Keď Milan Dubec prevádzkoval počas strednej školy na jedinom serveri internetovú stránku Zoznamka.sk, ani sám netušil, že je základným kameňom budúceho najnavštevovanejšieho internetového portálu na Slovensku. Vytvoril Pokec.sk a pod značkou Azet.sk sa mu podarilo vybudovať okolo neho široké portfólio úspešných internetových produktov ako sú napríklad Aktuality.sk, Šport.sk, Diva.sk, Živé.sk, Mobilmania.sk, Bazar. sk a mnohé ďalšie.
Od roku 2010 je Azet.sk a.s. súčasťou spoločnosti Ringier Axel Springer, ktorá je jednou z vedúcich mediálnych spoločností v strednej a východnej Európe. Milan Dubec stále vlastní 15-percentný podiel a pôsobí na pozícii predsedu predstavenstva, z ktorej Azet.sk stále posúva dopredu.
Úplne super by bolo, keby sa ľudia nezoznamovali len cez inzeráty, ale mohli sa aj rozprávať
Milan mal šestnásť rokov, keď v roku 1996 prvýkrát dostal prístup k internetu. „Už predtým som čítaval v časopisoch o tom, že na internete je celý svet, v podstate vraj všetci sú už na internete, no keď som tam prišiel, zdalo sa mi, že tam v skutočnosti nie je ešte nič.“ Ako prvé ho prirodzene zaujímalo, s kým by mohol na internete komunikovať. „Neboli však žiadne zoznamovacie portály ani stránky, kde by sa dalo spojiť s ľuďmi. Vytvoril som teda vlastnú službu - Zoznamku, na najjednoduchšej adrese, aká vtedy bola dostupná. Www.geocities.com/southbeach/sands/4902. Dnes už viem, že to je jedna z ulíc v Miami,“ smeje sa Milan. Základnou motiváciou, prečo sa tomu vôbec začal venovať, bol fakt, že hry ho už prestali baviť a chcel sa nejakým spôsobom realizovať.
V roku 1996 začali Milanovu Zoznamku využívať prví užívatelia. „Bolo ich zhruba päťdesiat denne a fungovalo to tak, že posielali svoje inzeráty mailom. Tieto mi prišli mailom rovno naformátované v tagoch a ja som ich kopíroval a ručne nahadzoval na stránku.“ Návštevnosť prudko rástla, z desiatich návštevníkov v prvom mesiaci mal Milan po pár rokoch už tisíc návštevníkov denne a stránka bola jednou z najnavštevovanejších slovenských služieb na internete. „V roku 1999 som končil strednú školu a zistil som, že už ma nebaví ručne kopírovať inzeráty z emailov na stránku. Povedal som si, že sa naučím programovať.“ Keď už nemusel ručne nahadzovať inzeráty, uvedomil si, že by to chcelo niečo viac. „Keď som videl, ako mi návštevnosť rastie, začal som premýšľať nad ďalšími cieľmi. Chcel som sa stať jednotkou v návštevnosti, vedel som však, že k dosiahnutiu toho cieľa musím pre užívateľov priniesť službu, ktorá by bola interaktívnejšia. Tak vznikla myšlienka Pokecu. Naprogramované a spustené to bolo za tri mesiace, no po ďalších troch mesiacoch to už nestíhalo,“ spomína. „Server to neutiahol. Podarilo sa mi však nájsť investora, vďaka ktorému sme kúpili ďalšie servery a udržali projekt v chode.
Pred podpisom si zmluvy poriadne prečítajte a pochopte ich.
Bola to moja prvá skúsenosť s investorom, mal som devätnásť rokov a musím priznať, že som do toho šiel dosť naivne. Súhlasil som so zmluvou, pred ktorou by ma právnik určite varoval, no napokon som mal šťastie, že som narazil na správnych ľudí a investor sa ku mne zachoval naozaj férovo, pretože nikdy nevyužil moc, ktorú mu zmluva dávala.“ K investorovi sa Milan dostal tak trochu aj so šťastím. „Kontaktoval ma jeden používateľ Pokecu, ktorému sa nepáčilo, že napredujeme tak pomaly a pýtal sa, čo sa s tým dá urobiť. Povedal som mu, že potrebujem peniaze na ďalšie servery a ďalší rozvoj a on ma skontaktoval s firmou, ktorá mi v tom pomohla. Vytušil, že naša myšlienka má hlavu a pätu, no potrebuje dôveru a podporu.“ Milanovou motiváciou nikdy neboli peniaze, stačila mu návštevnosť a užívatelia. „Samozrejme, užívatelia nie sú peniaze, no pre mňa boli dôkazom opodstatnenosti služby a pravidelne používaná a navštevovaná služba vždy nakoniec nájde svoj obchodný model.“
V začiatkoch sme sa stretávali s nezáujmom inzerovať na Pokeci, lebo tam vraj chodia hlavne deti a študenti
Spoločnosť Azet vznikla v roku 2000 a vďaka peniazom od investora mohla fungovať ako skutočná firma. „V roku 2000 sme už mali šesť programátorov a venovali sme sa najmä rozvoju služby Pokec. Vznikla rýchla pošta, fotoalbumy a ďalšie vylepšenia. Väčšinu času sme venovali len Pokecu, bol to náš hlavný produkt. Z finančného hľadiska som si vyplácal len rozumnú mzdu.“ Prvým kľúčom k úspechu bolo, že Milan vždy pracoval s čo najnižšími nákladmi. Aj vďaka tomu si už dva roky po získaní investora zarábal Azet na svoju prevádzku sám. „Vďaka tomu mi nikdy nehrozilo, že by niekto prišiel a povedal, že už to spálilo milióny a končíme.“ Po čase začali návštevnosťou dobiehať vtedajších lídrov internetu, ako boli napríklad stránky médií, a prišiel prvý zlomový moment. „Opäť som si uvedomil, že treba urobiť niečo viac. Keď sme už mali veľkú komunitu, bolo potrebné využiť to.
Vroku 2004 sme teda spustili veľkokapacitné emailové schránky, ktoré boli k dispozícii zdarma a ponúkali kapacitu 500 megabajtov, čo bolo viac, ako ponúkal hocikto iný. Bola to prvá z väčších investícií, ktoré sme už financovali z vlastných zdrojov. Asi pol roka po spustení prišiel Gmail s kapacitou jeden gigabajt, tak sme aj my začali poskytovať rovnakú kapacitu.“ Milan spomína, že prvé roky boli sprevádzané problémom s predajom reklamy, hoci návštevnosť mali vysokú. „Inzerenti mali predstavu, že k nám chodia iba ľudia, ktorí nerobia, väčšinou len chatujú a nič si teda nekúpia.“ Milan vedel, že tento problém je potrebné vyriešiť. „V návštevnosti sme rástli kontinuálne, no ako náhle sa niečo stalo, napríklad vybuchla sopka, spravodajská konkurencia nás na chvíľu predbehla. Chcel som stabilizovať aj tento aspekt, lebo mi to akoby kazilo rannú náladu, keď som sa išiel pozrieť, kde sme sa umiestnili za predchádzajúci deň v návštevnosti a videl som, že traja nás preskočili,“ smeje sa. „Mali sme teda komunitu návštevníkov, ktorí mali dôvod chodiť k nám každý deň a to nám otvorilo dvere pre ďalšie projekty.
V roku 2005 sme spravili dôležité zmeny. Prerobili sme uvítaciu stránku Azetu, aby vyzerala ako portál s katalógom a spustili sme spravodajstvo Aktuality.sk. Naša konkurencia v oblasti spravodajstva mala stovky pracovníkov, my sme vtedy mali troch.“ Z úplnej nuly sa podarilo dostať Aktuality.sk na návštevnosť, ktorá sa vyrovnala stránkam médií. „Samozrejme, odvtedy sme počet ľudí späťnásobili. Už máme pätnásť interných redaktorov a spolupracujeme s množstvom externých dopisovateľov.“ Klienti, ktorí u nich dovtedy nechceli inzerovať, zmeny zaregistrovali a pre Azet to znamenalo prudký nárast záujmu inzerentov. „Nielen na Aktualitách alebo na Azete, ale aj na Pokeci. Po čase inzerenti dokonca zistili, že inzercia na Pokeci je úspešnejšia, lebo je cielená. Odvtedy sme začali byť akceptovaní trhom.“ Milan to vnímal ako veľký úspech, pretože sa mu podarilo potvrdiť obchodný potenciál projektu, o ktorom bol vždy presvedčený. Povzbudení úspechom a zistením, že obsahom dokážu konkurovať aj vydavateľským domom, začali spúšťať ďalšie služby. „Spustili sme Naj57 mama.sk, Diva.sk, Šport.sk a podobne. Začali sme budovať celú skupinu špeciálne zameraných stránok.“
Ďalší rast prebiehal rýchlo, služby pravidelne vylepšovali a každý rok pridali nejakú novú. V roku 2007 už služby začali kupovať. „Zistili sme, že je ľahšie kúpiť niečo fungujúce a začali sme rásť formou akvizícií. Kúpili sme napríklad Živé.sk a Slovník.sk. Pri každej službe, ktorú sme kúpili, sa nám podarilo znásobiť jej návštevnosť. Väčšinou stačilo službu zredizajnovať, aby bola viac user-friendly, zlepšiť obsah alebo len viac investovať do marketingu. Podstatné bolo vždy vytvoriť zapálený tím ľudí, ktorý v rámci Azetu pracoval na svojom projekte.“
Zmenil sa pomer a čas, ktorý ľudia delia medzi viacero internetových služieb
Milan priznáva, že keď na Slovensko prichádzal Facebook, mali mierne obavy. „Ukázalo sa však, že obaja bojujeme na rozdielnych frontoch a obor len prechádza okolo nás. Pokec je iná služba ako Facebook. S nástupom každej dominantnej internetovej služby sa však prejavilo to, že čas užívateľa internetu si služby navzájom delia. Každá nová úspešná služba si zoberie časť času používateľa. Znamená to, že návštevnosť vám neklesá, no užívateľ u vás strávi menej času.“ Kľúčom pre úspech služieb bola vždy plná funkčnosť a vďaka tomu, že poskytovali užívateľom to, čo oni samotní chceli, nikdy nemali problémy s návštevnosťou. „Azet bol v tom čase výnimočný aj tým, že do všetkých služieb sa užívatelia prihlasovali jedným užívateľským kontom, s ktorým sa dostali k emailom, diskusiám, inzercii a podobne.“ Našli sa však aj projekty, ktoré Milanovi nevyšli. „Neviem či ich môžem pomenovať,“ zamýšľa sa. „Jeden však môžem. Spustili sme zľavový portál, kúpili sme doménu a projekt sme zverili externej firme. Bola to jedna z mála výnimiek, keď sme sa obrátili na externú firmu. Neskôr sme si však uvedomili, že sme vstúpili na obsadený trh. Navyše sme projekt z viacerých hľadísk podcenili a mysleli sme, že to nebude ťažké. No nevyšlo to.“ Milanovým cieľom bolo vždy rozširovať Azet tak, aby vedeli slovenským používateľom ponúknuť všetko, čo na internete hľadajú.
Prvoradá je funkčnosť služby. Preto sme ich vyvíjali interne.
Projekty v Azete riešili interne, nie cez dodávateľov. „Každú službu sme vždy robili s vlastnými ľuďmi a na vlastné riziko. Všetky projekty, ktoré sme začali, sme brali ako nikdy nekončiace. Rozvíjali sme ich neustále a to bolo pre ich úspech dôležité.“ V roku 2009 bol už Azet natoľko veľký, že bol zaujímavý pre zahraničné spoločnosti a v roku 2010 predal Milan majoritnú časť spoločnosti. Azet sa tak stal súčasťou jednej z vedúcich mediálnych spoločností v strednej a východnej Európe - Ringier Axel Springer. Obdobie predaja firmy bolo pre Milana najťažším v podnikaní. „Rok a pol sme strávili v zasadačke. Bola to horká časť, no našťastie na konci bola smotana.“
Vždy som mal pocit, že sám to spravím najlepšie
Zamestnancov Milan zháňal cez internetové portály i prostredníctvom známych. Opisuje, že je veľký rozdiel manažovať spoločnosť s dvadsiatimi zamestnancami a spoločnosť s dvesto zamestnancami. „V menšej firme rozhoduje človek o detailoch pomaly každý deň. Zadával som úlohy jednotlivým ľuďom. Čím je firma väčšia, tým menej sa človek zaoberá detailmi a musí viac dôverovať ľuďom okolo seba. Dnes sú medzi mnou a výkonným človekom dve úrovne riadenia. Snažím sa však udržať produktové tímy ako malé skupiny do 20 ľudí, ktoré si riadia a zodpovedajú za svoje produkty samy a tým pádom majú podobnú úroveň flexibility, ako som mal ja, keď som začínal.“
Medziľudské vzťahy v spoločnosti smeruje Milan k otvorenosti a neformálnosti. „Všetci si navzájom tykajú, bez ohľadu na vek a pozíciu, čo pri takých veľkých firmách nie je zvykom. Pokiaľ má niekto akýkoľvek problém, môže ho otvorene riešiť bez toho, aby sa hrali akékoľvek hry. Všetky kancelárie sú presklené, vrátane mojej, a hocikto vidí, či som u seba. Môže ku mne vojsť a riešiť akýkoľvek problém, ktorý sa mu nepodarilo vyriešiť inak. Aj pri takejto atmosfére si ľudia samozrejme uvedomujú, kto je nadriadený a má finálne slovo. To isté platí o všetkých manažéroch a tím lídroch. Riadenie sa však muselo zmeniť a stať sa trochu formálnejším. Keď sme sa venovali dvom až trom veciam v jednom čase, bolo ľahké pamätať si, čo robíme teraz, čo potom a koľko nás to bude stáť. Dokázal som si v hlave spočítať, či na to máme alebo nemáme a ako veľmi riskujeme.
Aktuálne už musíme mať dlhodobé plány pre každý zo 40 produktov. Jednotlivé úlohy prechádzajú cez plánovací systém, máme písomné zadania, musíme dopredu vyhodnocovať náklady a časovú náročnosť. Robíme to ale tak, aby sme nakoniec neboli zahrabaní v tabuľkách namiesto vytvárania kvalitných služieb. Snažíme sa mať iba také formálne procesy, ktoré sú prospešné.“ Milan si v kariére prešiel aj obdobiami, kedy ho práca bavila menej. „Úžasné na Azete však je, že neustále robíme nové služby. Keď ma jedna na chvíľu prestane baviť, môžem začať pracovať na inej, no tím sa tej pôvodnej stále venuje. Vždy sa teda môžem hrať s niečím iným. Môj otec ma chcel naučiť venovať sa a sústrediť sa na jednu vec, no chvalabohu ma to nenaučil. A vďaka tomu máme toľko služieb.“
Milan veril všetkým službám, ktoré spúšťal, a nikdy sa nebál toho, že by Azet nebol ziskový. „Bol som si istý tým, že keď niekde chodí stotisíc ľudí denne a je o to záujem, musí to nejakým spôsobom začať generovať zisk.“ Pracovný deň obnáša priemerne dvanásť hodín, no Milan sa drží posledných pár rokov zásady cez víkend nepracovať a venovať sa rodine. Počítač vtedy ani nezapína. Pri otázke čo sa v podnikaní naučil, spomína: „V roku 2004 som si uvedomil, že keby som v roku 2000 prijal do tímu profesionálneho riaditeľa, ktorému by som povedal, čo chcem a on by to vedel manažovať, boli by sme o tri roky napred.“
Milan sa vždy snažil vo firme robiť všetko sám, no dospel k poznaniu, že vždy bola chyba nedelegovať viac. „Vždy som mal pocit, že sám to spravím najlepšie, no spätne viem, že keby som dokázal delegovať prácu od prvého momentu podnikania, bol by som možno o dekádu ďalej.“ Milan neskôr ešte viackrát zbadal, že firma by mohla byť ďalej, ak by mala profesionálnejší a skúsenejší manažment. „Tento istý problém trápi väčšinu začínajúcich podnikateľov. Snažia sa všetko robiť sami, no niekedy je potrebné zamyslieť sa, či by nebolo lepšie delegovať niektoré vecí na ľudí, ktorí sa na to špecializujú. Hlavne si nenechávajte všetku robotu pre seba,“ radí podnikateľom Milan.
