Koučuje úspešných manažérov už viac ako 20 rokov. Sama ako podnikateľka veľmi dobre vie, že mať vlastný biznis znamená každé ráno vstať a ísť niečo zmysluplné robiť.
Iva Pondělíková je uznávaná česká koučka, trénerka a leadership konzultantka. Hneď krátko po revolúcii v roku 1989 začala podnikať. Stála za vznikom českej firmy s originálnou kozmetikou Manufaktura, ktorú zakladala spolu so svojim vtedajším priateľom.
Iva má za sebou viac ako 20 rokov praktických skúseností v poradenstve, trénovaní a koučovaní. Je majiteľkou malej konzultačnej spoločnosti ČNP Consulting so sídlom v Prahe, kde sa zameriava na riadenie zmien, individuálne a tímové koučovanie, výcviky koučov a na rozvojové programy pre manažérov a lídrov. Napísala dve knihy.
S Ivou som sa stretla prvýkrát v roku 2015, keď som absolvovala jej jednoročný výcvik koučov. Iva je typ človeka, ktorý keď vám vojde do cesty, už s ním chcete ostať v kontakte. Je šikovná, múdra, empatická a skúsená koučka a podnikateľka. V tom, čo hovorí, nie sú len teoretické vedomosti, ale najmä praktické skúsenosti a škola, ktorá sa volá život. Jej motto znie: „Najlepšie školy sú veľmi drahé. Zvlášť tá škola života.“
V rozhovore si prečítate:
- S akými témami chodia ľudia najčastejšie dnes na koučing a či to bolo iné pred 15-timi rokmi.
- Aké rôzne formy má ľudské ego a ako si s ním poradiť.
- Akých ľudí hľadať k sebe do tímu, keď máte
malú firmu.
- Ako počúvanie a empatia urobia z mužov lepších lídrov.
- Prečo niektorí ľudia nemajú odvahu prečítať si
jej najnovšiu knihu.
Aké boli tvoje podnikateľské začiatky?
Som vyštudovaná agronómka. Rok som robila vo výskume na genetickej manipulácii rastlín. Vtedy sme to ešte robili dosť na kolene. Na prázdniny som si chcela ísť zarobiť do Anglicka, ale môj vtedajší priateľ mi navrhol, že by sme mohli skúsiť radšej založiť firmu u nás. A tak sme dva roky po revolúcii v roku 1991 založili firmu.
Vtedy sa volala inak, dnes sa volá Manufaktura. Za 12 mesiacov sme rozbehli retailový biznis a mali sme 12 obchodov. Vo firme som ostala šesť rokov. Najskôr som mala na starosti nákup a predaj a ako sme rástli, vrhla som sa na ľudí.
A tak si sa dostala k leadershipu a koučingu?
Presne tak. Vtedy bol problém ľudí vôbec naučiť, aby zdravili zákazníkov, ktorí prichádzali. Zamestnanci mi hovorili: „Načo ich máme zdraviť, veď oni prichádzajú k nám.“ Hrozné. Boľševický skanzen. Tak som sa začala zamýšľať nad tým, ako to zmeniť. Jeden spôsob bol príkazom a nasilu, čo mi moc nevyhovovalo, ale nič iné som vtedy nevedela. A druhý spôsob bol koučing.
Keď som si siahla na profesiu, ktorá bola o ľuďoch, humanitne založená, tak to bolo ako keby som opäť ožila. Išlo mi to a veľmi ma to bavilo. A vlastne mi to ukazovalo, že existujú iné cesty, ako zaobchádzať s ľuďmi, ako ich len nútiť niečo robiť. Dva-tri roky potom, čo som začala, som nemohla robiť už nič iné.
Založila si si už vtedy vlastnú poradenskú firmu?
Nie, najskôr som v rámci spoločnej firmy založila divíziu, v ktorej som sa venovala nielen našim zamestnancom, ale už som toto know-how predávala aj ďalej. Vtedy nás bolo už 30, čo je na konzultačnú firmu celkom dosť. So spoločníkmi sme sa rozhodli ísť každý svojou cestou. Ja som si nechala časť konzultačnú a chalani retailovú časť.
Nejakú dobu som ťahala ešte túto veľkú firmu. Podnikateľ ale vie, že ak je človek pre niečo nadšený a firma mu vyrastie, tak už ju len riadi a organizuje a časom si už nesiahne na skutočné remeslo, na predmet svojho podnikania. Keď som išla niekam koučovať alebo učiť, čo ma baví aj dnes, tak som to mala ako keby za odmenu, ale zároveň aj za trest. Keď som sa vrátila do kancelárie, všetko tam na mňa čakalo.
Po narodení dcéry som pochopila, že chcem koučovanie robiť poriadne a kvalitne, a tak som tú firmu začala zmenšovať. Tak to ostalo do dnes. A keď robím väčšie projekty, mám tím externých spolupracovníkov, s ktorými si za tie roky už dobre rozumieme.
Spomeň si na poslednú ekonomickú krízu v roku 2009-2010. Ako táto kríza zasiahla tvoje podnikanie?
To je dobrá otázka. Vtedy som si uvedomila dve veci. Po prvé, že byť podnikateľom znamená, že každé ráno vstanem a musím ísť niečo robiť. Pretože by sa mohlo stať, že by som nemala peniaze na to, čo treba poplatiť. Byť podnikateľom znamená, že sú dni, kedy sa nestihnem ani objednať k zubárovi alebo dokonca ani nezavolám svojej dcére, ako sa má. Pretože som tak zaneprázdnená, že si na ňu ani nespomeniem.
Po druhé, že musím premýšľať veľmi triezvo. Aké veci posúvajú môj biznis vpred. A powerpointová prezentácia to nie je. Uvedomila som si, že každý môj krok musí byť viazaný na nejaký výsledok, ktorý prinesie súčasný cash-flow, súčasné peniaze alebo budúci cash-flow. A obdobie medzi tým musím vedieť preklenúť. Musím vedieť naprogramovať svoj mozog, ktorý nemôžem vypnúť ani na dovolenke. Že aj tú dovolenku si musím premyslieť, či nepoškodím chod firmy. Ale toto je len jedna moja časť.. Tá druhá dokáže vypnúť. Až po rokoch som sa naučila, že umenie vypnúť otvára nové obzory, zvyšuje moju výkonnosť, dáva vzťahom hĺbku a vôbec, umožňuje mi žiť naplno.
Na čo by sa mali podnikatelia podľa teba mentálne pripraviť pri ďalšej ekonomickej kríze?
Budem hovoriť o ľudskom egu. Naše ego nás vlastne straší. Budú peniaze? Niečo započujem v televízii, niečo mi povie kolega podnikateľ. Napríklad, že už mu redukujú objednávky v Nemecku. Naše ego to dokáže ešte nafúknuť.
Odporúčala by som každému podnikateľovi zamyslieť sa, čo sú jeho reálne strachy. A čo si pustil do hlavy a vôbec to nemusí byť pravda. Kedy je len zbytočne vystrašený. A neustále sa k tomu vracať a skúmať to v sebe. Ak to nemá ničím podložené, sú to len jeho strachy. Ak nad tým získa nadhľad, nebudú ho jeho obavy toľko vyčerpávať a bude sa môcť venovať vo firme skutočným veciam.
Keď si upracem svoje strachy, môžem začať premýšľať. Kde môžem niečo znížiť, kde si môžem dovoliť risknúť a kde niečo úplne zamrazím. A toto denne riešiť a vyhodnocovať.
Na čo by mali pozerať manažéri a podnikatelia, keď hľadajú k sebe nových ľudí do tímu?
Mali by si dať pozor na to, aby nehľadali niekoho, kto im len bude hovoriť áno. Ja som napríklad vizionár, ale viem veci zanalyzovať. Tak by som si vybrala niekoho, kto tie moje veci dotiahne a zhmotní. Ale s tým človekom si možno až tak nebudem rozumieť. Nebude na rovnakej vlne, pretože premýšľa inak.
Takže im radíš, aby najímali ľudí, ktorí majú zručnosti, ktoré oni sami nemajú, alebo v čom zlyhávajú?
Áno. A musia sa naučiť akceptovať to, že ten človek je iný. A najímaš si ho preto, že ti s niečím pomôže, a nie preto, že budete kamaráti. Keď sa stretnú dvaja vizionári, tak sa veľmi dobre porozprávajú. Dvaja vizionári v malej firme by sa ale mohli pozabíjať. A kto nápady nakoniec zrealizuje, kto ich zmonetizuje?
Pred tromi rokmi si vydala svoju prvú knihu Egootroctví. Čo bolo podnetom na napísanie knihy o ľudskom egu?
Prvým podnetom bolo, že som mala chuť niečo napísať. Niečo ako učebnicu, niečo rozumové, ale nie premúdrelé. Dosť som sa na mojej ceste koučovania a vedenia ľudí naučila a mala som pocit, že to chcem v nejakej skrátenej forme predať ďalej. Robím to aj v rámci svojich výcvikov, ale toto bolo iné. Cítila som, že 15 rokov učenia sa od niekoho a od seba už má nejakú cenu. Takže som to skúsila spísať. Najskôr som to hádzala na papier a neskôr som to začala štruktúrovať.
Čo ty a tvoje ego. Ešte stále ťa vie potrápiť?
Jasné. Stále sme spolu. A moje ego je rafinovanejšie a rafinovanejšie. Poviem ti, kedy nemám ego. Keď mám skupinu ľudí na výcviku alebo školení a už sa trochu zoznámime. Je to moment, keď už sa nemusím predvádzať a oni už tiež môžu prestať hrať formu. Je jasné, že mám čo povedať a odovzdať ďalej, ale už nikoho neprehováram. Idem si svoje. Aj keď som po dvoch intenzívnych dňoch na jednej strane unavená, na druhej strane mám veľa energie. Tam ego už nemá čo robiť, nemá čo riešiť. To sú dni, keď si poviem, že je to skoro dobré.
A potom sú dni, keď ma zoberie drobnosť. Napríklad teraz cez víkend som potrebovala vymaľovať a niektorí moji blízki mali problém mi s tým pomôcť. A ešte teraz mi je z toho smutno. A to je ego.
Majú muži väčšie egá ako ženy?
Ja by som povedala, že ego má rôzne podoby. Prejavom ega je napríklad, že robím väčšie ramená. Že sa hrám na tom, že som suverénnejší, bohatší, šikovnejší a neviem čo ešte. Robím niečo väčším, ako to v skutočnosti je. A to je z časti mužská stratégia.
Ženy ego používajú trochu inak. Aj keď niektoré ženy sa občas chovajú ako chlapi. Majú toľko mužskej energie, že ich chovanie pripomína skôr správanie mužov. Aj keď na to nevyzerajú. Ženské myslenie si ego osedláva trochu inak. Niekedy trochu fňuká, niekde trochu vydiera, alebo sa nesmelo sťahuje do ústrania. Bojím sa ukázať sa, lebo si nie som istá, že som v niečom dobrá.
A to je tiež prejav ega, keď si neveríme?
To je tiež ego. V našej pravej podstate my veľmi dobre vieme, že niečo dokážeme. Ale akonáhle sa začneme rozhliadať, porovnávať sa, napríklad aj v tom mužskom svete, kde sú tie ramená, tak ženy majú tendenciu sa stiahnuť. Takže ja sa napríklad na projekt budem pripravovať omnoho dlhšie, ako by som potrebovala, pretože moje ego mi povie: „Ale oni ťa tam zomelú.“ Zabudnem počúvať ten svoj pravý hlas: „Ty si rovnako dobrá.“
Ak muž za niečo stojí, niečo naozaj dokáže a vie kam smeruje, nepotrebuje si to dokazovať drahými autami alebo hodinkami. Poznám mužov, ktorí prídu na jednanie v rifliach a teniskách, a keď začnú hovoriť o svojom projekte, všetci majú otvorené ústa.
Tvoja druhá kniha Vztahové (ne)chutnosti sú poviedky o vzťahoch. Prečo práve teraz a prečo vzťahy?
Môj manželský vzťah sa rozpadával niekoľko rokov. To nebolo o jednom dni. Tak som sa nejak potrebovala vypísať. Bolo to teda aj trochu terapeutické. Ale nebol to hlavný zámer. Sú tam veci, ktoré som pozorovala v živote okolo seba. Rozprávali mi o nich moji klienti, moji známi alebo som niektoré situácie prežila z jednej alebo z druhej strany ja.
Tvoju knihu som prečítala pred pár mesiacmi, ale čítala som ju veľmi pomaly. V niektorých častiach je dosť drsná. Bol to zámer?
Nebol to prvotný zámer, ale nejak to tak vyšlo. Povedala som si, že tie konce nebudem nasilu vykresľovať doružova. Že to proste nechám tak.
Aké na ňu dostávaš reakcie?
Drsná. Hustá. Niekto napíše, že je pekná. Sú ľudia, ktorí knihu majú doma a ešte nenabrali odvahu ju prečítať. Hovoria mi, áno, chystám sa, ale neviem, či do toho môžem ísť. Keď som ju dopísala, tak som si hovorila, že možno niekomu tie poviedky pomôžu. Že ľudia sa v nich nájdu. Alebo si v nich nájdu to, čo nikdy nebudú chcieť zažiť. Nemá to dobré konce. Je to ako keď chytíš niekoho za ramená a zatrasieš s ním so slovami: „Už sa prebuď! Už sa ti to deje tretíkrát. Na štvrtýkrát ťa to zabije.“
S akými témami chodia dnes ľudia za tebou na koučing? Sú nejaké témy, ktoré sa opakujú?
Sú témy, ktoré sa opakujú napríklad u ľudí 40 plus. „Mám všetko a nie som šťastný alebo šťastná. Stále to nie je ono. Neviem, čo s tým.“ Nechcem to kategorizovať, žiadna kríza stredného veku. Buď ľudia už vedeli ako byť šťastní a zabudli ako na to, alebo vedia, že to existuje a chcú to zažiť.
Ale všetko sa dá zmeniť. Všetko ide. To len to ego hovorí, nemôžem, mám hypotéku, a nemôžem. To je krásna ego veta. Mám hypotéku, ale ak mi bráni ku splneniu svojho životného sna, na čo mi bude veľký dom, ak v ňom nebudem šťastná? Alebo pološťastná. Zvädnutá.
Si jedna z mála profesionálnych koučov, ktorí túto profesiu robil aj pred 15-timi rokmi. Vieš si zaspomínať a nazrieť späť? Boli témy, s ktorými ľudia za tebou chodili iné?
Ja si myslím, že témy mohli byť rovnaké, ale ja som ich nepočula. Lebo aj ja sama som sa musela dopracovať k tomu, že tá najväčšia hodnota je žiť naplnený život. Že ide o moje vlastné šťastie. A toto som v tých zákazkách nemusela počuť. A tiež som menej verila tomu, že si všetko človek už dávno nesie v sebe. Problém aj riešenie, ktoré si ku mne na koučing prináša. Možno som mala väčšie tendencie dostrkať klienta k tomu, aby si vyriešil problém v práci. Že keď sa nastaví práca, pôjde aj to ostatné. Nepôjde.
Čo by podľa teba uľahčilo život ženám v rôznych vedúcich pozíciách?
Keby si viackrát povedali: „Môžeš. Jednoducho môžeš.“ A s tou vetou chodiť po firme a pýtať sa, čo sa mi najhoršie môže stať? Je stanné právo? Nie. Zastrelia ma? Nie. Vyhodia niekoho? Možno.
Keď sa žena v práci uvoľní, veľmi jej to pristane. A najviac to pristane matkám. Keď si uvedomia, že môžu mať aj dieťa, aj byť úspešné líderky. Že to ide skĺbiť.
A čo by mohlo pomôcť dnešným mužom, aby z nich boli lepší lídri?
Ak chce byť muž dobrým lídrom, mal by si otestovať, či vie počúvať. Aj keď toto sa týka oboch pohlaví - mužov aj žien. A ak by z toho vyšlo, že nevie, tak by som sa to išla naučiť. A potom by som sa zoznámila ešte s jednou pani, a tá sa vola empatia. Naučila by som sa nejaké empatické formulácie, ale nie preto, aby som to len mala v slovníku. Používala by som ich ako reakciu na to, keď je predo mnou niekto, komu nie je dobre a má starosti alebo strach a ja neviem, ako vyjadriť, že stojím pri ňom.
Aké firemné hodnoty presadzuješ vo svojom podnikaní?
Je to rešpekt, kvalita a radosť.
Čoho si najviac cenia tvoji zákazníci, na čo najlepšie reagujú?
Asi na ten rešpekt. Kvalita je už v dnešnej dobe braná automaticky. Už ju očakávame, skôr si všimneme nekvalitu. Ale ľudia si všimnú, ak nás niekto skutočne rešpektuje a berie nás takých, akí sme.
S akými firmami rada spolupracuješ? Akú majú firemnú kultúru?
Som nadšená, keď vidím míting, ktorý niečo skutočne aj rieši. Rešpektujem zákazníka a chcem urobiť pre neho to najlepšie. A vďaka tomu chcem zarobiť. Občas ale počujem len veľa slov a robenie ramien. A podstata, že nám ide o dobrú vec, sa niekde schováva. Občas vidím mítingy, trochu to ohneme a zákazník si nič nevšimne, alebo kto za to môže, dôležité je nájsť vinníka a nie chybu opraviť.
Čo ťa baví dnes na živote najviac?
Mňa baví môj voľný čas. Čas bez programu. Prídem domov, môžem ísť na záhradu, so psom, môžem si čítať. Môžem a nie je tam žiadny strašiak. To je pre mňa Karibik.
Čo ťa dnes dokáže sklamať alebo rozosmútiť?
Ja som na Václavskom námestí zvonila kľúčmi a keď vidím, ako vyzerá u nás politika, je mi z toho smutno. Aj by som s tým chcela pomôcť, ale keď to vidím, bojujem medzi nádejou a beznádejou. V našej politike je prospechárstvo, klamstvo, krádež, populizmus ale pre ľudí, pre ktorých sa má politika robiť, sa robí strašne málo. A to ma trápi. A striedajú sa vo mne dva pocity. Robiť niečo, alebo od toho utiecť a žiť si svoj život. Utiecť sa mi nechce, lebo mi nie je jedno, kde bude vyrastať moja dcéra a vnuci. Záleží mi na tom.
Čo sa na podnikaní zmenilo od 89-teho roku v porovnaní s dneškom?
Ja mám pocit, že sme to mali vtedy celkom jednoduché. Otázka bola len, kto bude šikovnejší. Príležitostí bolo veľa. Ale sme si toho aj veľa odpracovali. Pracovali sme sedem dní v týždni a išli do úplného vyčerpania. Občas sme sa nevládali ani pohnúť od únavy. Príležitostí je dnes podľa mňa stále rovnako. Napríklad digitalizácia je zázrak. V čom sa to v podnikaní ale zmenilo je, že ľudia si viac vážia život a chcem veriť tomu, že aj viac času stráveného s rodinou. Vidím okolo seba otcov, ktorí sa omnoho viac venujú výchove svojich detí. Vedia sa postaviť od stola a ísť napríklad po dieťa do škôlky.
Čo stojí podľa teba za úspechom v podnikaní?
Mať silnú víziu a nevzdať sa. Ak ľudia majú silnú víziu, prídu do práce odpočinutí a nemajú žiadnu výčitku, že zanedbali niečo iné, nič ich nezastaví. Zámer v podnikaní musí byť tiež jasný. Ja som veľmi usilovná a nevzdám sa. Aj keď zámer nie je úplne perfektný, ale keď sa človek niečomu venuje, tak sa to upraví za pochodu. Človek musí byť konzistentný, ak chce v niečom uspieť. Ja som sa rozhodla, že budem jeden z najlepších koučov a každý deň pre to niečo robím. A už z toho neuhnem.
