Michal Matys začínal veľmi zaujímavo - ako brigádnik na pozícii riaditeľa. Dnes je úspešným podnikateľom.
Spoločnosť Translata, spol. s r.o. poskytuje expresné úradné preklady, pričom sa špecializuje na preklady náročnejších textov s krátkymi dobami dodania. Prekladá všetky európske jazyky a preklady vyhotovuje aj na počkanie. Od roku 2005 je spolumajiteľom spoločnosti Translata a so svojím spoločníkom Tomášom Polereckým založil aj spoločnosť EuroCoc, ktorá sa zaoberá sprostredkovaním certifikátov konformity pre ojazdené vozidlá v rámci celého trhu EÚ.
Učili sme sa na vlastných projektoch a vlastných chybách. Skoro vždy úspešne
Michal nad podnikaním nepremýšľal, ale už počas vysokej školy sa chcel realizovať. „Translatu som nezaložil, ale vymyslel som jej názov. Na konci tretieho ročníka som sa ozval na inzerát kamaráta môjho kamaráta s titulkom hľadáme riaditeľa firmy. Rozbiehal v roku 2004 podnikanie na živnosť a bol som prijatý ako riaditeľ firmy, ktorá ešte neexistovala. Bol som teda prvý zamestnanec, čiže som riadil len sám seba. Nejakí prekladatelia už boli zabezpečení a moja práca bola zháňať klientov, dodávateľov a budovať agentúru. Lákalo ma, že niekto mi dal do rúk reálnu firmu. Prekladateľský trh bol pekný v tom, že stačil počítač a dalo sa začať. Oslovil som aj svojho spolubývajúceho, Tomáša Polereckého, ktorý bol veľmi dobrý v IT. Ja som sa tomu nevenoval, pretože som sa naučil, že v tom, čo mi nejde prirodzene, nebudem dobrý.“
Michal sa poučil nepchať nos do vecí, ktorým nerozumie, a radšej sa úspešne venuje obchodu a marketingu. „Nič iné robiť nemôžem, lebo toto je to, čo robím dobre. Preto máme dnes toľko zamestnancov, lebo každý vie robiť niečo lepšie ako ja.“ Prvá lepšia zákazka prišla pol roka od začiatku. „Prekladali sme softvér a zarobili sme osemdesiattisíc korún (približne 2 660 €), čo bola pre nás, dvoch študentov, obrovská suma.“ O rok neskôr živnosť transformovali na s.r.o., v ktorej už aj Michal s Tomášom boli spoločníkmi. „Videli sme príležitosť, že na prekladateľskom trhu sa naozaj dá niečo dokázať, a ako študenti, ktorí bývali na internáte, sme v podnikaní nemali čo stratiť. Na živnostenskom úrade sme sa dozvedeli, že sa ručí do výšky majetku a potešili sme sa, že veď nič nemáme,“ smeje sa Michal. „Veľa vecí, ktoré som vtedy urobil, by som dnes už neurobil, lebo by som sa bál. Nevadilo mi ísť do veľkej spoločnosti s okuliarmi na hlave, aby som vyzeral, že mám aspoň dvadsaťpäť rokov. Mnohokrát sme získali zákazku, ktorú sme ešte nevedeli robiť, no vždy sme sa za pochodu naučili, ako to urobiť. Klient nikdy neodišiel nespokojný, nikdy sme to neodflákli.“
Po roku si Michal s Tomášom uvedomili, že by chceli podnikať sami a s tretím spoločníkom, pôvodným zakladateľom, sa dohodli na odkúpení jeho podielu. „Bolo pre nás mimoriadne ťažké rozhodnutie povedať človekovi, ktorý nám dal šancu a vždy sme si ho vážili, že chceme kúpiť firmu. Museli sme byť dostatočne tvrdí na to, aby sme to dosiahli, no zároveň dostatočné mäkkí, aby sme si nepokazili vzťahy.“ Ponúkli všetky peniaze, ktoré mali, dokonca boli ochotní predať aj niektoré svoje veci.
Nikdy sme sa nechceli zblázniť od roboty, ale postupne pomaly budovať spoločnosť
Na prekladateľskom trhu pôsobili veľké známe spoločnosti a nikto neveril, že dvaja chalani, ktorí nič nevedeli o prekladoch, môžu zamútiť vodu. „Už sme ich prerástli a z bratislavských agentúr sme asi najväčšia.“ Klientov spočiatku zháňali cez Zlaté stránky. „Našiel som si zoznam najväčších spoločností a keďže som ešte nepoznal mail merge, každému som po jednom vypisoval samostatný mail s ponukou našich služieb a cien. Nesúťažili sme nízkymi cenami, pozreli sme ako sa cenové relácie pohybujú a dali sme možno o pár korún menej.“ Tým istým firmám poslali listy aj fyzicky. „Poslali sme asi tristo listov vytlačených na starej ihličkovej tlačiarni. Zareagoval na nás Matador a Doprastav, dodnes nechápeme prečo. Asi sme chytili situáciu, keď neboli spokojní s pôvodným dodávateľom.“
Nevedeli, ako presne postupovať, ale nedali sa odradiť a pri takýchto pokusoch naslepo sa im darilo získavať ďalších klientov. „V prekladateľskom biznise sú kľúčoví predovšetkým dodávatelia, teda prekladatelia.“ Michal ich na začiatku zháňal aj vylepovaním inzerátov na zastávkach. „Je to najhorší spôsob, ako zháňať prekladateľa. Museli sme ich testovať, čo znamenalo veľmi veľa roboty. Trvalo dlho, kým sme sa do biznisu dostali poriadne.“
Michal opisuje ako veľkú výhodu, že mnohé agentúry na trhu vlastnili prekladatelia, ktorí si budujú agentúru tak, aby im produkovala prácu. „Naháňajú prácu iba sami sebe ako živnostníci. My sme na to išli opačne s cieľom vybudovať firmu tak, aby sme museli robiť čo najmenej. Chceli sme vybudovať procesy tak, aby sme si mohli na zvyšujúci sa počet prekladov pridávať nových zamestnancov, pričom ja som sa venoval predaju a marketingu a Tomáš programovaniu a financiám.“
Zo školy mali manažérske základy, čo bolo pre nich tiež prínosom. „Niektorí naši prekladatelia ešte nemali e-mail, tak sme museli cestovať autobusmi a nosiť im dokumenty osobne. Nových prekladateľov sme testovali tak, že sme im dávali reálne zákazky, a keď nám ich dodali, kontrolovali sme ich najskôr sami a neskôr sme už mali aj kontrolórov. Dodnes máme v zásuvke poznámky o kvalitách prekladu. Našli sa aj prekladateľky, ktoré mali dve pečiatky, no preklady boli nepoužiteľné.“ Po dvoch rokoch si ujasnili smerovanie, že chcú budovať špičkovú agentúru a prispôsobili tomu aj ceny. „V roku 2006 sme mali vyššie ceny ako máme dnes,“ smeje sa Michal. „Trh sa však zmenil,“ podotýka.
Nikdy nevypúšťame produkt stopercentne hotový, ale iba na osemdesiat percent. Trh nám vždy povie sám, čo zlepšiť
Biznis plán Michal nikdy nevypracovával. „Dalo by sa povedať, že sme firmu budovali organicky. Myslím si, že biznis plán je potrebný, keď začínate úplne od nuly, idete do odvetvia, ktorému nerozumiete, alebo ho potrebujete zdôvodniť investorovi. Niekedy som mal snahu spočítať to, ale nikdy mi to nešlo a spravil som maximálne marketingovú časť.“ Vo štvrtom ročníku na vysokej škole trikrát nespravil skúšku z predmetu podnikanie a to už mal firmu a zamestnancov.
Michal považuje za zbytočné stráviť hodiny nad tvorbou biznis plánu na úkor toho, aby išiel za svojím zákazníkom a spýtal sa ho, čo reálne potrebuje. Ako príklad uvádza rok 2005, keď začali predávať certifikáty Coc (Certificate of conformity). Ide o dokument, ktorý obsahuje špecifikácie vozidla, ktoré sú potrebné pre jeho registráciu v ktoromkoľvek členskom štáte EU bez akýchkoľvek ďalších formalít. „Začali sme jednoducho tak, že sme dali do Avíza inzerát, že ponúkame Coc, i keď sme to ešte nerobili a ani sme vôbec nevedeli ako na to.“ Jeden z klientov Translata, ktorému Coc prekladali, totiž medzi rečou spomenul, že je o to veľký záujem. Vygooglili si to a zistili, že to nikto neponúka. „Na druhý deň po uverejnení inzerátu sme sa išli zblázniť z telefonátov. Takýchto vecí sme však vyskúšali viac ako tucet. Vždy keď sme dostali nápad, takto sme to testovali. Ak sa to nechytilo, išli sme ďalej.“
Dostali sa do fázy, keď bol o nápad s Coc záujem, tak sa pustili do jeho realizácie. „Dnes takéto nápady skúšame cez Google AdWords. Nastavíme si kampaň a keď vidíme,že ľudia na to klikajú, znamená to, že zrejme je o to záujem.“ Na začiatku podnikania s Coc plánovali iba spraviť stránku, kde im budú ľudia nahrávať Coc na preloženie. Neskôr sa rozhodli sprostredkovávať ich. „Nevedeli sme, kde ich kúpiť, tak sme lámanou nemčinou vyvolávali do Nemecka. Mali sme v tom chaos. Nejaké Coc nám poprichádzali a nabrali sme ešte viac objednávok. Klientom sme hovorili, že nevieme, kedy nám prídu, no aj tak ich chceli.“
V roku 2008 sa však zmenil zákon a Coc na Slovensku naprihlasovanie áut viac neboli potrebné. „Tržby nám zo dňa na deň padli o sedemdesiat percent.“ Premýšľali, čo spraviť a začali sa obzerať po možnostiach v zahraničí. „Vedeli sme, že pre zahraničie musíme vybudovať e-shop. Tvorili sme ho pol roka, nastavili sme internetové reklamné kampane, no i tak nebol návratný. Už som to chcel zavrieť, ale Tomáš nechcel.
V júli sme si povedali, že tomu ešte dáme čas do septembra. O mesiac však začali zákazníci pribúdať. Začal som sa tomu venovať aj ja a veľa som cestoval za klientmi do zahraničia.“ Michal vedel, že si musia budovať kredibilitu. „Napríklad taký Belgičan nebude kvôli trochu lacnejšiemu Coc riskovať a objednávať si ho od firmy zo Slovenska.“ Vždy keď mali nového klienta, Michal išiel za ním aj osobne. „Stali sme sa členmi asociácie, aby sme si ich logo mohli dať na stránku. Nič zásadné sme však nevymysleli, iba sme boli prví, ktorí to začali predávať cez internet a to bol dôvod úspechu.“ Michal si myslí, že takýchto vecí,ktorých predaj sa dá zefektívniť a priniesť na trh, je ešte veľmi veľa. „Dali sme všetko na jedno miesto a keď si niekto priniesol zo zahraničia tri autá, všetky Coc mohol získať u nás za jednu platbu a nemusel obehávať troch dodávateľov.“ Ďalším dôležitým krokom pre zvýšenie kredibility bolo zamestnanie dvoch Francúzov na klientské centrum. „Jazykové hľadisko bolo pre komunikáciu so zahraničnými klientmi kľúčové.“
Radšej by som robil s áčkovými ľuďmi v béčkovom biznise ako s béčkovými ľuďmi v áčkovom biznise
Michal si vždy vedel presadiť názor, čo je podľa neho vlastnosť, ktorú si dokáže vyvinúť každý. V začiatkoch práce s prvými zamestnancami však bol podľa vlastného hodnotenia málo priamočiary. „Bolo to aj tým, že veľa našich zamestnancov bolo starších ako my, čo mi pri jednaní s nimi uberalo na istote. Vedel som však, že to na sebe nemôžem nechať vidieť. Dnes s tým už nemám problém.“ Veľmi ťažké bolo pre Michala prepúšťať zamestnancov kvôli kríze. „Museli sme zredukovať stavy a bolo veľmi obtiažne vysvetľovať, prečo to padlo práve na nich a dávať im výpoveď s vedomím, že možno si tak rýchlo iné zamestnanie nenájdu. Keď odtiaľto niekto odchádza s plačom, veľmi ma to mrzí.“ Počas krízy museli taktiež pristúpiť k znižovaniu platov. „Mesačne sme prerábali veľa peňazí a mali sme prostriedky už len na pár mesiacov dopredu. Tesne predtým sme podpísali nájomnú zmluvu v Auparku, čo znamenalo zvýšenie nákladov. Našťastie sme to komunikačne ustáli a myslím, že to náš tím zomklo. O niekoľko mesiacov sme dokázali vrátiť platy na pôvodnú úroveň a veľa z tých zamestnancov je tu dodnes.“ Najdiskutovanejšie rozhodnutia medzi Michalom a Tomášom však boli väčšinou tie najbanálnejšie. „Vôbec sme sa nevedeli zhodnúť na logách a grafike. V ničom inom sme však problém nemali.
Kľúčové pre úspech spoločnosti bolo práve to, že sme si osobnostne veľmi sadli a vybrali sme si správnych ľudí.“ Na výber ľudí panujú vo firme dva rôznorodé pohľady. „Ja som názoru, že keď sem prijmem šikovných ľudí, tak si svoje miesto nájdu. Iní hovoria, že treba prijímať aj menej perfektných ľudí a vychovávať si ich. No i tak radšej prijmem šikovného človeka, aj keď je jeho plat vyšší.“ Michal priznáva, že keď zarobil peniaze, nechal sa na chvíľu zlákať z cesty budovania prekladateľskej agentúry. „V roku 2007 som nakúpil nehnuteľnosti a krátko na to prišla kríza. Predával som ich v roku 2009, čo znamenalo, že som prerobil veľa peňazí. Je to najlepšia lekcia, ktorú som kedy dostal.“
Chybou podľa neho bolo to, že bezhlavo išiel do vecí, ktorým nerozumel. „Nezrátali sme si riziká, lebo sme mali pocit, že sme majstri sveta a čohokoľvek sa chytíme, to zarába. Vidina rýchleho úspechu bola začiatok konca.“ Ceny nehnuteľností stále klesali a Michal potreboval peniaze do spoločnosti Translata, tak musel nehnuteľnosti predať. „Dnes si dávam pozor na výdavky oveľa viac ako predtým a nové biznisy si oveľa lepšie spočítavam.“ Michal opisuje, že prekladateľský biznis sa dlhodobo mení na IT biznis, čomu sa snažia prispôsobiť. „Máme pocit, že cesta je skôr vo virtualizácii prekladov. V budúcnosti by sa klient mohol s prekladateľom dohodnúť cez internetový portál a agentúra by to iba manažovala a zasiahla len v prípade problémov.“ Michal priznáva, že majú v budúcnosti aj akvizičné ciele, pretože si myslia, že by mohli dosiahnuť úspory z rozsahu.
Keď budem konzistentne búchať do steny, prebúram sa von
Michal cielene nesleduje spravodajstvo. Naproti tomu sa vždy veľa vzdelával, čítal knihy, chodil na semináre a stretával sa s úspešnými a pozitívnymi ľuďmi. V niektorých prípadoch sa musel vzdať aj bývalých kamarátov, pretože nezniesol ľudí, ktorí stále frflú. „Mal som obdobie, kedy som čítal iba biznis knihy, no začal som mať pocit, že osobnostne nerastiem a rozvíjam sa iba v biznise. Vtedy človek nevie rozmýšľať v iných dimenziách a ľudia to z neho vycítia.“ Vraví, že pre mladých podnikateľov je lepšie prečítať si jednu biznis knihu a tej sa držať, ako ich čítať veľmi veľa. „V prvom rade je dôležité pozrieť sa, či ju písal skúsený biznismen alebo spisovateľ. Lepšie je robiť dlho to, čo vraví jedna biznis kniha, ako stále striedať rôzne princípy.“
Začínajúcim podnikateľom radí: „Dôležité je robiť veci konzistentne. Ak teraz začnem ťukať do steny a konzistentne v tom budem pokračovať, prebúram sa von z budovy. Bude to mať svoju cenu, že si zlámem ruky, ale svoj cieľ i tak dosiahnem. Podnikanie si často vyžaduje obetu a je potrebné vyhrnúť si rukávy a potopiť sa aj do kopy hnoja, do nepríjemnej práce, ktorú proste treba urobiť. Nedá sa to preskočiť a mať na rukách hneď polmiliónové hodinky. Ten, kto sa dlhodobo k niečomu prepracováva, si váži, čo dosiahne, a aj jeho okolie si všimne jeho prácu a bude si ho za ňu vážiť. Hlavne si však vždy udržte nadhľad a nenechajte sa ničím v živote uniesť. Určite nie úspechmi, ale ani neúspechmi.
