Podnikateľský príbeh o partii vysokoškolákov, ktorej v podnikaní nešlo o peniaze, ale o sebarealizáciu. Robili to, čo ich baví, žili svoj sen a vždy robili veci inak. Firma s takouto DNA sa stala lídrom v reklamnom biznise.
Spoločnosť Wiktor Leo Burnett je jednou z najúspešnejších full - servisových reklamných agentúr na slovenskom trhu. Vo svojom klientskom portfóliu má najvýznamnejšie značky z finančného segmentu, telekomunikačného segmentu, služieb a ďalších oblastí. Založili ju v roku 1992 Richard Hudec, Peter Tatarko, Igor Brossmann a Yvona Brossmanová, pričom pôvodný názov spoločnosti bol „WIKTOR nás požiadal, aby sme boli jeho priatelia“ - spoločnosť s ručením obmedzeným. Boli označení ako spoločnosť s najdlhším názvom na svete. Od roku 1998 je spoločnosť súčasťou siete Leo Burnett Worldwide, ktorá patrí medzi najväčšie reklamné siete na svete. Wiktor Leo Burnett ako jediná päťkrát získala ocenenie Agentúra roka a za posledných desať rokov sa v rámci hodnotenia reklamných agentúr vždy ocitla v TOP 3.
Povedali sme, že Wiktor nás inštruuje, ale nikto z nás ho nikdy nevidel. Či pátrali po tom, kto to je, nevieme
Na počiatku príbehu vôbec nebola motivácia začať podnikať. „Stretli a spoznali sme sa v roku 1984 vo vysokoškolskom klube internátu Mladá garda. Všetci sme chceli niečo robiť a tak sme v klube vytvárali audiovizuálne predstavenia, divadlá, výstavy, happening a spoluorganizovali koncerty pre študentov.“
Richard považuje za významné, že venovali voľný čas tomu, čo ich bavilo a zaujímalo. „Mali sme pracovný systém, pretože program sa vytváral na týždennej báze, teda každý týždeň bolo potrebné niečo vymyslieť a pripraviť.“ Priznáva, že škole kvôli tomu venovali trochu menej času. „Bavilo nás to viac, takže to bolo prirodzené. Začali sme premýšľať, ako vytvárať projekty tak, aby ľudí zaujali. Za päť rokov školy sme ich urobili obrovské množstvo.“
Nemysleli sme na seba, ale na to, že chceme niečo dokázať.
Jedným zo zaujímavých happeningov bola napríklad výstava členov fotografického krúžku. „Išlo o to, že sme vystavili naozaj členov krúžku,“ smeje sa Richard. Na internáte uskutočnili fotografovanie ľudí a spravili z neho publikáciu. „Je to veľmi hrubá kniha plná ľudí. Ukazuje, ako tam žili, ako vyzerali, ako prichádzali a odchádzali.“
Richard priznáva, že kvôli niektorým aktivitám mali aj problémy. „Veľa projektov bolo na tú dobu kontroverzných a dostávali sme sa do kontaktu so štátnou mocou, ktorá sa pýtala, kto za tým je a kto to organizuje. Povedali sme im, že to sme my, sú to naše nápady, no im to ako odpoveď vôbec nesedelo. Nikto totiž nepredpokladal, že my, takí mladí ľudia, dokážeme vytvoriť niečo, čo vo veľkom meradle zaujme ľudí a je to pomerne odvážne. Aby sme im teda vedeli na ich otázky odpovedať, vymysleli sme 16.1.1986 Wiktora a začali sme hovoriť, že to on nám hovorí, čo máme robiť a on je ten, ktorý nám radí a všetko vymýšľa. My to iba realizujeme.“ A čo na to štátna moc? „Oni potrebovali iba meno, takže si to vždy zapísali,“ spomína s úsmevom. „Vtedy sme si zároveň povedali, že čokoľvek budeme robiť, budeme to robiť oveľa lepšie ako ostatní a budeme to robiť pod spoločným názvom Wiktor. Všetky ďalšie projekty sme už robili ako Wiktor.“
Pri toľkých spoločných projektoch sa spoznali aj pre budúcnosť a začali spoločne premýšľať, že by sa tomu chceli venovať aj po škole. „Rozprávali sme sa o výtvarnom štúdiu, sieťotlačovej firme, hocičom, čo by nám pomáhalo realizovať naše nápady, ktoré si v budúcnosti niekto kúpi. Keďže podnikať sa nedalo, premýšľali sme nad formou družstva.“
Biznis model bol robiť to, čo nás baví. Vymýšľať veci, tvoriť, kresliť, vizualizovať, fotiť, tlačiť
V roku 1989 úspešne ukončili štúdium a keď prišla revolúcia, Richard sa práve vrátil z vojenskej služby. „Mohli sme vďaka zmene pomerov založiť živnosť. Robili sme výtvarné štúdio a sieťotlač, ako sme plánovali. Sieťotlač ako technika nám umožňovala realizovať naše nápady. Robili sme grafické návrhy lôg, dizajn manuály pre firmy, plagáty, obaly na CD a podobne.“
Veľmi dobre sa navzájom poznali a tak si rozdelili úlohy podľa toho, kto bol v čom dobrý. „Dohodli sme sa na riaditeľovi, obchodnom riaditeľovi a kreatívnom riaditeľovi. Tímy by sa mali skladať z určitých typov osobností, inovátora, adaptátora a koordinátora. To sme však vtedy nevedeli a bolo skôr náhodou a šťastím, že sme sa tak dobre stretli a dopĺňali sa. To bola kľúčová vec, prečo naše spojenie fungovalo.“
Richard s kamarátmi začali zháňať prvých klientov. „Našli sme si priestory, v ktorých sme dodnes, ibaže vtedy sme mali menšiu časť. Ako prvé sme oslovili spoločnosti, ktoré boli v budove, a práve oni boli našimi prvými klientmi.“ Do podnikania vložili nejaké peniaze od rodičov a kúpili sanitku, ktorú premaľovali, vyzdobili a nazvali ju „Wiktorova Čochvíľa“. „Každé auto, ktoré sme mali, dostalo nejaký názov. Ďalšie sa volalo „Onedlho“. Všetko sme sa snažili robiť inak. Každý mal vizitky na šírku, tak my sme si ich spravili na výšku.“
Postupne získali klientov, no mzdy si nevyplácali. „Dva roky sme fungovali bez fixného príjmu.“ Keď prišiel príjem zo zákazky, nakúpili si jedlo a zvyšok investovali. „Mnohokrát sme nemali čo jesť a mama nám posielala Sunar, takže niekedy sme žili len na ňom. Boli to komické časy, no nerozmýšľali sme nad tým, pretože sme žili svoj sen, ktorý nás bavil.“
Začali sa zaujímať aj o väčšie zákazky a veľké spoločnosti. „Vybehli sme na veľtrh do Nitry a išli sme za marketingovou riaditeľkou Nestlé, že by sme pre nich chceli niečo robiť. Jogurtu, ktorý práve jedla, venovala väčšiu pozornosť ako nám. Spýtala sa nás, čo konkrétne by sme chceli robiť. Odpovedali sme, že čokoľvek, čo majú.“ Dala im jednu šancu na skúšku, či sa dokážu osvedčiť. „Dostali sme projekt vytvoriť promo na kávu vo všetkých obchodných reťazcoch na Slovensku, s cieľom aktivizovať predaj.“ Richard s kolegami bez toho, aby niekedy študovali oblasť promotion, vytvorili a do podrobností premysleli celý koncept na celoslovenské promo. „Museli sme pripraviť detailné rozpočty a obhajovať ich. Paradoxne, veľké a drahé veci nám schválili ľahko, no na malých položkách, ako boli malé plastové miešadielka sme sa doťahovali asi hodinu a pol.“ Richard si vtedy uvedomil, že v skutočnosti nie je podstatná položka, o ktorú ide, ale vo vyjednávaní ide o to, aby bola druhá strana spokojná s tým, že tiež niečo vyjednala.
„Vytvorili sme tím, najali psychológa na tréning tímov hostesiek, urobili sme výbery vo všetkých krajoch Slovenska a štruktúru, ako budú chodiť do predajní.“ Výborným nápadom bolo to, že každý, kto si kúpil kávu, mal garantovanú výhru. „Nieže dostať, ale vyhrať. Dali sme do obchodov žreby a každý vyhral minimálne igelitovú tašku alebo pero. Pre zákazníkov to vtedy bolo niečo veľké, mať pero s logom Nestlé.“ To, že každý niečo vyhrá, sa medzi ľuďmi reťazovo šírilo a začali vo veľkom nakupovať. Pre Richarda a kolegov to bola prvá veľká úspešná kampaň. Zároveň si však uvedomili, že sa musia začať aktívne učiť aj v oblasti obchodu, marketingu medzinárodných spoločností a podobne. Našli si obchodné tréningy a za pochodu získavali informácie. „Našťastie prichádzali zahraničné univerzity a bolo skvelé, keď vážený profesor MBA z Pittsburghu prednášal na Slovensku o princípoch marketingu a komunikácie.“
Právnikom sme povedali, že my chceme práve tento nefunkčný typ usporiadania spoločnosti
Dva roky fungovali na živnosť a rok 1992 bol prelomový, pretože dostali nápad založiť reklamnú agentúru. Nadchli sa a založili spoločnosť s ručením obmedzeným. „Boli sme štyria a tak sme sa dohodli, že každý z nás bude mať dvadsaťpäť percent. Právnici nás však odrádzali, že takáto štruktúra vzťahov málokedy funguje a prinesie úspech. Vraj ide o nefunkčný typ spoločnosti.“ Richard podotýka, že už sa im podarilo preukázať, že aj spoločnosť, v ktorej majú všetci rovnaké podiely, môže úspešne fungovať.
„Ja som bol obchodný riaditeľ, tak som zobral tašku a išiel som navštevovať klientov. Už sme mohli stavať na tom, čo sme robili, a postupne sme získavali ďalších klientov.“ Pracovali od rána do večera, aj po víkendoch. V roku 1993 sa rozdelilo Československo a zahraničné spoločnosti, ktoré mali klientov na Slovensku aj v Česku, museli riešiť založenie pobočky na Slovensku. „V roku 1994 preto začal Leo Burnett hľadať partnera, cez ktorého by realizoval servis svojim klientom na Slovensku. Keďže sme boli malá krajina, nezakladali u nás pobočku, iba hľadali lokálneho partnera. Cez známeho oslovili aj nás a dohodli sme si stretnutie.“
Napokon so sieťou Leo Burnett Worldwide podpísali afiliačnú zmluvu a stali sa súčasťou medzinárodnej siete. „Bolo to veľmi dobré rozhodnutie, lebo sme získali prístup k know-how a taktiež k niektorým klientom.“ Afiliačná zmluva zabezpečovala, koľko percent z príjmov od príslušných klientov sa odvádza sieti. „Naučili sme sa veľmi veľa.“ V roku 1996 ich spoločnosť Leo Burnett oslovila, či si vedia predstaviť kapitálový vstup. „Chceli si akoby hodiť malú kotvu, keďže nám stále poskytovali prísun know-how. Chceli len menšinový podiel, čo pre nás znamenalo veľkú slobodu, ale zároveň zodpovednosť za dôveru. Spolupráca fungovala výborne a pre obe strany to bolo výhodné.“ Vyjednávanie o cene trvalo dva roky a v roku 1998 majitelia Wiktora napokon odpredali Leo Burnett dvadsaťpäťpercentný podiel v agentúre.
Na nové pohľady potrebujete ľudí, ktorí budú kráčať vpred s vami
Richard postupne zisťoval, že rast spoločnosti je veľká vec a zmene počtu zamestnancov je potrebné prispôsobovať aj organizačnú štruktúru. „Museli sme sa naučiť byť jeden druhému nadriadený a podriadený. Využili sme služby externých poradcov, ktorí sa venovali štruktúram firmy, aby nám pomohli nastaviť ju tak, aby všetky procesy a rozhodovanie fungovalo. Potrebovali sme aj pohľad zvonka.“
Postupne sa dozvedali, aká je ideálna skladba pracovných tímov a najali si poradcov, ktorí by im pomáhali vyskladať ich. „Hľadáme a vyberáme výlučne ľudí, ktorí majú v sebe nejaký zdroj vnútornej motivácie. Ten sa však nedá odhaliť len tak, preto sme výberom ľudí poverili psychológa.“ Ďalšie hľadisko, ktoré pri výbere ľudí zohľadňovali, bolo správne zloženie tímu z inovátorov, adaptátorov a koordinátorov. „Inovátor je ten, ktorý stále niečo vymýšľa a rieši, ale má na stole bordel a nič nedokončí. Adaptátor je ten, ktorý sedí, má všetko upratané a pekne postupne spĺňa všetky úlohy. Keď sú títo dvaja v tíme, nedokážu spolu fungovať. Ak toto nepoznáte, neviete, prečo sa stále hádajú. Preto je v tíme potrebné mať medzi nimi komunikátora, ktorý inovatívne a tvorivé nápady, tie rozhádzané veci, triedi, vyberá a posúva na adaptátora, ktorý ich dokončuje.“ Pracovné tímy v spoločnosti budovali týmto spôsobom. „Samozrejme, každá štruktúra firmy má svoje míľniky a s nárastom ľudí prišli skoky, kedy sme museli celú štruktúru prerábať a prispôsobovať.“
Hľadajte ľudí, ktorí majú vnútornú motiváciu.
Keď mala spoločnosť dvadsať zamestnancov, bolo potrebné spraviť pevnú organizačnú štruktúru. Ďalším medzníkom bolo tridsaťpäť zamestnancov. „Už nemohli všetci robiť všetko a bolo potrebné vytvoriť dva tímy, rozdeliť ľudí samostatne na značky. Hľadali sme spôsob, aby sme zachovali vnútornú motiváciu a súťaživosť. Vytvorili sme teda dva tímy - „StarTeam“ a „DreamTeam“. Nechceli sme tím jedna, tím dva, lebo to by znamenalo jeden tím nad druhým. Práca sa rozdelila medzi dva tímy.“
V roku 1999 zistili, že u klientov existuje potreba mediálnych služieb a založili mediálnu spoločnosť MEDIAECU (od 2002 STARMEDIA). „Chceli sme uspokojiť aj ďalšie spektrum. Preto sme potom založili aj PR agentúru ORLOFF a produkčnú spoločnosť Arthur Gilmer Company.“ Postupne tak museli začať riešiť holdingovú štruktúru a riadenie firiem a museli sa naučiť spoľahnúť sa v riadení aj na iných ľudí. „Musíte sa s tým stotožniť, pretože skúsenosti ukazujú, že v spoločnostiach, kde sa s tým nestotožnili a kontrolovali ľudí viac, ako bolo treba, to nefungovalo.“
Nekontrolujte svojich ľudí viac, ako je potrebné.
Richard sa naučil, že sú aj šikovnejší ľudia ako on a má vo svojich spolupracovníkov dôveru, necháva im priestor a nezasahuje im do práce. „A funguje to,“ dodáva. Časom sa ukázalo, že je potrebné venovať sa len niektorým veciam a poriadne. „Preto sme niektoré spoločnosti odpredali alebo zatvorili. Nikdy sme nechceli ísť do iných typov podnikania, ako to, čo je úzko spojené s tým, čomu sa venujeme.“
Pre nás bolo dôležité, že sme sa našli traja, ktorým nešlo o peniaze, ale o sebarealizáciu
V roku 2001 Wiktor Leo Burnett ako prvá agentúra zo Slovenska bodovala na všetkých svetových súťažiach kreativity a získala tým ocenenie „Najkreatívnejšia agentúra roka“. V roku 2002 získala titul „Agentúra roka“ a stala sa tak novou jednotkou na trhu reklamných agentúr. V roku 2003 získali ďalších štyridsaťštyri ocenení. V roku 2004 vytvorili TV spot o Rýchlochodcovi, ktorý nevie prestať piť minerálku Budiš a ten sa stal najoceňovanejším TV spotom v histórii slovenskej reklamy. „Našou silnou stránkou je schopnosť budovať lídrovské značky. Zo značiek našich klientov sa nám darí robiť jednotky na trhu. Z dvadsiatich piatich lídrovských značiek, na ktorých sme pracovali, sme šestnásť spravili lídrami my. Tým, že sme päťkrát boli Agentúrou roka, sme aj z našej značky dokázali urobiť lídra, čo je len potvrdenie našich kvalít.
Cieľom do budúcnosti je, aby tu agentúra ostala aj ďalšie roky, nezačala a neskončila s nami, ale stále sa rozrastala a prinášala nové nápady. Chceme zachovať filozofiu prinášať najnovšie nápady a pozerať na veci inak.“ Aktívne sa preto zapájajú do svetových kreatívnych fór. Nič však netrvá večne a zo štyroch originálnych spoločníkov v spoločnosti dnes pôsobia už len dvaja, Richard Hudec a Peter Tatarko. „Ako život plynie, menia sa motivácie a potreby ľudí. Ešte keď sme boli štyria, určili sme si princíp, že spoločníkom môže byť iba ten, kto sa aktívne venuje spoločnosti. Nechceli sme pasívnych spoločníkov, akoby investorov, lebo to môže spoločnosť brzdiť. Predovšetkým v komunikačnom biznise je pre fungovanie veľmi dôležité, aby boli všetci aktívne zapojení. Výhodou viacerých spoločníkov však bolo, že keď bol jeden napríklad unavený a chcel si pol roka oddýchnuť, my ostatní sme za neho prebrali veci.“
Richard sa snaží neustále sa vzdelávať nielen v oblasti reklamy, ale aj v súvisiacich oblastiach, najnovšie v inovatívnych digitálnych technológiách. Stále rád absolvuje tréningy a venuje sa start-upovým aktivitám. Aj preto stál Wiktor Leo Burnett pri zrode projektu Podnikateľský nápad roka. Mladým a začínajúcim podnikateľom radí, aby od začiatku správne štrukturovali svoje výdavky. „Možno to bola chyba, ale v začiatkoch sme veľa peňazí venovali do radosti z tvorby. Investovali sme ich napríklad do Wiktorovej báječnej električky, ktorá jazdila po meste a Július Satinský v nej deťom rozprával príbehy. Neskôr prišiel skúsený finančný riaditeľ a povedal, že musíme výdavky štrukturovať inak, že nemôžeme dávať len do radostí, ale hlavne do reálneho fungovania firmy.“ Takto zistili, že potrebujú aj niekoho, kto bude sedieť nad financiami a riešiť výdavky. „Tento prvý moment mohol zatriasť firmou, ale našťastie sa to nestalo. Začnite aj vy robiť veci, ktoré vás bavia a naplno sa koncentrujte len na ne. Tým, že budete veci robiť inak, sa vám aj bude dariť inak.“
