Ako prebieha mediačné konanie (mediácia)

Mediačné konanie ako neformálny a dobrovoľný proces riešenia sporov prináša rôzne možnosti, ako bude samotné konanie prebiehať. Kľúčovou zostáva dohoda medzi stranami sporu a mediátorom, akým spôsobom bude mediačné konanie mediátorom vedené.

Mediácia je flexibilný a neformálny proces a jeho podoba záleží iba na dohode strán sporu a mediátora. Zo samotnej podstaty riešenia sporov a z praxe vyplýva určitý logický postup, ktorý je uplatňovaný a má svoje opodstatnenie.

Bez ohľadu na druh sporu, či už ide o obchodný spor alebo rozvod, mediačné konanie prechádza vždy určitou úvodnou fázou (hľadanie mediátora, dohoda o podmienkach mediácie), fázou definovania sporu a sporných bodov, fázou hľadania a hodnotenia možností riešenia a fázou uzatvorenia záverečnej dohody.

Príprava na mediáciu (mediačné konanie)

V tomto štádiu dochádza k osloveniu mediátora so žiadosťou o riešenie sporu mediáciou. Spravidla je mediátor oslovený jednou stranou sporu.

Sú ale prípady, kedy sú si obe strany sporu vedomé, že problém existuje a majú záujem ho riešiť alternatívnou cestou mimo súdu. Práve tieto ojedinelé prípady bývajú spravidla úspešné, keďže obe strany na mediáciu dobrovoľne a aktívne privolili, bez potreby zásahu treťou osobou.

Častejšou je ale situácia, kedy má o mediáciu záujem iba jedna strana, pričom druhá strana o takomto úmysle ani nevie. O to horšie býva, keď druhá strana nemá vedomosť ani o existencii sporu alebo si existenciu sporu nepripúšťa.

Býva to napríklad pri omeškaní s úhradou faktúry. Dlžník býva spravidla ten, kto problém nemá a nevidí žiadny spor. Iba drobné omeškanie. Jeho veriteľ ale považuje pokus o mediáciu za posledný pokus pred podaním žaloby na súd.

V prípade, ak je mediátor oslovený jednou stranou, mediátor kontaktuje stranu druhú. Po vysvetlení problému a princípu mediácie, má druhá strana možnosť súhlasiť s mediáciou alebo mediáciu odmietnuť. Občas sa stáva, že s mediáciou súhlasí, ale nemá dôveru v mediátora, ktorého si vybrala protistrana, respektíve má podozrenie na zaujatosť. V takých prípadoch je možné navrhnúť iného mediátora.

Je vhodné si uvedomiť, že ak nás osloví mediátor s tým, že niekto navrhuje mediáciu na vyriešenie problému, dostávame tak dve informácie. Po prvé, že sa niekto cíti byť s nami v spore.  A po druhé, že má záujem riešiť tento problém zmierlivo. Pozvanie na mediáciu je preto silný pozitívny signál a nemalo by byť brané na ľahkú váhu.

V rámci tejto fázy je teda potrebné získať súhlas všetkých strán sporu s mediáciou a s konkrétnym mediátorom. V tejto fáze by mala byť riešená výlučne otázka, či strany na mediáciu privolia alebo nie. Nemala by byť rozoberaná podstata problému ani možné riešenia. A to najmä z dôvodu, že mediátor je viazaný zákonnou mlčanlivosťou až po oficiálnom začatí mediácie.

Úvodná fáza mediácie

V úvode je nevyhnutné zabezpečiť formality, aby mediácia mohla oficiálne začať. V rámci tejto časti mediátor vysvetľuje stranám sporu princípy a účel mediácie, postavenie mediátora, jeho práva a povinnosti. Spolu so stranami špecifikujú a dohadujú pravidlá vedenia mediačného konania, časový horizont, spôsob oficiálnej komunikácie a ďalšie.

Všetky špecifiká sú spísané v dohode o začatí mediácie, ktorá je podpísaná tak stranami sporu ako aj mediátorom. Táto dohoda je teda trojstrannou dohodou a aj mediátor má preto právo s podmienkami mediácie súhlasiť alebo vedenie mediácie za navrhnutých podmienok odmietnuť.

Ani v úvodnej fáze nie je ešte riešená samotná podstata sporu. Napriek tomu je nevyhnutné v dohode o začatí mediácie presne špecifikovať spor. Táto časť sa stáva komplikovanou, keď sa strany nevedia zhodnúť na tom, čo je vlastne sporné.

Napríklad problémom jednej strany je nezaplatená faktúra. Druhá strana ale nevidí problém v nezaplatenej faktúre, keďže nebola zaplatená z dôvodu protinároku z titulu bezdôvodného obohatenia. Z praktického hľadiska nie je podstatné, ako bude spor v dohode o začatí mediácie špecifikovaný, lebo má byť práve cieľom mediácie vyjasniť si, čo je sporné a nájsť riešenie.

Z formálneho hľadiska je ale viac ako potrebné už v začiatku predmet sporu definovať. A to najmä z dôvodu, že zákon priznáva odkladný účinok pri plynutí premlčacej doby v rámci konkrétneho sporu riešeného na mediácii.

Ak by teda bol v dohode o začatí mediácie špecifikovaný spor z titulu nezaplatenej faktúry, premlčacia doba by počas mediácie neplynula a o to dlhší čas by zostával na podanie prípadnej žaloby. Ak by v dohode o začatí mediácie ale nebolo uvedené, že predmetom mediácie je aj protinárok z titulu bezdôvodného obohatenia, v tejto časti by neprestala plynúť premlčacia doba, keďže tento spor nebol označený ako predmet mediácie.

Preto niekedy už v začiatkoch dochádza k problémom pri formálnom začatí mediácie, ktoré je ale potrebné vyriešiť.

Identifikácia problému, ktorý má byť predmetom mediácie (mediačného konania)

V predošlej fáze mediačného konania bol spor definovaný iba všeobecne. V tejto časti je potrebné detailne zistiť, v čom spor konkrétne spočíva a aké sú záujmy každej zo strán. Mediátor v tejto časti identifikuje body, ktoré sú sporné a treba vyriešiť. Taktiež sú identifikované body, v ktorých sa strany zhodujú a ktoré môžu pomôcť strany priviesť k dohode.

Napríklad pri spomínanej neuhradenej faktúre. V rámci dôkladného vyťaženia informácií v tejto časti by bolo zrejmé, že predmetom sporu je neuhradená faktúra. Spoločným záujmom oboch strán je zachovanie obchodného vzťahu a zmierlivé vyriešenie. Strany by sa ale rozchádzali v názoroch na to, kto zavinil a zodpovedá za spor.

Je potrebné, aby každá zo strán mala neprerušovaný priestor na vysvetlenie svojho pohľadu na problém a jeho podstatu. Riešenie obchodných sporov sa od rodinných v tejto fáze značne líši, keďže v rodinných veciach sú v hre mnohonásobne väčšie emócie.

Mediácia stojí a padá na tom, či strany chcú súperiť alebo spolupracovať.

Druhá strana má spravidla snahu okamžite zasahovať do vyjadrení protistrany. Hlavnou úlohou mediátora je umožniť každej strane, aby sa plne vyjadrila bez zásahov druhej strany. Protistrana má možnosť si robiť poznámky a ku všetkému sa vyjadriť zo svojho pohľadu.

V obchodných sporoch býva táto fáza konštruktívnejšia, keďže väčšinou nebývajú účastníci mediácie, ako zástupcovia firiem, emočne zainteresovaný, prípadne vedia svoje emócie udržať v konštruktívnej rovine.

Pochopenie problému

Najmä v tejto časti sa najviac prejaví, či strany sporu majú záujem s protistranou spolupracovať na vyriešení problému alebo či sa skalopevne držia svojich postojov. V tejto fáze už počuli celú verziu protistrany.

Faktúra možno nebola uhradená z dôvodu blokácie účtu exekútorom alebo vnútorných problémov vo firme. Informácie tohto charakteru spravidla nie sú púšťané mimo firmy a už vôbec nie obchodným partnerom. Ak ale je priznanie pravdy poslednou možnosťou vyhnúť sa súdu, dôverné mediačné konanie je ideálnym miestom.

Mediátor síce nie je sudcom a vo veci nerozhoduje. Je ale podstatné, aby mediátor nadobudol komplexný pohľad na problém. Nie za účelom vyhodnotenia, kto je za situáciu zodpovedný. Ale za účelom nezaujatého a nestranného nadhľadu na spor, ktorý prinesie aj iný pohľad na možnosti vyriešenia problému.

Tým, že sa mediácie účastnia všetky strany sporu, tento komplexný pohľad na problém s najväčšou pravdepodobnosťou získajú aj samotní účastníci mediácie a vzniknú tak vhodné podmienky pre hľadanie riešenia vzniknutej situácie.

Princíp vzájomného pochopenia pritom nevyžaduje, aby došlo k súhlasu s protistranou. Základom je, pochopiť východiskovú situáciu druhej strany.

V praxi sa stalo, že v rámci obchodného vzťahu opakovane dochádzalo k porušovaniu zmluvy z jednej strany, až sa vec dostala na mediáciu. Až na mediácii konateľ firmy, ktorá si neplnila zmluvné záväzky, priznal, že konkrétny obchod má na starosti pracovníčka, ktorá aktuálne rieši vážne rodinné problémy a firma si je vedomá, že si neplní riadne svoje pracovné úlohy. Problémy sa začali prejavovať aj na obchodných vzťahoch. Napriek tomu pracovníčke nechceli priťažovať a snažili sa vzniknuté problémy riešiť mimo nej.

Keď v rámci mediácie došlo k pochopeniu problému, namiesto ukončenia obchodného vzťahu došlo k posilneniu a prehĺbeniu spolupráce. A to najmä preto, že druhá strana pochopila ľudský rozmer, ktorý spôsobil problém. Ocenila úprimnosť a boli dohodnuté nápravné opatrenia, aby sa problém nezopakoval. Práve toto je ideálny príkladom, aké dôležité je pochopenie.

Ak obe strany pochopia, v akej pozícii a situácii je protistrana a sú ochotné z týchto pozícii vychádzať pri hľadaní riešenia problému, môžu pristúpiť k hľadaniu konkrétnych možností riešenia a formulovaniu konkrétnej dohody.

Ak napriek všetkému nie je čo i len jedna strana ochotná spolupracovať a trvá na svojich pôvodných požiadavkách, a to napriek tomu, že z doterajších informácií je zrejmé, že nie sú splniteľné, mediácia by v takomto prípade pravdepodobne nebola účelná.

Ospravedlnenie býva jedným z najsilnejších prostriedkov zmeny postoja pri riešení problému.

A čo je najväčším ťahákom, kedy strany sporu sú ochotné zmeniť postoj zo súperenia na spoluprácu? Je to práve prijatie zodpovednosti za chybu a ospravedlnenie. Napriek tomu, že ľudia sú považovaní za racionálnych, opak je pravdou. Všetci, vrátane podnikateľov, sa riadia najmä svojimi inštinktmi a emóciami.

Konkrétny problém je vždy riešený s ohľadom na aktuálne vnútorné nastavenie a situáciu. Príkladom môže byť drobná autonehoda na križovatke. Inak sa k nej postavíme, pokiaľ do nás niekto ťukne a hneď ako vystúpi sa začne ospravedlňovať a zisťovať, či sme v poriadku. A inak nás naštartuje človek, čo z auta vystúpi a začne kričať, prečo sme zastavili na oranžovú.

A práve mediačné konanie vytvára dôverný a bezpečný priestor, v rámci ktorého môžeme pochopiť situáciu komplexne aj z druhej strany a pokúsiť sa ju riešiť spoluprácou a zmierlivo.

Hľadanie riešenia formou mediácie

Pokiaľ strany sporu prešli predošlými fázami, v tomto štádiu by malo ísť o konštruktívnu debatu v rovine hľadania riešení, ktoré zohľadnia situáciu oboch strán, ich možnosti a záujmy.

Nemá ísť pritom o kompromisy v tom zmysle, že každá zo strán sa má vzdať časti svojich nárokov a ustúpiť zo svojich požiadaviek. Toto nie je účelom mediácie, aj keď nie je vylúčené, že v konečnom dôsledku k takýmto ústupkom dôjde.

Kompromis v prípade neuhradenej faktúry v zmysle, že protistrana uhradí aspoň polovicu, by mohol byť rovnako nezmyselný, ako pri výbere medzi modrým a hnedým oblekom, kde by sme zvolili kompromis – vrch modrý, spodok hnedý.

Zmyslom tejto časti mediácie by malo byť nájdenie riešenia, ktoré zohľadňuje záujmy oboch strán a ktoré nebude vyžadovať, aby strany ustupovali zo svojich požiadaviek.

Napríklad, v prípade nezaplatenej faktúry z dôvodu nedostatku financií, je možné nájsť riešenie v splátkovom kalendári a úrokoch z omeškania. Tiež je možné postúpiť iné pohľadávky, zabezpečiť pohľadávku zabezpečovacím prostriedkom alebo poskytnúť protislužby vo fakturovanej hodnote.

V časti hľadaní riešenia problému je vhodné, aby si strany sporu dali zhodnotiť možnosti aj svojim právnym zástupcom, prípadne aby boli právny zástupcovia priamo účastní pri hľadaní riešení.

Netreba zabúdať, že mediátor neposkytuje právne služby, aj keď môže mať právne vzdelanie. Mediátor vytvára vhodné podmienky na komunikáciu a zmierlivé riešenie. Z právneho hľadiska, ak by  sa v mediačnej dohode jedna zo strán nevedomky vzdala určitých práv, o ktorých nemala vedomosť (napríklad pohľadávka bola premlčaná a v dohode ju uznali), mediátor za to nezodpovedá.

Záverečná dohoda je už iba dvojstrannou dohodou medzi stranami sporu, ku ktorej mediátor iba pripája podpis na potvrdenie, že je výsledkom mediácie. Mediátor nemá právo ovplyvňovať znenie tejto dohody.

V extrémnom prípade, keby mediátor dohodu považoval za dohodu v rozpore so zákonom alebo dobrými mravmi, môže odmietnuť k záverečnej dohode pripojiť svoj podpis.

Mediácia je proces za účasti nestrannej a nezávislej osoby, ktorého účelom je špecifikácia problému a identifikácia jednotlivých bodov. Podstatou zostáva potreba pochopiť druhú stranu a v prípade akceptácie prejsť od roviny súperenia do roviny spolupráce. Ideálnym výsledkom je dohoda, ktorá zohľadňuje záujmy všetkých strán. V prípade neúspechu stranám zostávajú štandardné možnosti riešenia sporov.