Športový psychológ alebo mentálny kouč pomáhajú na Slovensku už nielen v športe, ale aj v biznise. Čo môže športová psychológia naučiť podnikateľa?
Diana Kosová
pracuje od roku 2016 na Slovenskom zväze ľadového hokeja (SZĽH) ako riaditeľka
projektov a rozvoja. Pochádza z Banskej Bystrice, kde na Pedagogickej
fakulte Univerzity Mateja Bela vyštudovala v rámci učiteľského smeru
telesnú výchovu a matematiku. Neustále sa vzdeláva a nutnosť
vzdelávania ľudí okolo hokeja presadzuje aj vo svojej práci. Dnes má v SZĽH na starosti rozvoj hokejovej infraštruktúry, ale aj mnohé projekty podporujúce
detský hokej a hokejovú mládež.
V rozhovore si prečítate:
- Čo môže športová psychológia naučiť podnikateľa.
- Aké výzvy by mal vytvárať šéf pre svojich zamestnancov, aby sa rozvíjali.
- Ako dávať správne spätnú väzbu na výkon v športe či v zamestnaní.
- Čo pre športovca znamená kritika a ako s ňou môže pracovať.
- Či môže úspešný človek v športe alebo v biznise vsádzať všetko na jednu kartu.
- Rozdiel medzi vnútornou a vonkajšou motiváciou.
Ako si sa dostala ku športovej psychológii?
O to, ako pracuje hlava, som sa začala zaujímať už v čase, keď som hrávala ženský hokej. Vždy som potrebovala vidieť do vnútra všetkého, čo robím. Okrem odborných publikácií o hokeji som začala čítať aj knihy o psychológii. Prišlo to plynule a v správny čas počas dospievania.
Aký je rozdiel medzi športovým psychológom a mentálnym koučom?
Oba pojmy majú podobný význam, ale rozdiel môže byť vo vzdelaní. Aj keď na Slovensku ani v Česku neexistuje vysoká škola, kde by sa učil odbor športová psychológia. Športová psychológia sa zameriava na prácu s rodičmi, s trénermi a na prácu so športovcami. Mentálny kouč môže mať širší záber a nemusí pracovať len s ľuďmi okolo športu.
Pozor si však treba dať na rýchlo kvasených koučov. Niektorí si prečítajú dve knihy, absolvujú polročný kurz cez internet a idú robiť mentálny koučing. Treba si uvedomiť, že ak sa mentálny koučing nerobí správne, takýto kouč môže klientovi aj ublížiť. Keď má niekto vlohy a dostatok životných a profesionálnych skúseností, môže mu to stačiť. Ide ale skôr o výnimky.
Môže športová psychológia naučiť niečo aj podnikateľa?
Myslím si, že veľa. V športe je dôležité vychovávať športovcov tak, aby boli dobrí nielen v športe, ale aj v živote. Vytvárať si vlastný tréningový plán. Rozumieť tomu, ako si zadefinovať cieľ a ako ho dosiahnuť. Pochopiť, čo ma motivuje a ako s vnútornou motiváciou pracovať. A to isté funguje aj v podnikaní. Podnikateľ si potrebuje stanoviť cieľ a potrebuje vedieť, akými krokmi sa k tomuto cieľu dopracovať.
Ďalej sa so športovcami veľa rozprávame o prekonávaní prekážok a odblokovaní nepriaznivých vstupov pri výkone. Aby prekážka bola pre nich príležitosťou rásť. V podnikaní existuje tiež veľa prekážok. Človek, ktorý ich chce prekonať, ich zdolávanie vníma buď ako príležitosti alebo sa jednoducho otočí. Zľakne sa a biznis sa mu nikdy poriadne nerozbehne.
Akú úlohu by mal hrať tréner?
Treba rozlíšiť, či hovoríme o dospelom športovcovi alebo o dieťati.
Pri dospelých športovcoch by tréner mal byť v roli odborného poradcu alebo mentora. Zároveň by to mal byť človek, ktorý športovca vypočuje alebo povzbudí, keď je treba a na požiadanie svojmu zverencovi odborne pomôže. Dospelý športovec by mal byť schopný si pripraviť svoje tréningové plány sám. Tak isto by mal byť schopný aktivovať svoju vnútornú motiváciu. Tréner by nemal športovcovi linkovať, ako má robiť veci.
Detský tréner je úspešný, keď dokáže zapáliť v dieťati vášeň pre to, čo mu ponúka. Ak sa to nepodarí a dieťaťu športová disciplína nesadne, nevadí, vyskúša niečo iné. Dôležité je, aby dieťa rozpoznávalo svoje emócie a vytváralo si nejaký vzťah. Ku športu, alebo k inej činnosti. A to potom ovplyvní jeho ďalšiu cestu životom. Platí to nielen pri športe, rovnako sa môžeme baviť aj o učiteľovi hudobnej výchovy.
Tréner zároveň musí dieťa naučiť technické zručnosti. Môže sa rozhodnúť, či bude dávať len inštrukcie alebo pôjde inou cestou. Nechá dieťa tvoriť a bude mu vytvárať prostredie, v ktorom budú výzvy, aby sa mohlo dieťa zlepšovať. Druhá cesta je pre trénera omnoho náročnejšia, ale z môjho pohľadu pre deti lepšia.
Čo keby sme sa na šéfa vo firme pozreli na chvíľu ako na trénera. Mal by očakávať od svojich zamestnancov, že vedia, čo majú robiť a ako si priorizovať úlohy, alebo naopak hovoriť presne, čo majú kedy robiť?
Ja by som určite postupovala ako pri dospelom športovcovi. Otázka je, či ľudia boli k tomu vedení, alebo je to pre nich niečo nové – organizovať si prácu sami a neustále zlepšovať svoje pracovné výkony. Šéf by mal byť schopný vytvárať prostredie, ktoré kreuje výzvy pre ľudí. Predtým by mal ale zhodnotiť ich schopnosti. Pretože ak postaví výzvy príliš ďaleko od schopností zamestnancov, tak sa mu vzoprú. Nebudú schopní ich zdolať. Odpor a strach je v poriadku, pokiaľ núti ľudí prekonávať výzvy. Ak sa však dostaví úzkosť, pretože ľudia si nevedia s priveľkým sústom poradiť, cúvnu preč alebo neznášajú svojho šéfa.
Líder by mal mať čuch na to, aby umožnil zamestnancovi prekonávať svoje hranice tam, kde ich prekonať dokáže. Dávať ľuďom také výzvy, aby ich mohli zvládnuť. To je pre mňa definícia lídra vo firme – analogicky k trénerovi.
Ak športovec nepodal najlepší výkon, musí mu dať tréner spätnú väzbu. Rovnako je to aj v práci, ako podať podľa teba spätnú väzbu tak, aby sa z toho zamestnanec poučil?
V prvom rade treba nechať športovca zhodnotiť svoj vlastný výkon. Pretože tréner nemôže vedieť, ako sa cítil. Čokoľvek mohlo ovplyvniť jeho zlý výkon a nemuselo to mať nič spoločné s jeho motiváciou alebo so zanedbanou prípravou. U nás je, bohužiaľ, častokrát prvá reakcia kritika, lynčovanie alebo ponižovanie. Športovec väčšinou vie aj sám, kde spravil chybu. Keď ho tréner nechá, porozpráva aj sám, čo by urobil lepšie.
Takže chyby už netreba rozpitvávať?
Presne tak. Skôr s ním skonzultovať, čo treba urobiť, aby bol výkon v budúcnosti lepší. Čo zmeniť v tréningu, aby sa mohol posúvať v oblasti, kde spravil chybu. My často športovcom alebo zamestnancom na Slovensku nedávame veľký priestor komunikovať bezprostredne po tom, keď urobili chybu.
Komunikácia je veľký problém v športe aj v biznise. Niekedy je málo času, inokedy chýba odvaha. Tréner alebo šéf nemá často dostatok poznatkov o danej situácii alebo má nízke komunikačné schopnosti. A tým že nedávame priestor komunikovať a zaujať svoj postoj, tak ľuďom berieme ich vnútornú motiváciu. K tomu aby sa mohli zlepšovať. Športovec vie, čo urobil zle. Aj zamestnanec väčšinou vie, kde urobil chybu. Ale nemôže to vrátiť späť. Ostáva len poučiť sa z chýb a pozerať vpred.
Ak ale zhodnotím, že dôvod na istú kritiku existuje, ako ju najlepšie podať?
Pre mňa je kritika špecifická vec. Snažím sa kritiku obmedzovať, pretože ide o veľmi subjektívny názor. Nikdy si nemôžem byť istá, že môj subjektívny názor je 100 % pravdivý. Keď už kritiku potrebujem dať, tak sa radšej koučovacími otázkami snažím priviesť človeka k tomu, že urobil chybu a aké to má dôsledky. Alebo poviem, že ja by som v danom momente konala inak. Takže sa snažím nekritizovať niekoho správanie, ale pokúšam sa ukázať, že ja by som konala iným spôsobom. Myslím si, že aj bez kritiky sa dajú ľudia posúvať dopredu.
Ako sa učí športovec žiť napríklad s kritikou v médiách?
Športovci sú na kritiku zvyknutí od malička. Mnohí vyrastali v prostredí, kde za každý zlý výkon bolo na nich nakričané. Ak budete niekoho kritizovať neustále, po roku sa stane odolný. A prestane si ju všímať. Na jednej strane je to dobré. Na druhej, ak má kritika pomáhať, mala by chodiť len občas a jedine vtedy, keď môže výkon posunúť vpred. V tých najdôležitejších okamihoch. Má človeka vytiahnuť zo zóny komfortu a zdravo ho naštartovať.
Často sa stretávam v slovenských firmách s tým, že ľudia nevedia uniesť kritiku a berú ju príliš osobne. Ako to vidíš ty?
Podľa mňa je to o spôsobe komunikácie. Odporúčam koučovací prístup. Doviesť človeka otázkami ku svojej chybe. Keď si na to príde sám a zažije takzvaný „AHA moment“, pravdepodobne svoju chybu už nezopakuje.
Ľudia sa rozvíjajú aj chybami. Prijať chyby zamestnanca ako prirodzené pri jeho raste a znovu mu vytvárať prostredie, v ktorom tie chyby bude môcť odstrániť. Spoločnosť tlačí na to, aby sme dovolili deťom robiť chyby, aby sa mohli rozvíjať. Ale v dospelom svete to nedovolíme. Očakávame, že dospelý človek už nemôže robiť chyby. To je omyl.
V biznise sa stáva, že nie vždy všetko vyjde na prvýkrát a podnikateľ skrachuje. Ak sa športovec vážne zraní, je to podobné. Ak sa mu zrúti celý svet, ako ho môže znovu vystavať?
Už dlhšie sa v SZĽH snažíme, aby športovec nebol „len športovcom“. Vychovávať športovcov tak, aby sa im svet nezrútil, ak so športom musia predčasne seknúť. Podnikateľ sa musí pripravovať tiež na to, že môže skrachovať. Nemôže vsádzať všetko len na jednu kartu, najmä v čase rastu. Keď je už športovec na vrchole, vtedy naopak musí vsadiť všetko. Ale má okolo seba vytvorenú podpornú sieť, finančnú, ľudskú alebo spoločenskú, ktorá ho zachytí v prípade pádu.
Každá prekážka sa dá vidieť ako príležitosť k rastu. Všetko čo nás stretne, aj krach, záleží od uhla pohľadu. Ak sa bude človek dívať na krach ako príležitosť vybudovať niečo nové, nájde skôr cestu ako znovu povstať.
Nepočúvam často, že by mali športovci problém s motiváciou. U zamestnancov je to ale večne opakujúca sa téma. Ako podľa teba môže šéf motivovať svojich zamestnancov?
Opäť sa vrátim k tomu, ako je to u detí. Deťom u nás na Slovensku berieme vnútornú motiváciu. Nechávame ich žiť v prílišnom materializme, za všetko ich odmeňujeme. To je vonkajšia motivácia. Odmena je dobrá, keď nie je prehnaná. Keď nie je za každú jednu činnosť odmena materiálna. Lebo odmenou môže byť aj dobrý pocit, radosť, poďakovanie, pochvala. Tak sa buduje vnútorná motivácia.
A tak je to aj u dospelých. Budujeme viac vonkajšiu motiváciu a zabúdame na tú vnútornú. Ale len tá vnútorná robí zamestnancov odolnejších, efektívnejších a spokojnejších. Takže majiteľom firiem odporúčam zamerať sa viac na vnútornú motiváciu zamestnancov.
Je skoro nemožné mať vo firme len ľudí, ktorých práca baví. Čo môže robiť podnikateľ so zamestnancami, ktorých nechce vyhodiť, ale potrebuje, aby v niečom zmenili svoje správanie?
Opýtať sa, čo by ich vo firme viac bavilo. Alebo čo by sa muselo zmeniť na ich pozícii, aby ich práca viac napĺňala. Možno budete prekvapení, ale niekedy je to len pozornosť šéfa. Inokedy sa zamestnanec môže nudiť, alebo práca môže byť pre neho príliš náročná. Cíti tlak alebo napätú atmosféru. Veľmi často stačí len s ľuďmi viac komunikovať.
Čo ťa na tvojej práci baví najviac?
Mojím osobným poslaním je pripravovať bezpečné prostredie deťom tak, aby sa mohli rozvinúť. Či už je to formou infraštruktúry alebo formou programov, kde dospelí ľudia začnú rozumieť tomu, ako deti vnímajú svet. Pracujem na viacerých projektoch, kde sa moje želania ohľadom rozvoja detského hokeja plnia každým dňom. To ma na mojej práci napĺňa.
