Nové príjmy do rozpočtu EÚ: celoeurópske dane na splácanie dlhu Únie

Európska únia si na financovanie plánov obnovy musela požičať. Z čoho tento dlh plánuje splácať?

Rozpočet EÚ okrem národných príspevkov tvoria aj tzv. vlastné zdroje. So spoločnou pôžičkou na úrovni Európskej únie, prostredníctvom ktorej sa financujú plány obnovy členských štátov, prichádza aj otázka, ako ju bude EÚ splácať. Je takmer isté, že doterajšie príjmy únijného rozpočtu na to nebudú stačiť. Ako situáciu plánuje riešiť EÚ? Čakajú nás nové celoeurópske dane?

Aké príjmy tvoria rozpočet EÚ?

V roku 2024 rozpočet EÚ pozostáva z nasledovných zdrojov:

1. Tradičné vlastné zdroje: Tvoria ich predovšetkým clá na dovoz do EÚ, poľnohospodárske clá a odvody z produkcie cukru vyberané od roku 1970. Od 1. januára 2021 si krajiny ponechávajú 25 % z vybraných ciel na pokrytie nákladov na ich výber. V súčasnosti táto zložka tvorí približne 17 % príjmov EÚ.
2. Vlastný zdroj založený na dani z pridanej hodnoty (DPH): Príspevky členských štátov sú založené na zložitom výpočte štatistickej harmonizácie ich základov DPH s rôznymi korekciami a limitmi. V súčasnosti tento zdroj tvorí približne 16 až 17 % príjmov EÚ.
3. Vlastný zdroj založený na hrubom národnom dôchodku (HND): Ide o jednotný podiel ročného HND členských štátov, ktorý sa každoročne stanovuje v rámci ročného rozpočtového postupu. Vlastný zdroj založený na HND v súčasnosti tvorí približne 57 % príjmov EÚ.
4. Vlastný zdroj z plastov: Ide o vnútroštátny príspevok zavedený 1. januára 2021, na základe množstva nerecyklovaného odpadu z plastových obalov s jednotnou sadzbou vo výške 0,80 eur za kilogram. Príspevky členských štátov s HND na obyvateľa pod priemerom EÚ sa znižujú o ročnú paušálnu sumu zodpovedajúcu 3,8 kilogramu plastového odpadu na obyvateľa. Príjmy z tohto zdroja sa odhadujú na približne 4 % rozpočtu EÚ.
5. Ostatné príjmy a zostatok prenesený z predchádzajúceho roka: Patria tu dane, ktoré platia zamestnanci inštitúcií EÚ zo svojich platov, príspevky krajín mimo EÚ na niektoré programy EÚ (napr. ak sa chcú zúčastniť programu Horizont Europe a čerpať z neho financie, musia aj niečo prispieť), zostávajúce príspevky Spojeného kráľovstva, úroky z omeškania, pokuty pre spoločnosti za porušenie práva hospodárskej súťaže alebo iných zákonov a iné príjmy, zostatky a technické úpravy. Táto kategória príjmov v posledných rokoch výrazne kolísala a tvorí 2 až 8 % celkových príjmov.

V súlade so zakladajúcimi zmluvami EÚ nesmú ročné výdavky Únie prekročiť jej príjmy, teda EÚ hospodári s vyrovnaným rozpočtom a nemôže mať deficit. Zdroj založený na HND plní úlohu vyrovnávania rozpočtu a financuje ročné výdavky, ktoré nie sú pokryté inými druhmi vlastných zdrojov a príjmov. Jeho sadzba sa každoročne mení, aby sa zabezpečilo, že celkové príjmy zodpovedajú dohodnutej úrovni platieb. Napriek tomu, že zdroj založený na HND bol zavedený ako doplnkový prvok, časom sa stal vlastným zdrojom s najväčším podielom na celkovej kombinácii. Zdroje založené na HND a DPH, ktoré spoločne predstavujú 70 až 80 % ročných príjmov EÚ, sa často označujú ako národné príspevky.

Prvý spoločný dlh

Limity rozpočtu EÚ značne otestoval súbeh kríz v rokoch 2020 - 2023, kedy EÚ postihla celosvetová pandémia Covid-19, konflikt na Ukrajine, energetická či inflačná kríza. Pandémia ochromila hospodárstvo celej EÚ, a preto sa členské štáty dohodli na nástroji s názvom NextGenerationEU (NGEU), na Slovensku známy aj ako Plán obnovy. NGEU je zďaleka najväčším spoločným dlhom EÚ, ktorý slúži na obnovu hospodárstva po pandémii a budovanie ekologickejšej, viac zdigitalizovanej a odolnejšej budúcnosti EÚ. Až do vypuknutia pandémie nesmela EÚ zo zákona financovať svoje výdavky prostredníctvom spoločného dlhu. Existujúci spoločný dlh zahŕňal buď „spätné financovanie" (prevod požičaných financií Európskou komisiou krajinám EÚ za rovnakých podmienok, aké dostala Komisia), na rozdiel od pôžičiek na výdavky, alebo bol vydaný mimo rozpočtu EÚ. Hlavnými emitentmi boli Európsky investičný fond (EIB), Európsky mechanizmus pre stabilitu (EMS) a Európsky nástroj finančnej stability (EFSF). Posledné dva menované boli vytvorené na základe medzinárodnej zmluvy, s cieľom financovať záchranu ohrozených krajín počas finančnej krízy v rokoch 2010 (EFSF) a 2012 (ESM). Európsky dvor audítorov tvrdí, že tento spoločný dlh je prelomový aj v tom, že Komisia prvýkrát v histórii použije požičané prostriedky nielen na pôžičky členským štátom, ktoré musia následne splatiť aj s úrokom, ale aj na granty, ktoré si priame splácanie zo strany členských štátov nevyžadujú.

EÚ si na účely NGEU požičala na svetových trhoch. Išlo o sumu 800 miliárd eur. Peniaze z NGEU môžu členské štáty čerpať do roku 2026 a od roku 2028 začína splácanie tejto spoločnej pôžičky. Trvať má až do roku 2058. A práve nutnosť splácať NGEU, otvorila otázku potreby nových vlastných zdrojov EÚ, pretože je takmer isté, že už existujúce rozpočtové prostriedky Únie nebudú postačovať na splácanie pôžičky

Kôš vlastných zdrojov EÚ

Odpoveďou na potrebu navýšenia príjmov do únijného rozpočtu na účely splácania NGEU bol návrh tzv. „prvého koša“ vlastných zdrojov EÚ. Komisia prišla s týmto návrhom koncom roka 2021 a konkrétne navrhla, aby nové príjmy Únie obsahovali:

• 25 % príjmov zo systému EÚ na obchodovanie s emisiami (ETS),
• 15 % príjmov zo zdanenia nadnárodných spoločností (ide o dohodu na úrovni OECD)
• 75 % príjmov z mechanizmu kompenzácie uhlíka na hraniciach (uhlíkové clo).

Komisia sa však už pri prijímaní NGEU zaviazala, že do konca roka 2023 príde aj s tzv. „druhým košom“ vlastných zdrojov. Keďže ale v tom čase ešte nebol prijatý ani ten prvý, tak sa Komisia rozhodla dopracovať rovno ten a navrhla tieto zmeny:

• zvýšiť sadzbu výberu pre vlastný zdroj založený na ETS z 25 % na 30 %.
• zaviesť nový vlastný zdroj založený na ziskoch korporácií, ktorý sa bude počítať ako 0,5 % hypotetického základu zisku korporácií v EÚ (ide o dočasný vlastný zdroj, ktorý sa bude využívať, kým neprejde legislatívnym procesom rámec pre zdaňovanie príjmov, tzv. BEFIT. Jeho cieľom je stanoviť nový rámec na určenie základu dane a znížiť náklady na dodržiavanie daňových predpisov pre veľké podniky, predovšetkým tie, ktoré pôsobia vo viac ako jednom členskom štáte. Tie musia dodržiavať rozdielne daňové predpisy v každej krajine, čo sa odráža na potrebe platiť účtovníkov, právnikov či daňových expertov, ktorí im radia, aké a koľko daní majú v danom štáte platiť). Daň nebudú odvádzať priamo firmy, poputujú do štátnej kasy a z nej sa vyráta táto alikvotná čiastka, ktorá poputuje do rozpočtu EÚ.

Rovnako ako pôvodný návrh, aj ten dopracovaný odsúhlasil Európsky parlament (ktorý ale má len konzultačnú právomoc). Návrh však s najväčšou pravdepodobnosťou nebude prijatý pred eurovoľbami 2024, čo celý proces natiahne (bude totiž trvať niekoľko mesiacov, kým sa sformuje nová Komisia atď.) a na schválenie v Rade je potrebná jednomyseľnosť. Krajiny však len veľmi ťažko hľadajú spoločnú pozíciu pri týchto otázkach.

Postoj slovenských europoslancov k „novým európskym daniam“

Hoci má Europarlament v tomto prípade len konzultačnú právomoc, čiže nie je jeho pozícia záväzná a slúži len ako názor, napriek tomu o tejto legislatíve hlasoval. Počas volebného obdobia 2019 - 2024 hlasoval EP na tému nových vlastných zdrojov dokopy štyrikrát. Z toho tri prípady sa týkali práve navrhovanej legislatívy Komisie. Ako sa k novým finančným zdrojom pre rozpočet EÚ postavili slovenskí europoslanci?

Eugen Jurzyca nepodporil tento návrh, pretože si myslí, že dane by sa mali vyberať tam, kde je to efektívne, nie tam, kde práve vznikol nový fond. Argumentuje štúdiou renomovaného inštitútu Bruegel, ktorá tvrdí, že jedinou vhodnou navrhovanou daňou na európskej úrovni sú výnosy z emisných povoleniek. Taktiež konštatuje, že fond obnovy zvýši dane bohatým aj chudobným. Uprednostnil by priame platby členských štátov pred novými daňami, lebo sú transparentnejšie.

Ivan Štefanec zasa návrh podporil, pretože jeho cieľom je zaviesť nové vlastné zdroje s cieľom poskytnúť EÚ potrebné zdroje na pokrytie najmä rozpočtových výdavkov na splatenie finančných nákladov spojených s prostriedkami vypožičanými v rámci nástroja NextGenerationEU a na Sociálno-klimatický fond.

Rovnako Robert Hajšel podporil tento návrh, pretože Únia podľa neho potrebuje zdroje, ktoré sú diverzifikované a lepšie zosúladené s politickými prioritami. Tiež hovorí, že nové príjmy majú pomôcť financovať nové priority, pričom by nemuselo dôjsť k znižovaniu existujúcich programov a politík EÚ.

Miriam Lexmann sa rozhodla zdržať pri hlasovaní o tomto návrhu. Hoci víta príležitosti, ktoré nám priniesol Nástroj obnovy a odolnosti, nemyslí si, že by sme mali takýmto spôsobom rozširovať nástroje splácania o stále nové zdroje. Prečo sa v druhom hlasovaní rozhodla hlasovať za a v treťom nehlasovala, však už poslankyňa na svojej stránke nezdôvodňuje.

Vlastný návrh europarlamentu

Okrem vyššie spomenutých troch návrhov, europarlament prišiel aj s jedným vlastným nelegislatívnym uznesením na tému vlastných zdrojov. V máji 2023 vyzval na zavedenie 14 nových daní/príjmov do spoločného rozpočtu EÚ. Toto je ich zoznam:

1. Dane z podnikového sektora;
2. Dane z príjmov právnických osôb;
3. Digitálna daň (ak sa neschváli 15 % daň na úrovni OECD);
4. Daň z dorovnávania platov;
5. Daň z finančných transakcií;
6. Spotrebná daň zo spätného odkupovania akcií spoločnosťami;
7. Daň z kryptoaktív;
8. Daň z iných odpadov nad rámec plastového odpadu;
9. Daň z biologického odpadu;
10. Daň z potravinového odpadu;
11. Daň z rozdielneho odmeňovania mužov a žien;
12. Vlastný zdroj v podobe skonfiškovaného majetku na základe EÚ sankcií;
13. Vlastný zdroj vo forme odvodov, poplatkov, napr. za oslobodenie od vízovej povinnosti, poplatkov za nadmerné emisie, pokút v oblasti hospodárskej súťaže;
14. Verejné príjmy vytvorené vykonávaním politík EÚ, používaním EÚ infraštruktúry alebo presadzovaním EÚ právnych predpisov.

Až po prijatí uvedených daní by Europarlament považoval príjmy EÚ za stabilizované. Tento návrh podporilo 356 europoslancov zo 705, čo je tesná väčšina. Slovenskí europoslanci hlasovali nasledovne:

Keďže išlo len o nelegislatívne uznesenie, takýto návrh má deklaratívny charakter. Návrh Europarlamentu možno považovať len za akýsi zoznam prianí a odporúčanie europoslancov smerom k Európskej komisii.