Podnikateľský príbeh o tom, ako sa z učiteľa telesnej výchovy, ktorý vstáva pred štvrtou ráno, stal sériový podnikateľ.
Spoločnosť APLEND, ktorá vznikla spojením samostatne podnikajúcich subjektov, sa venuje prenajímaniu dovolenkových apartmánov. V roku 2013 zahŕňa osemdesiat štúdií a apartmánov, šesť víkendových domčekov, jedenásť chát a šesť viliek, ktoré nájdete vo Veľkom Slavkove, v Novom Smokovci, na Liptove, na Martinských holiach, na Donovaloch a na Slnečnom pobreží v Bulharsku. Rudolf Matejka, spoluzakladateľ spoločnosti, je povolaním učiteľ telesnej výchovy a viac ako dvadsať rokov svojej podnikateľskej kariéry strávil hľadaním, kadiaľ vedie cesta. Tú svoju si musel vychodiť sám. Pred založením Aplendu sa mu v cestovnom ruchu podarilo vybudovať jednu z najväčších cestovných kancelárií špecializovaných na organizovanie zájazdov do Bulharska, CK JazzWelt, ktorú v roku 2008 predal CK Globtour.
Vždy bolo jasné, že veci, ktoré nechcem robiť, robiť nebudem
Rudolf študoval na Fakulte telesnej výchovy a športu s výhľadom stať sa učiteľom telocviku. „Najskôr som mal záujem naozaj pôsobiť ako učiteľ, ale v treťom ročníku som si uvedomil, že moja cesta tadiaľ nevedie. V začiatkoch sú predsa len hlavnou motiváciou peniaze a vedel som, že v budúcnosti chcem mať rodinu, ktorú budem potrebovať zabezpečiť.“ Rudolf štúdium na popud otca dokončil, ale už počas neho aktívne riešil, čomu sa bude venovať po jeho skončení.
„Bol to začiatok mojich divokých podnikateľských rokov. V tom čase všetci otvárali stánky so zeleninou a ovocím, tak som to skúsil tiež. Hneď som však pochopil, že jeden stánok je málo a zobral som si do prenájmu ďalší. Každé ráno som musel vstávať o štvrtej hodine a keď som otvoril aj večierky, musel som pracovať do noci. Po dva a pol roku som mal štyri predajné miesta, biznis sa vcelku rozbehol, avšak práca mi prerastala cez hlavu. Povedal som si, že ani tadiaľto moja cesta nevedie. Bola to dobrá činnosť pre podnikateľské začiatky, ale uvedomil som si, že to nechcem robiť dlhodobo. Podniky sa mi podarilo predať a odvtedy som sa vždy držal filozofie podniky nezatvárať, ale predávať ich.“
Druhý smer, ktorým sa Rudolf vybral, bolo pohostinstvo. „Postupne som otvoril bar a krčmu, no po roku a pol som si opäť uvedomil, že tadiaľ moja cesta nevedie. Už som začal vnímať, že podnikanie nie je len o peniazoch, ale aj o tom, čo človeka baví. Navyše som sa utvrdil v tom, že nie som nočný typ človeka. Potrebujem pracovať od skorého rána a večer mať čistú hlavu. Pokiaľ som chcel, aby pohostinstvo fungovalo, musel som mať otvorené do jedenástej hodiny v noci a byť so štamgastami, na ktorých vtedy podniky stáli.“ V roku 1996 Rudolf bar a krčmu predal a doprial si niekoľkomesačné voľno.
„Išiel som na dovolenku do Bulharska, kde som dumal, do čoho sa pustím. Po čase mi napadla myšlienka podnikať ako touroperátor, teda organizovať dovolenkové zájazdy do Bulharska a predávať ich cez cestovné kancelárie.“ Po dovolenke Rudolf myšlienku zvažoval a podrobil ju prieskumu. V cestovnom ruchu sa musel najskôr zorientovať. „Prekážok sa ihneď črtalo veľa, ale v začiatkoch som ich vďaka nadšeniu prekonával ľahko. Potreboval som napríklad licenciu, no nespĺňal som na ňu požiadavky. Našťastie stačilo mať odborného garanta a moja kamarátka vyštudovala cestovný ruch. Po čase sa zákon zmenil a stačilo mať prax.“ V roku 1996 Rudolf založil spoločnosť, opäť vycestoval do Bulharska a nadviazal kontakty s tromi hotelmi. V podnikaní mu pomáhala manželka a spoločne vydali katalógy pre prvú sezónu zájazdov na rok 1997. „Najskôr sme sa orientovali len na klientov z Martina. Zabezpečili sme štyri autobusy, najdôležitejšie však bolo klientov zohnať. Nechceli sme to robiť v malom a sami zájazdy predávať jednotlivým klientom, mojím cieľom bol predaj cez cestovné kancelárie. Jediným možným spôsobom, ako sme sa vtedy mohli prezentovať, bolo absolvovanie výstav. Voči Bulharsku panovala skepsa a niektoré cestovné kancelárie spoluprácu zo začiatku odmietli.“
Ako výhodu Rudolf opisuje, že vďaka predaju cez cestovné kancelárie nemuseli veľa investovať do marketingu. „Cestovným kanceláriám sme však museli platiť provízie. Prerazili sme vďaka tomu, že sme neboli v Bratislave a museli sme mať nižšie ceny a vyššie provízie. Toho sme sa napokon držali celé roky, pretože radšej predávam s menším ziskom, ale vo väčšom objeme. Po prvej sezóne sme zistili, že ak chceme, aby zisky rástli, mali by sme podnikať vo veľkom. Samozrejme bolo potrebné zaplatiť hotely vopred. Museli sme si peniaze požičať. Peniaze z predaja prvých podnikov som totiž investoval do vlastného bývania a keď sme si prvé dva roky nemohli do firmy kúpiť ani fax, pochopil som, že som ich neinvestoval až tak múdro.“
Prvých päť rokov si treba prežiť natvrdo, dennodenne v práci, bez dovolenky
„Po piatich rokoch sme vozili do Bulharska ročne tritisíc ľudí, ktorým sme zabezpečovali ubytovanie, starostlivosť, aj cestu naspäť. Firma však stále nebola v plusových číslach. Dokonca to nestačilo ani na investície do ďalšej sezóny, pre ktorú sme potrebovali opäť väčší počet katalógov. Mal som toho dosť a chcel som firmu predať, no žiadna cestovná kancelária nemala záujem. Napokon sme pochopili, že to musíme robiť inak ako ostatní. Kľúčová bola poloha, v ktorej sme sa nachádzali - v Martine. Začali sme organizovať autobusy a vďaka tomu, že sme boli v podstate v strede Slovenska, sme dokázali pokryť takmer všetky smery a autobusy stáli aj v menších mestách, v ktorých konkurencia nestála.“
Druhou veľkou výhodou bolo zavedenie leteckej dopravy. „Bolo to však veľké riziko, ktoré som nechcel podstúpiť sám. Ak by sme lietadlo nenaplnili, prišli by sme o veľa peňazí. Nadviazal som teda spoluprácu s väčšou cestovnou kanceláriou, cez ktorú som zabezpečoval miesta v lietadle. Spolupráca s veľkým hráčom pre nás bola v tom okamihu kľúčová.“ Keď zaviedli tieto zmeny, už sa nemuseli o klientov snažiť, sami ich vyhľadávali.
„Po piatich rokoch sa to napokon zlomilo. Aj u iných podnikateľov, s ktorými som sa rozprával, trval zlomový moment päť rokov. Preto si myslím, že kým si podnikateľ neodkrúti päť rokov, nemá úplnú predstavu, čo skutočne znamená podnikanie.“ Z tritisíc ľudí sa v šiestom roku dostali na päťtisíc. „V tom momente sme z môjho pohľadu boli konečne na nule. Mohol som zaplatiť všetky náklady a investície na ďalšiu sezónu.“ Počas nasledujúcich dvoch rokov stúpli na sedemtisíc ľudí. Znamenalo to konečne plusové čísla vo výsledku hospodárenia. „Hneď som začal investovať v oblasti cestovného ruchu a kúpil som staršie stredisko vo Vysokých Tatrách. Kompletne sme ho zrekonštruovali a zvolili sme červené farby, čo bolo síce veľmi nezvyčajné, ale myslím, že aj vďaka tomu sme s ním prerazili. Spustili sme ho hneď v roku 2005. Mojím hlavným cieľom v cestovnom ruchu totiž vždy bolo podnikať na Slovensku.“ Rudolf zisky aj naďalej investoval a v roku 2007 začal stavať vlastné domy v typickom slovenskom štýle.
Niekedy urobíte jeden krok dopredu a následne až päť dozadu
Po desiatich rokoch sa stali najväčším organizátorom zájazdov do Bulharska. V roku 2008 sa však Rudolf napokon rozhodol cestovnú kanceláriu predať. „Ročne s nami jazdilo do Bulharska viac ako pätnásťtisíc ľudí. S manželkou sme si povedali, že stačilo. Ponúkli sme našu spoločnosť najväčším cestovným kanceláriám na trhu. Dvaja prejavili záujem. My sme však chceli zo spoločnosti po predaji odísť, čo vyhovovalo iba jednému. Ten druhý nám síce ponúkol rovnakú cenu len za polovičný podiel, ja som však vedel, že moja cesta už tadiaľ nevedie. Firmu sme teda predali celú.“
Rudolf v tom momente o ďalšom podnikaní neuvažoval, iba si chcel dať nejakú dobu pauzu a oddýchnuť si s manželkou. „Bol som na niekoľkých dovolenkách, ale uvedomil som si, že tridsaťdeväťročný človek nemôže odísť na dôchodok. Potreboval som ešte nejakú aktivitu, tak som začal chodiť na zahraničné výstavy a zbieral som inšpirácie.
V roku 2010 mi napadlo vytvoriť koncept Aplendu a prenajímať dovolenkové apartmány. Už v roku 1996 som vedel, že chcem podnikať v cestovnom ruchu na Slovensku, len som nevedel ako. Teraz sa mi podarilo nájsť dieru na trhu v oblasti apartmánov.“ Rudolf však chcel zmeniť jednu zásadnú vec - už nechcel podnikať sám. „Hľadal som spoločníkov so skúsenosťami a našiel som troch jednotlivcov, ktorí mali skúsenosť buď s podobným systémom ako je Aplend, alebo s prevádzkovaním reštaurácií. Spolu s nimi a s manželkou sme založili spoločnosť. Rozdiely vo filozofii podnikania sa však rýchlo vyprofilovali a dvaja zo spoločníkov zo spoločnosti vystúpili, pretože chceli podnikať v menších rozmeroch.“ Pre Aplend najskôr brali za prevádzky všetko, čo bolo voľné, a mnoho priestorov si aj sami zrekonštruovali a niektoré hotely prerobili na apartmány. „Otvárali sme tak trochu bezhlavo, až sme si po roku uvedomili, že tadiaľ cesta nevedie. Museli sme urobiť pár krokov dozadu a z niektorých priestorov sme po skončení nájomnej zmluvy odišli. Pochopili sme, že apartmány nie sú hotely, naša klientela je iná a apartmány sú značne sezónnym podnikaním.
Druhou vecou, ktorú sme pochopili, bolo, že apartmány by mali byť v našom vlastníctve. Dohodli sme sa, že priestory si musíme buď sami postaviť, alebo v prípade prenájmov musí ísť o kľúčovú turistickú oblasť.“ Rudolf v podnikaní získal ponaučenie nebáť sa osloviť veľké spoločnosti. „Keď to urobíte, najhoršie, čo sa môže stať, je len to, že povedia nie. Nespýtať sa však znamená taký istý výsledok. Napríklad v roku 2012 sme sa stretli s manažérom spoločnosti Marriott, ktorá je jedným z najväčších prevádzkovateľov apartmánov na svete. Zavolali sme mu a dohodli sme si stretnutie v Berlíne. Na stretnutí nám však otvoril oči a povedal, že oni na Slovensko najbližších päť rokov určite nevstúpia. Na jednej strane povedal vzájomnej spolupráci nie, no na druhej strane sme sa dozvedeli napríklad to, že na Slovensku existuje priestor na trhu, na ktorý taká veľká konkurencia ešte päť rokov nepríde.
Základom pre úspech je veľa sa pýtať. Dozvie sa len ten, kto sa pýta.“ Rudolf sa však nielen pýta, ale aj pozoruje. „V rámci booking.com máme hodnotenia väčšiny prevádzok nad osem bodov. Akonáhle má nejaká prevádzka menej ako osem bodov, zisťujeme, kde je problém. V roku 2012 sme prijali supervízora, ktorý päť dní v týždni navštevuje prevádzky a kontroluje kvalitu služieb aj priestorov.“ V roku 2013 má Aplend dvadsať až tridsaťtisíc klientov ročne a v nasledujúcich rokoch má Rudolf so spoločnosťou v pláne obsadiť kľúčové miesta na Slovensku a expandovať v Chorvátsku a v Maďarsku.
Stále si myslím, že som ešte na začiatku
Rudolf sa v roku 2013 v spoločnosti orientuje na strategické otázky a operatívne úlohy prenáša na najlepších zamestnancov. Za svoju veľkú výhodu považuje, že ráno vstáva medzi treťou a štvrtou hodinou. „Do ôsmej hodiny mám ešte štyri hodiny, ktoré môžem stráviť premýšľaním, rozdeľovaním práce a plánovaním. Väčšina mojich kolegov je nastavená inak a pracujú hlavne večer. Kolega mi často o jednej ráno napíše mail a ja mu už o tretej odpovedám. O ôsmej vstane a už má odo mňa všetky odpovede.“
O vzdelanie sa Rudolf vždy zaujímal, chodil na kurzy a prečítal veľa kníh. „Mnoho z nich bolo motivačných a pochopil som, že hoci sú dobré, v praxi veľmi nepomáhajú.“ V podnikaní sa Rudolf vždy špecializoval, pri cestovnej kancelárii na zájazdy do Bulharska a s Aplendom na apartmány. „Čím viac sa človek špecializuje a zároveň si dokáže zabezpečiť dopyt, tým má väčšiu šancu preraziť. Ak chce niekto konkurovať najväčším hráčom, ktorí majú všetko a fungujú dlhodobo, najlepšou cestou je špecializovať sa a konkurovať v jednej konkrétnej oblasti. Podnikateľ musí nestále špekulovať, ako sa posunúť ďalej. Keď niekoho nebaví obchod a vyjednávanie, nech sa do podnikania netlačí.“
Mladým a začínajúcim podnikateľom Rudolf radí: „Nájdite si svoj biznis. Ja som skončil školu a nevedel som, čo budem robiť. Ale hľadal som. Nevzdávajte sa, ale ak niekadiaľ cesta nevedie, pochopte to čo najskôr. Keď niečo rozbehnete, snažte sa čo najrýchlejšie pochopiť, či to má zmysel. Ak to zmysel nemá, čo najrýchlejšie z toho odíďte. Nájsť zmysel podnikania je alfou a omegou je rast firmy. Nemíňajte preto peniaze zbytočne a dajte si pozor, aby ste nemíňali z tržieb, ale iba zo zisku. Nevyhnutným výdavkom na živobytie sa nevyhnete, ale odpustite si napríklad auto a vlastné bývanie. Ak chcete niečo dokázať, minimálne prvých päť rokov dávajte do firmy všetko. Ak by ste do nej nič nedali, nič by ste nedostali naspäť.“
