Roky pracoval ako zlatník pre iných, až si napokon v Trenčíne otvoril vlastné rodinné zlatníctvo pre náročných a extravagantných zákazníkov.
Martin Smolka miluje poctivé zlatnícke remeslo, ktorému ho priučil jeho otec Albert Smolka. Ako bývalý majster zlatníckeho umenia videl v synovi svojho nástupcu a veril, že jedného dňa bude lepším zlatníkom ako on sám. Zdá sa, že po rokoch práce sa to Martinovi podarilo a dnes je majiteľom spoločnosti Loretta. Dohromady sa venuje ručnej výrobe slovenských šperkov už dvadsaťjeden rokov.
Aká bola vaša cesta k zlatníckemu remeslu?
Ako syn zlatníka, bývalého zlatníckeho majstra, som odmalička sledoval otca pri práci. Nemal rád jednoliatu výrobu, vždy sa chcel prácou odlíšiť od iných, a práve to sa mi na ňom veľmi páčilo. Keď som bol šiestak zobral ma na zlatnícke sympózium do Kremnice, kde ma predstavil ako budúceho zlatníka. Imponovalo mi, že už vtedy vo mne videl svojho nástupcu.
Kam viedli vaše kroky po ukončení základnej školy?
Vyštudoval som Strednú odbornú školu Jilemnického v Trenčíne, odbor zlatník. Hoci v tej dobe nebolo toľko možností ako dnes, prihlášku som si poslal aj na polygrafickú školu v Bratislave. Aby bola aj mama spokojná.
Chcela mať z vás polygrafa?
Možno, ale nakoniec som rád, že som zostal verný zlatníckemu remeslu. Inšpiráciou mi bol hlavne otec, ktorý popri práci vyučoval odbor zlatníctvo na strednej odbornej škole v Trenčíne a neskôr v Dubnici.
Takže otec bol jedným z vašich učiteľov?
Na škole nie, pretože keď som nastúpil, otec už vyučoval v Dubnici. Bol však mojím učiteľom v súkromí, a to mi dalo oveľa viac ako akákoľvek škola. A tým učiteľom a radcom mi je dodnes, čo si nesmierne vážim.
Mali ste po škole možnosť zamestnať sa u iných zlatníkov alebo ste boli viac-menej nútení založiť si vlastnú firmu?
Spočiatku som pracoval pre iných zlatníkov, no po čase som cítil potrebu osamostatniť sa a založiť vlastnú zlatnícku značku. Súčasne s prácou u iných som si otvoril dielňu v prenajatých priestoroch na družstve. Situácia bola vtedy zložitá – zbytočne veľké priestory a vysoké nájomné nehrali do kariet začínajúcemu zlatníkovi, a tak som bol nútený dielňu zatvoriť. Niekoľko rokov som teda pracoval ako živnostník, čo mi prinieslo veľa praktických skúseností.
Čo bolo momentom, kedy ste si povedali, že s prácou u iných zlatníkov končíte a chcete sa venovať len svojmu podnikaniu?
Jednoducho to bol vnútorný pocit. Nebyť nikým a ničím obmedzovaný a ísť svojou vlastnou cestou. Lákalo ma byť sám sebou pri vymýšľaní netradičných kúskov. Naplniť svoje túžby, vyrábať jedinečné šperky, ktoré sa v bežných zlatníctvach nevyskytujú. Tvoriť, dizajnovať, kresliť a nakoniec si to aj sám vyrobiť. Venovať sa umeleckému zlatníctvu, vytvárať trvalú hodnotu, ktorá tu po mne zostane navždy.
Čo všetko potrebuje začínajúci zlatník na vybavenie dielne?
V prvom rade vhodné priestory a potom niekoľko druhov rôznych pilníkov, klieští a brúsok. Je toho skutočne veľa, a to najmä v dnešnej dobe, keď technológie neustále napredujú. Napriek tomu zostávam verný ručnej výrobe, ktorá na rozdiel od masovej zanecháva odkaz človeka. Keď je práca robená s láskou, vidia to aj zákazníci. Raz mi jeden múdry sochár povedal, že žiaden dokonale naprogramovaný portrét nepredbehne nedokonalé dielo človeka. A presne o tom je ručná výroba. Ani dva zdanlivo rovnaké prstene nebudú nikdy navlas totožné, pretože u nás je každý šperk originál.
Prečo ste sa vôbec rozhodli, že budete robiť extravagantnejšie kúsky? Nebáli ste sa, že nebudete mať dostatočný dopyt zákazníkov, ktorí by ich kupovali?
Extravagancia neznamená nenositeľnosť. Je to možnosť vyrábať šperky, ktoré zákazníci sami žiadajú. Ďakujem Bohu za ten dar, ktorý som dostal do vienka. Ďakujem za to, že môžem vyrábať šperky na pohľad netradičné, iné, zložité, zaujímavé, ktoré stále spĺňajú svoju funkčnosť a pohodlnosť pri ich nosení. Extravagancia rovná sa splnenie túžob aj toho najnáročnejšieho zákazníka. A práve to na svojej práci milujem. Je pre mňa výzvou vyrobiť šperk, ktorý inde vyrobiť ručne nedokážu. Chcem totiž, aby si šperky v rodinách odovzdávali generácie a moja práca tak bola navždy živá.
Sú v dnešnej dobe zákazníci náročnejší ako pred dvadsiatimi rokmi, keď ste začínali?
Povedal by som, že áno. V roku 2000 hľadali ľudia lacné výrobky a boli to zákazníci hlavne z otcových referencií. Dnes si nás ľudia už nájdu sami, napr. cez web alebo sociálne siete. Nie som typ človeka, ktorý by ľudí oslovoval alebo prehováral, a to bol na začiatku trochu problém. Keby nebolo mojich známych, rozbiehali by sme sa oveľa pomalšie. V dnešnej dobe si ľudia za kvalitu priplatia a na náročné šperky sú ochotní čakať aj niekoľko týždňov. Nároční zákazníci sa prejavujú hlavne pri výbere zásnubných prsteňov a svadobných obrúčok, čo je veľmi dobre. Záleží im na tom, aby boli čo najkrajšie. Strávime s nimi celé hodiny a vymýšľame desiatky kombinácií, kým nakoniec nájdeme to, čo hľadajú.
Je možné vyčísliť dobu strávenú výrobou jedného páru svadobných obrúčok?
Proces výroby je individuálny, závisí hlavne od náročnosti šperku, množstva použitých kamienkov a ďalších faktorov spojených s výrobou. Práca zlatníka vychádza zo surovej tehličky, takzvanej šíny, ktorá vyzerá ako drôt. Ten treba valcovaním, brúsením a pilníkovaním opracovať do požadovaného tvaru, do ktorého sa následne osádzajú drahé kamene. Zlatníctvo je mravenčia práca, ktorá si vyžaduje trpezlivosť a zlaté nervy. Najťažšie momenty sú tie, keď sa niečo nepodarí a treba začať odznova. Vtedy sa netreba vzdávať, ale prijať neúspech ako výzvu. Ten pocit, keď sa mi podarí vytvoriť niečo zložité ma inšpiruje a ženie dopredu.
Ľudia sa často pýtajú na inšpiráciu, ktorá je vo vašom remesle určite dôležitá. V čom ju nachádzate vy?
Môj otec by povedal, že inšpiráciu hľadá v prírode, u mňa je to trochu inak. Inšpirácia musí prísť sama. Je všade okolo a my si to ani neuvedomujeme. Inšpirácia príde vtedy, keď niečo zbadám, keď o niečom rozmýšľam alebo v noci nemôžem zaspať. Zvyknem tvoriť aj takzvanou doplňovačkou – nakreslím čiaru a potom vizuálne dopĺňam, čo mi napadne. Zlatník musí mať okrem trpezlivosti aj estetické cítenie. Bez neho to jednoducho nejde.
Hovorí sa, že dobrý majster si svoju prácu pozná. Platí to aj u zlatníkov?
V našom prípade určite. Šperky, ktoré vyrábame sú jedinečné svojim dizajnom, prepracovaním, kvalitou. Na prvý pohľad spoznám prsteň, ktorý som vyrobil aj pred niekoľkými rokmi, a to je, myslím si, dobré znamenie. Každý zlatník by mal mať v práci svoj rukopis.
Pred tromi rokmi ste otvorili zlatníctvo LORETTA. Ako sa vám pracuje?
Otec je v podstate moja pravá ruka, kolega, ktorý mi pomáha. Vďaka nemu som mal cieľ zlepšovať sa, a preto som sa zameral na výrobu netradičných šperkov. V prvom rade vyrábame svadobné obrúčky a zásnubné prstene, ale zákazníci u nás nájdu aj šperky, na ktoré neboli bežne zvyknutí. Otcova precíznosť a dokonalá práca bola mojím vzorom, a to sa snažím presadzovať aj vo svojej firme. A ako sa mi spolupracuje s otcom? Sme rovnaké povahy, takže dobre. Určite máme občas rozdielne názory, ale to k práci patrí. Niekedy sa ho pýtam na názor a v podstate chcem iba jeho súhlas.
Občas treba počúvať starších a skúsenejších...
To je pravda. Niekedy chcem ísť tvrdohlavo vlastnou cestou a potom zistím, že otec mal pravdu. Niečo na tom bude, no musím povedať, že veľakrát sa to otočilo a otec prišiel po radu za mnou. V skratke povedané, dopĺňame sa, a tak to má byť.
Okrem otca vám pomáha aj niekto iný?
Zamestnávam kolegyňu, ktorá má na starosti showroom, predaj a venuje sa aj marketingu. Všetko ostatné od návrhu samotného šperku, jeho dizajnu, a aj výroby robím ja.
Obrúčky a snubné prstene vyrábate na zákazku alebo si môžu zákazníci vybrať aj z hotových výrobkov?
Všetky svadobné obrúčky a zásnubné prstene z bieleho, zo žltého, červeného alebo ružového zlata, z platiny, zirkónové a aj briliantové vyrábame ručne priamo na zákazku. Aby sme docielili originálnosť, musíme vyrobiť šperk presne podľa predstáv a požiadaviek zákazníkov.
Od množstva použitého zlata sa odvíja aj cenotvorba. Čo všetko treba zohľadniť pri nastavovaní predajných cien?
Ceny závisia od váhy, hrúbky prsteňa, od množstva materiálu použitého na výrobu, a samozrejme, od náročnosti. Najdrahšia je práca a tiež drahé kamene. Musím však povedať, že máme šťastie, lebo mám pocit, že ľudia na Slovensku začínajú byť konečne v šperkoch odvážnejší.
S akými prekážkami ste sa stretli v rámci podnikania?
Problémy v podnikaní vždy boli aj budú, treba len vydržať, tvrdo pracovať a veriť svojim snom. Na začiatku to vždy trvá, ale keď človek stojí pevne nohami na zemi a nevyskakuje do výšky, úspechy sa po čase dostavia.
Čo považujete po rokoch za recept na úspešný biznis?
Úspech nepríde len tak, musí za ním byť drina. Na začiatku som si zarobil len na základné živobytie a potreby, ale na druhej strane som bol nesmierne rád, že robím niečo, čo ma naozaj baví a napĺňa. Snažil som sa stále zlepšovať, učiť sa čo najviac od otca a zameral som sa na výrobu extravagantnejších šperkov, na ktoré ľudia neboli až tak zvyknutí. Teraz už ľudia viac popustia medze svojej fantázii a ja som naplno pripravený plniť ich najnáročnejšie túžby a sny o dokonalých skvostoch.
V istej forme sa dostavili v roku 2012, keď ste vyhrali 2. a 3. miesto v súťaži Slovenský šperk a v tom istom roku ste získali ocenenie Etiópsky opál. Je to motivácia k ďalšiemu napredovaniu?
Rok 2012 bol na ocenenia naozaj úspešný. Takéto momenty ma uisťujú v tom, že práca, ktorú robím, má zmysel. Napriek tomu treba zostať skromný a neustále sa zlepšovať. Zlatníkom som už 21 rokov a ešte stále sa mám čo učiť. Na začiatku bol treba kapitál, a preto som si vlastnú prevádzku otvoril až teraz.
Na podnikanie treba vyzrieť. Momentálne sa chcem sústrediť hlavne na slovenský trh a svoje výrobky prezentovať všade tam, kde to má zmysel. Najväčšiu radosť mi robí úprimný úsmev našich zákazníkov – vtedy vidím, že výsledok našej práce splnil očakávania, a to je ten najlepší odkaz pre každého podnikateľa.
