údržbu. Čím kvalitnejší je výrobok, tým sa zvyčajne znižujú náklady na prevádzku a dodatočné opravy.
Ako bojujete proti konkurencii?
Dobré myšlienky si dávame patentovať, no ani patent nie je zárukou stopercentnej ochrany. Pri konkurencii pomôže iba jedno. Byť stále o krok vpred. My sme v deväťdesiatych rokoch veľa vyvíjali. Vtedy sme boli jedineční, ale keby sme zaspali na vavrínoch, všetky firmy naokolo by nás dobehli. Tak to funguje aj dnes. Musíme byť technologicky ale aj nápadmi popredu oproti konkurencii, aby sme mohli diktovať trendy. Lídrom na trhu začnete byť až vtedy, keď vás začnú druhí kopírovať.
Čo ste sa v podnikaní za tie roky naučili?
Rokmi sa naše podnikateľské skúsenosti zniekoľkonásobili. Na začiatku boli elán a chuť niečo dokázať. Dnes už to nestačí. Treba skúsenosti a poučenia z vlastných chýb, ktoré sme robili na začiatku. Vedomosti sme získali praxou, no absolvovali sme aj viaceré školenia workshopy a prijímali rady od skúsenejších. Naučili sme sa, že vždy treba používať rozum a nenechať sa obalamuť zamestnancom, dodávateľom či odberateľom. V podnikaní treba byť v pozore a v strehu. Je to ako so šachom – musíte byť dva-tri ťahy pred súperom a predpokladať, čo sa bude diať. Vtedy to robíte dobre. Ak niečo pokazíte, prídete o „pešiaka“, v najhoršom prípade môžete stratiť aj „kráľa“.
Máte v rodine aj budúcich pokračovateľov vo firme?
Naše deti už vo firme príležitostne brigádujú. Chceme, aby pochopili, že peniaze sa nevyrábajú v bankomate a že v živote nebudú mať všetko položené na tácke. Možno ich práca vo firme bude motivovať k tomu, aby sa lepšie učili. Dnešná mládež má problém pracovať zodpovedne a pod väčším stresom. Pri problémoch si mladí volia jednoduchšiu cestu, čo nie je vždy správne. To sa snažíme učiť aj naše deti. Chceme, aby pochopili, že život nie je jednoduchý a keď chcú v živote niečo dosiahnuť, musia na sebe stále pracovať. Či raz budú pracovať v našej firme je len na nich, uvidíme, kam ich vietor zaveje.
