Európske inštitúcie v kocke

Európska komisia, europarlament, Rada EÚ, Európska rada či Rada Európy – ako sa vyznať v ich kompetenciách a kedy do ich zloženia zasahujú občania členských štátov?

Európska komisia, Európsky parlament a Rada EÚ sú tri najvplyvnejšie inštitúcie Európskej únie, ktoré ju riadia a spolu tvoria tzv. inštitucionálny trojuholník. V článku približujeme, čo je úlohou tej-ktorej inštitúcie, aké majú právomoci a kompetencie aj v čom sa navzájom líšia.

Európska únia a jej fungovanie sa postupne formovalo

Európska integrácia, ako sa nazýva proces formovania pevných väzieb medzi štátmi a národmi Európy, sa začala formovať už v 50. rokoch 20. storočia, ale moderná Únia v podobe, ako ju poznáme dnes, vznikla až v roku 1992 na základe Maastrichtskej zmluvy. Súčasnú štruktúru a právomoci získala EÚ v roku 2009 Lisabonskou zmluvou, známou aj ako reformná zmluva. Na základe týchto zmlúv sa dvadsaťsedem členov bloku dohodlo na spojení svojej suverenity a delegovaní mnohých rozhodovacích právomocí na EÚ.

Zo slovenskej strany bola Lisabonská zmluva podpísaná vtedajším premiérom Róbertom Ficom. Keďže ide o medzinárodnú zmluvu, musela byť ratifikovaná (schválená) ústavnou väčšinou NRSR a podpísaná prezidentom SR. Vtedajšia opozícia (SDKÚ-DS, KDH a SMK) ale podmieňovala ratifikáciu Lisabonskej zmluvy zmenami v navrhovanom tlačovom zákone. Po koalično-opozičných bAojoch sa nakoniec zmluvu podarilo schváliť aj bez požadovaných zmien v tlačovom zákone, a to vďaka podpore poslancov SMK. Lisabonskú zmluvu definitívne podpísal prezident Gašparovič.

Podpisom zmluvy sa členské štáty (vrátane Slovenska) vzdali časti právomocí, nakoľko sa delegovalo viac kompetencií na Komisiu. Zároveň sa vo väčšine oblastí prešlo na hlasovanie kvalifikovanou väčšinou z jednomyseľného hlasovania. A vytvoril sa post vysokého predstaviteľa EÚ pre zahraničnú a bezpečnostnú politiku, teda niečo ako európsky minister zahraničných vecí.

Európska únia v posledných rokoch prešla sériou kríz, ktoré preverili jej súdržnosť, vrátane globálnej finančnej krízy v roku 2008, prílevu migrantov z Afriky a Blízkeho východu, rokovaní o Brexite a hospodárskych dôsledkov pandémie COVID-19. Následne sa blok snažil reagovať na konflikt na Ukrajine. Súbežne s dôsledkami vojny sa EÚ pasovala s vysokou infláciou a vysokými cenami energií a bývania.

Napriek tomu je EÚ silným hráčom na svetovej scéne. Zložitosť inštitúcií, ktoré sa podieľajú na tvorbe európskej legislatívy, je ale často náročná a mätúca.

Európska komisia – hlavný výkonný orgán Európskej únie

Komisia ako výkonný orgán zodpovedá za každodennú činnosť EÚ. Na jej čele stojí predseda/predsedníčka (v súčasnosti Ursula von der Leyen) a skladá sa z toľkých členov (tzv. komisárov), koľko je členských štátov EÚ.

Komisárov možno prirovnať k ministrom v národných vládach. Majú pridelené jednotlivé portfóliá, resp. témy/oblasti, ktorými sa zaoberajú (napr. obchod, hospodárska súťaž), ktoré im určuje predseda Komisie po voľbách. Je na ňom, aký eurokomisár (teda, aká krajina) ktoré portfólio dostane. Počas volebného obdobia sa uvedené nemení, iba vo výnimočných situáciách, napríklad v prípade odchodu eurokomisára. Vtedy sa môžu portfólia vymeniť, ak sa to zdá predsedovi Komisie vhodné. Avšak, nebýva to zvykom. Kolégium komisárov je porovnateľné s našim vládnym kabinetom. Ide ale o kolektívny orgán a dôležité rozhodnutia prijímajú všetci komisári spoločne.

Európska komisia je zároveň rozdelená na oddelenia, ktoré sa nazývajú generálne riaditeľstvá (DG) a podobne ako ministerstvá u nás, sú zodpovedné  za jednu oblasť (napr. poľnohospodárstvo, obchod či životné prostredie). Na čele každého z nich stojí generálny riaditeľ. Svojou činnosťou podporujú prácu toho eurokomisára, ktorého obsah portfólia zodpovedá činnosti daného DG. Napríklad litovský eurokomisár Virginijus Sinkevičius zodpovedá za životné prostredie, oceány a rybárstvo. Pri svojej činnosti spolupracuje predovšetkým s generálnym riaditeľstvom pre životné prostredie (DG ENVI) a s generálnym riaditeľstvom pre námorné záležitosti a rybolov (DG MARE). Spoločne spolupracujú na pripravovaných legislatívach v týchto oblastiach či napríklad poskytujú eurokomisárovi rôzne analýzy potrebné pre jeho činnosť.

Administratíva Komisie zahŕňa viac ako 30 000 úradníkov, čo z nej robí jednoznačne najväčšiu inštitúciu EÚ. Právomoci Európskej komisie sú opísané v zmluvách o Európskej únii. V súlade s nimi:

• podporuje všeobecný záujem EÚ (nesmie sa riadiť príkazmi jednotlivých štátov);
• zabezpečuje uplatňovanie zakladajúcich zmlúv a právnych predpisov EÚ členskými štátmi;
• dojednáva medzinárodné dohody;
• vykonáva koordinačné, výkonné a riadiace funkcie;
• plní rozpočet EÚ;
• zabezpečuje zastupovanie Únie navonok - s výnimkou zahraničnej a bezpečnostnej politiky.

Komisia má výlučnú právomoc navrhovať nové právne predpisy EÚ. To znamená, že všetky právne akty, ako napríklad zrušenie roamingových poplatkov, zjednotenie nabíjačiek, či zákaz „spaľovákov“ do roku 2035 pochádza práve z dielne Komisie, pretože ona je jedinou inštitúciou, ktorá môže nejakú legislatívu navrhnúť. Predseda Komisie je vybraný Európskou radou a schvaľovaný Európskym parlamentom. Jednotliví eurokomisári, ktorých navrhujú jednotlivé členské štáty, musia prejsť vypočutím v Európskom parlamente a ten ich vymenovanie musí aj schváliť. Parlament má taktiež v podobe väčšiny europoslancov právo vysloviť nedôveru Komisii a v takomto prípade je potrebné vymenovať novú. To sa doteraz stalo len raz, v roku 1999.

Európsky parlament – jediná priamo volená inštitúcia EÚ

Európsky parlament sa aktuálne skladá zo 705 poslancov (po voľbách v roku 2024 to bude 720), ktorí sú každých päť rokov priamo volení obyvateľmi v celoeurópskych voľbách. Počet poslancov Európskeho parlamentu za každý členský štát je úmerný jeho počtu obyvateľov, ale žiadna krajina nemôže mať menej ako šesť alebo viac ako 96 poslancov. Napríklad Nemecko, ako najväčší členský štát, vysiela do EP 96 poslancov. Malta, Luxembursko a Cyprus, ako najmenšie členské štáty, majú po šesť zákonodarcov. Slovensko má aktuálne 14 europoslancov a po voľbách roku 2024 bude mať o jedného viac.

Prečítajte si tiež

Ako funguje Európsky parlament?

Právomoci Európskeho parlamentu sú opísané v Zmluvách o Európskej únii, kde sa uvádza, že Európsky parlament:

• spolu s Radou prijíma právne predpisy EÚ;
• spolu s Radou prijíma rozpočet EÚ a schvaľuje jeho plnenie;
• zabezpečuje demokratickú kontrolu ostatných inštitúcií EÚ;
• schvaľuje medzinárodné dohody (napr. o obchode) a zmluvy týkajúce sa nových členských štátov EÚ;
• prijíma nezáväzné uznesenia o rôznych otázkach;
• schvaľuje novú Komisiu ako celok;
• volí predsedu Európskej komisie (na návrh Európskej rady).

Európska rada, Rada EÚ a Rada Európy nie sú to isté – v čom sa líšia?

Tri veľmi podobné názvy, ktoré reprezentujú tri odlišné inštitúcie a ktoré sa veľmi často mýlia. Aký je medzi nimi rozdiel?

Európska Rada

Európska rada sa skladá z predsedov vlád 27 členských štátov (t. j. prezident alebo predseda vlády). Zasadá najmenej štyrikrát ročne v Bruseli. Tieto zasadnutia sa nazývajú samity a predsedá im predseda Európskej rady (v súčasnosti je ním Charles Michel z Belgicka), ktorého volí Európska rada na obdobie 2,5 roka s možnosťou opätovného predĺženia o ďalších 2,5 roka. Účasť na samitoch je nezastupiteľná, čo znamená, že ak sa premiér alebo prezident danej krajiny nemôže zúčastniť, zástupcom je premiér/prezident inej krajiny. To znamená, že ak napr. nemôže ísť na samit náš premiér (pretože je napríklad chorý), zastupuje nás najbližší partner – zvyčajne to bol český premiér.

Európska rada určuje celkové smerovanie EÚ a kľúčové politiky/priority. Na samitoch sa stanovuje politický program, ale nevykonávajú sa na nich legislatívne funkcie. Rozhodnutia sa zvyčajne prijímajú konsenzom. Európska rada zvyčajne prijíma závery, v ktorých sa stanovuje pozícia EÚ v kľúčových politických otázkach, poskytuje usmernenia pre prácu ostatných inštitúcií a orgánov EÚ a rieši niektoré konkrétne otázky.

Európska rada môže rozhodnúť, že požiada Komisiu, aby pripravila návrh na riešenie určitej problematiky, prípadne ho postúpi Rade EÚ. Európska rada predstavuje najvyššiu úroveň politickej spolupráce medzi krajinami EÚ. Európsku radu možno prirovnať aj k akémusi vizionárskemu orgánu EÚ. Keďže ide o najvyšších predstaviteľov členských štátov, lídri na samitoch riešia najpálčivejšie a najaktuálnejšie témy.

Príkladom môže byť samit vo februári 2024, kde sa lídri EÚ dohodli na balíku pomoci pre Ukrajinu v hodnote 50 miliárd eur. Do dňa samitu bol zásadne proti premiér Maďarska Viktor Orbán, avšak nakoniec sa ho vďaka schopnostiam nemeckého kancelára Olafa Scholza a premiérky Talianska Giorgie Meloniovej podarilo presvedčiť, aby počas hlasovania odišiel a zvyšné krajiny návrh odsúhlasili jednomyseľne bez prítomnosti Maďarska.

Rada EÚ

Rada Európskej únie, často nazývaná len "Rada ministrov" alebo "Rada", je inštitúcia zložená z delegátov členských štátov na úrovni ministrov alebo veľvyslancov.

Každého pol roka preberá predsedníctvo Rady iný členský štát - s výnimkou Rady pre zahraničné veci, ktorej vždy predsedá vysoký predstaviteľ EÚ pre zahraničnú a bezpečnostnú politiku (v súčasnosti Josep Borrell). Rotujúce predsedníctvo Rady usmerňuje prácu inštitúcií a snaží sa sprostredkovať kompromisy medzi rôznymi členskými štátmi a ostatnými inštitúciami EÚ.

Prečítajte si tiež

Legislatívny proces na úrovni Európskej únie

Rada sa schádza v desiatich rôznych formách a zloženiach zvyčajne raz mesačne, buď v Bruseli, alebo v Luxemburgu v závislosti od oblasti politiky, o ktorej sa rokuje (napr. ministri spravodlivosti, ministri životného prostredia). Práve Rada EÚ je inštitúciou, ktorá je hlasom členských štátov v legislatívnom procese EÚ. Tu môžu zastupitelia členských štátov (ministri alebo veľvyslanci) predostrieť svoje výhrady, rokovať o nich a meniť návrhy. Napríklad Slovensko spolu s Českom, Bulharskom, Francúzskom, Maďarskom, Poľskom, Rumunskom a Talianskom sa v Rade EÚ zasadili o zmiernenú formu normy EURO 7 pre osobné vozidlá. Pôvodne veľmi prísna norma EURO 7 z dielne Komisie, ktorá bola neprijateľná pre automobilový priemysel, nakoniec výrazne poľavila po výhradách vyššie spomenutých členských štátov.

V závislosti od témy prijíma Rada rozhodnutia jednoduchou väčšinou, kvalifikovanou väčšinou alebo jednomyseľne. Akým spôsobom sa rozhoduje, je dané zmluvami – napríklad sankcie sú schvaľované jednomyseľne, pre záležitosti z poľnohospodárskej oblasti zasa stačí kvalifikovaná väčšina. A práve väčšia časť rozhodnutí sa prijíma tzv. kvalifikovanou väčšinou (QMV). Na jej získanie v Rade sú potrebné dve podmienky:

• 55 % členských štátov EÚ musí hlasovať za - v súčasnosti to znamená, že 15 z 27 štátov musí schváliť;
• návrh musia okrem toho podporiť členské štáty, ktoré predstavujú aspoň 65 % obyvateľstva EÚ.

V niektorých oblastiach politiky, najmä v oblasti zahraničných vecí a obrany, Rada stále prijíma rozhodnutia väčšinou jednomyseľne. To znamená, že napríklad sankcie EÚ voči štátnym príslušníkom tretích krajín musí schváliť všetkých 27 členských štátov.

Rada Európy

A na záver tu máme inštitúciu, ktorá nemá nič spoločné s Európskou úniou. Rada Európy je medzinárodná organizácia so sídlom v Štrasburgu (Francúzsko), ktorá chráni ľudské práva, demokraciu a právny štát.

Súhrn – „upratanie“ v inštitúciách EÚ