Pri rozvode možno využiť nový inštitút spoločnej osobnej starostlivosti o dieťa. O čo ide, ako sa na nej dohodnúť a kto vtedy platí výživné či dostáva prídavok na dieťa?
Začiatkom roka 2023 bola do nášho právneho poriadku doplnená nová možnosť zverenia maloletého dieťaťa do osobnej starostlivosti po rozchode alebo rozvode rodičov. Okrem už známej výlučnej starostlivosti jedného z rodičov a striedavej osobnej starostlivosti, majú teraz rodičia možnosť využiť inštitút spoločnej osobnej starostlivosti o svoje dieťa.
Čo možno rozumieť pod spoločnou starostlivosťou
Vo všeobecnosti pod osobnou starostlivosťou rozumieme zabezpečovanie každodenných potrieb dieťaťa, a to najmä svojimi rodičmi. Každý rodič má právo a povinnosť sa o dieťa každodenne starať, zabezpečovať mu stravu, oblečenie, bývanie osobnú hygienu a ďalšie.
Nezriedkavým stavom je, keď sa rodičia odlúčia a prestanú spolu bývať. Vtedy nastáva situácia, kedy možnosť každodennej starostlivosti o svoje dieťa nemajú, a preto je nevyhnutné vykonať úpravy výkonu ich rodičovských práv a povinností. To iba v nevyhnutnej miere a v súvislosti s fyzickým odlúčením. Ich ďalšie rodičovské práva preto spravidla zostávajú nezmenené, napríklad právo zastupovať dieťa, rozhodovať o jeho výchove a podobne.
Doposiaľ naša legislatíva poznala iba dve možnosti úpravy starostlivosti.
- Prvou bola výlučná osobná starostlivosť jedného z rodičov, kedy každodenná starostlivosť o dieťa bola určená jednému z rodičov a druhý rodič mal právo dieťa navštevovať.
- Druhou alternatívou bola striedavá osobná starostlivosť, kedy boli presne vymedzené intervaly, v ktorý sa každý z rodičov o dieťa mal starať.
Pri týchto možnostiach zákon predpokladal, že v jeden okamih sa môže o dieťa starať iba jeden z rodičov.
Táto úprava nebola vhodná napríklad pre rodičov, ktorí svoj partnerský vzťah síce ukončili, ale zostali plnohodnotnými rodičmi. Nezriedka aj po rozvode zostávali v jednej domácnosti, prípadne zostávali bývať v bezprostrednej blízkosti a boli v každodennom kontakte s deťmi, aj bývalým partnerom.
Preto rodičom, ktorí majú záujem o spoločnú starostlivosť, sú na to spôsobilí a obaja s ňou súhlasia, môže súd túto formu určiť, ak je to v záujme detí a budú tak zabezpečené ich potreby.
Z praktického hľadiska rodičia pokračujú v rovnakej starostlivosti, ako pred rozhodnutím súdu. Je potrebné spomenúť prípady, kedy sa rozišli nezosobášené páry a nemali potrebu, ani zákonnú povinnosť, žiadať súd o úpravu. Preto fungovali na ich priebežnej dohode o každodennej starostlivosti o deti, bez akejkoľvek písomnej dohody alebo rozhodnutia súdu.
Keďže ale v určitých prípadoch zákon vyžaduje súdnu úpravu, ako to je pri pároch ktoré prechádzajú rozvodovým konaním, pre týchto rodičov alternatíva spoločnej starostlivosti chýbala.
Aký je rozdiel medzi striedavou a spoločnou starostlivosťou
Základným rozdielom medzi takzvanou „striedavkou“ a spoločnou starostlivosťou je, že pri striedavej starostlivosti je rodičom vymedzený interval, v ktorom je každý z nich za dieťa zodpovedný. Napríklad párny a nepárny týždeň, dvojtýždňový interval striedania, 2+2+3 pri menších deťoch pri potrebe intenzívnejšieho striedania, alebo aj nerovnomerné rozvrhnutie striedania 2 týždne + 1 týždeň. V jeden moment bol za dieťa vždy zodpovedný iba jeden rodič.
Pri spoločnej starostlivosti sa vychádza z predpokladu, že obaja rodičia sú rovnocenne zodpovední za každodennú starostlivosť o dieťa a musia sa o bežnej činnosti dohodnúť. A práve z tohto hľadiska táto forma starostlivosti nie je vhodná pre rodičov, ktorí sa dohodnúť nebudú vedieť a potrebujú mať stanovený rozvrh striedania.
Druhým podstatným rozdielom medzi týmito dvoma formami starostlivosti je, že zatiaľ čo pri striedavej starostlivosti sa vyžaduje záujem rodičov a ich spôsobilosť pre túto formu, pri spoločnej starostlivosti sa navyše vyžaduje ich obojstranný súhlas. Preto sa môže stať, že stiedavku súd nariadi aj pri nesúhlase jedného z rodičov. Naproti tomu takúto možnosť nemá, ak čo i len jeden z rodičov so spoločnou osobnou starostlivosťou nesúhlasí.
Kedy spoločnú starostlivosť netreba určovať súdom
Nie pri každom odlúčení rodičov je rozhodnutie súdu nevyhnutné. Súd je povinný upraviť výkon rodičovských práv a povinností, vrátane zverenia dieťaťa do osobnej starostlivosti, vždy pri rozvode manželov, ak majú maloleté deti. Druhým prípadom je, ak o to čo i len jeden z rodičov súd požiada. Treťou alternatívou je, ak súd rozhodne z iného podnetu, ako z podnetu rodičov. Napríklad ak takýto podnet dá úrad práce, sociálnych vecí a rodiny.
Práve druhá a tretia možnosť, kedy z charakteru veci je zrejmé, že vzťah medzi rodičmi nebude ideálny, spravidla spoločná osobná starostlivosť nebude pripadať do úvahy.
Vo všetkých ostatných prípadoch, a teda pri rozchode nezosobášeného páru (ak súd nedostane žiadny podnet), nie je potrebné upravovať starostlivosť. Rodičia vtedy fungujú prakticky podľa ich ad hoc dohody.
Ako sa dohodnúť na spoločnej starostlivosti
Nutnosťou pre záväznú a vykonateľnú úpravu rodičovských práv a povinností, vrátane spoločnej osobnej starostlivosti, je rozhodnutie súdu. To ale neznamená, že nie je prípustná dohoda rodičov o takejto starostlivosti. Tá je zákonom vysoko podporovaná a uprednostňovaná pred autoritatívnym rozhodnutím súdu. Rodičia sa preto môžu medzi sebou dohodnúť o tom, ako sa o svoje dieťa chcú starať a následne takúto dohodu dať na schválenie súdu.
Takúto dohodu môžu urobiť písomne alebo ústne na súdnom pojednávaní. Podpisy na rodičovskej dohode nemusia byť overené notárom alebo potvrdené inou autoritou, napr. mediátorom alebo advokátom. Zainteresovanie odborníka ale môže uľahčiť dosiahnutie takejto dohody alebo predísť prípadným formálnym chybám. Dohoda o spoločnej osobnej starostlivosti by mala obsahovať, že sa rodičia minimálne dohodli:
- o spoločnej osobnej starostlivosti;
- kto bude deťom spravovať majetok a zastupovať ich (spravidla ponechané obom rodičom);
- či sa určí niektorému z rodičov povinnosť platiť výživné na deti, prípadne dohoda o tom, že výživné neurčuje.
Keďže ide o špecifický zmluvný inštitút, kedy je predmetom dohody „dieťa“, súd má v takomto prípade povinnosť posúdiť, či takáto dohoda je v najlepšom záujme dieťaťa a či neodporuje zákonu. Ak by dohoda rodičov nebola súdom schválená, nebola by právne vykonateľná.
Ak sa k dohode rodičia nevedia dopracovať, majú možnosť využiť služby mediátora, ktorý im vytvorí vhodné podmienky pre komunikáciu a odstránenie rozporov brániacich v dosiahnutí dohody. Zároveň mediátor ako neutrálna osoba môže pomôcť s rodičovským plánom, ktorý je ideálnou formou na predchádzanie budúcim rozporom. Rodičovskú dohodu, ktorá bola spísaná u mediátora, rozvádzajúci rodičia priložia k návrhu na rozvod, a súd im túto dohodu schváli. Bude mať teda silu právoplatného rozsudku.
Nezosobášení rodičia si taktiež rodičovskú dohodu môžu dať schváliť súdom, ak o to budú mať záujem a niektorý z nich podá návrh na súd. Ak by sa rozhodli nedávať dohodu schváliť súdom, bola by nevykonateľná, a teda nebolo by možné právne vymôcť povinnosti, ktoré boli v dohode dohodnuté.
Je možné rozhodnutie o spoločnej osobnej starostlivosti zmeniť?
Každé rozhodnutie súdu, ako aj dohodu rodičov schválenú súdom, je možné dodatočne zmeniť. Nielen novou dohodou rodičov, ale aj novým autoritatívnym rozhodnutím súdu, ak sa podstatne zmenia podmienky a okolnosti, za ktorých bola tá ktorá forma osobnej starostlivosti stanovená. Môže sa tak napríklad stať, ak sa komunikácia rodičov natoľko zmení, že nevedia riadne zabezpečiť starostlivosť spoločne.
V takomto prípade musí jeden z rodičov dať návrh na súd na zmenu pôvodného rozhodnutia o výkone rodičovských práv a povinností. Dĺžka súdneho konania bude závislá najmä od zaťaženosti súdu a času potrebného na zaobstaranie relevantných dôkazov (napr. súdno-znalecký psychologický posudok rodičov a detí). Aj v tomto prípade je vhodné a žiadané, aby sa rodičia na zmene predošlého rozhodnutia alebo schválenej rodičovskej dohody dohodli. Rozdiel môže spočívať v tom, či rozhodnutie bude vydané po dlhých mesiacoch alebo rokoch, alebo či bude trvať len nevyhnutný čas na posúdenie a schválenie dohody rodičov, tzn. pár mesiacov.
Vyplácanie prídavkov na dieťa
V súlade s možnosťou dohodnúť sa na spoločnej osobnej starostlivosti je daná rodičom možnosť dohodnúť sa aj na spôsobe vyplácania prídavku na dieťa. To všetko ideálne pri zohľadnení spôsobu výpočtu výživného na dieťa. Ak by k takejto dohode nedošlo, pri spoločnej osobnej starostlivosti úrad práce, sociálnych vecí a rodiny bude vyplácať prídavky rodičom striedavo, v trojmesačných intervaloch.
Nový inštitút spoločnej osobnej starostlivosti prináša nové možnosti, ktoré značne pomôžu zodpovedným rodičom. Spravidla nebude vhodná pri rodičoch, ktorí spolu po odlúčení nevedia komunikovať a dohodnúť sa na podstatných veciach týkajúcich sa ich spoločného maloletého dieťaťa.
Rodičia musia zmenu v poberaní prídavku na dieťa oznámiť príslušnému úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, pričom prílohu žiadosti bude tvoriť kópia dohody rodičov alebo rozhodnutia súdu.
Dohoda o výške výživného na dieťa
V prvom rade si dovolíme upozorniť na rozdiel medzi vyživovacou povinnosťou a výživným. Vyživovaciu povinnosť má každý rodič zo zákona automaticky a spravidla je plnená naturálne, tzn. dennou starostlivosťou o dieťa, poskytovaním prístrešia, stravy a zabezpečovaním všetkých potrieb dieťaťa. V prípade odlúčenia rodičov už spravidla jeden z rodičov naturálne svoju vyživovaciu povinnosť nevie v plnej miere plniť, preto je nevyhnutné aby platil výživné (príspevok na výživu dieťaťa) na dieťa k rukám druhému rodiča, ktorý s pomocou tohto príspevku zabezpečí potreby dieťaťa.
Forma spoločnej osobnej starostlivosti je v súvislosti s určením výživného na dieťa špecifická v tom, že nie je vopred zrejmá intenzita zabezpečovania starostlivosti o dieťa tým-ktorým rodičom. Naproti tomu pri striedavej starostlivosti alebo výlučnej starostlivosti jedného z rodičov je možné podľa možností, schopností a majetkových pomerov oboch rodičov vypočítať, kto v akej miere bude doplácať na výživu dieťaťa druhému rodičovi.
Keďže je ale nový inštitút spoločnej osobnej starostlivosti postavený na predpoklade, že rodičia sa budú vedieť a chcieť dohodnúť na všetkých podstatných detailoch týkajúcich sa ich spoločných detí, zákon dáva možnosť rodičom dohodnúť sa o pravidelnej výške výživného, pričom by túto dohodu súd schválil, alebo súd môže rozhodnúť aj tak, že počas trvania spoločnej osobnej starostlivosti výživné neurčí.
Zhrnutie
Nový inštitút spoločnej osobnej starostlivosti je vhodný pre všetkých odlúčených rodičov, ktorí sa vedia, a aj v budúcnosti budú vedieť dohodnúť o starostlivosti o svoje deti a nepotrebujú exaktné vymedzenie času, v ktorom sú za deti zodpovední. Zostane im teda rovnaký režim starostlivosti, ako pred rozchodom, ibaže už (spravidla) nebudú bývať v jednej domácnosti. Spoločná osobná starostlivosť síce nevyrieši komplikované spory rodičov, ale rodičom schopným dohodnúť sa odľahčí od formalít, ktoré doposiaľ vyžadoval zákon o rodine.
