Vyživovacia povinnosť rodičov k deťom stanovuje spoluzodpovednosť rodičov o napĺňanie potrieb svojich biologických alebo osvojených detí. V rámci tejto témy možno vnímať množstvo omylov, ktoré môžu byť príčinou sporov o výživné.
Na zníženie vyživovacej povinnosti postačuje dať výpoveď v práci
Pri určovaní výšky výživného sa prihliada na odôvodnené potreby detí, ale aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného – oboch rodičov.
Zákon o rodine ale stanovuje, že na schopnosti, možnosti a majetkové pomery sa prihliadne aj vtedy, ak sa rodič vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku alebo majetkového prospechu, a tiež ak na sebe rodič berie neprimerané majetkové riziká. A teda, ak by sa rodič bezdôvodne vzdal svojho zamestnania (napr. v čase rozvodového konania, v rámci ktorého má byť určené výživné), súd bude posudzovať aj dôvody výpovede a prípadne bude vychádzať z výšky zárobku, ktorú by mal, ak by výpoveď nedal.
Samotná výpoveď v zamestnaní, darovanie svojho majetku alebo neodôvodnené zadlženie preto nemusí povinnému rodičovi pri určení výšky výživného pomôcť.
Výživné na deti sa platí až po rozhodnutí súdom
Zákon o rodine stanovuje, kto má voči komu nárok na výživné a za splnenia akých podmienok. Vyživovacia povinnosť rodiča k deťom vzniká splnením týchto podmienok – narodením dieťaťa, a nie až v momente, ak o tom súd rozhodne. Rodičia teda plnia vyživovaciu povinnosť automaticky – naturálne, poskytovaním starostlivosti a zabezpečovaním základných potrieb detí. A to aj v prípade odlúčenia, rozvodu alebo rozchodu.
Ak niekto teda po odluke platí jeden z rodičov druhému výživné automaticky bez súdneho rozhodnutia, nepôjde preto o bezdôvodné obohatenie, napriek tomu, že neexistuje súdne rozhodnutie. Súd vydáva autoritatívne rozhodnutie o vyživovacej povinnosti v prípade, ak výživné nie je dobrovoľne plnené alebo ak to zákon stanovuje.
V rámci súdneho konania o výživné sa posudzuje splnenie materiálnych podmienok a súd vydá rozhodnutie so špecifikáciou výšky a spôsobu úhrady výživného. Súdne rozhodnutie teda posilňuje právnu istotu dieťaťa, resp. rodiča v ktorého starostlivosti je, že v prípade ďalšieho neplatenia výživného sa môže obrátiť na exekútora so žiadosťou o nútený výkon súdneho rozhodnutia.
Výška výživného na deti je nemenná
Napriek právoplatnému súdnemu rozhodnutiu o výške výživného, táto suma nie je nemenná a v budúcnosti je možné súdne rozhodnutie zmeniť. Je to možné v prípade, ak sa zmenia pomery, za ktorých bolo výživné stanovené. Napríklad sa zmenia odôvodnené potreby dieťaťa (napríklad dieťaťu sa zvýšia životné náklady v súvislosti s nástupom na vysokú školu), alebo sa zmenia schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného rodiča (napríklad povinný rodič stratil schopnosť pracovať, zdedil majetok značnej hodnoty alebo mu vznikli ďalšie odôvodnené životné náklady).
Súd rozhodnutie o výživnom na dieťa zmení, ak o to oprávnená osoba požiada alebo v prípade potreby aj bez návrhu.
Dieťa stráca nárok na výživné dovŕšením plnoletosti
Dieťa má nárok na výživné od rodičov až do momentu, kým nie je schopné sa samé živiť. Nejde teda o hranicu plnoletosti, ale až o moment, kedy má schopnosť samostatného fungovania.
Zákon nehovorí o faktickej zárobkovej činnosti, ale o schopnosti živiť sa. Súdna prax spravidla priznáva právo na výživné deťom, ktoré sa pripravujú na výkon povolania na dennom štúdiu (vrátane vysokej školy). Každý prípad súd ale posudzuje individuálne. Výživné priznané nebýva napríklad, ak dieťa študuje viacero vysokých škôl v rade, a teda už má kvalifikáciu a schopnosť sa živiť, ale samo sa rozhodlo pre ďalšie štúdium.
Je potrebné poznamenať, že samotný zánik nároku na výživné ale neznamená nemožnosť opätovného vzniku tohto nároku, ak dieťa v budúcnosti stratí schopnosť živiť sa samo.
Výživné na deti platia iba muži
Ani tento všeobecný názor nie je pravdivý, aj keď štatistika tomu napovedá. Vyživovaciu povinnosť voči deťom majú obaja rodičia. Spravidla si ju rodičia plnia naturálnou formou – zabezpečovaním základných potrieb v rámci starostlivosti o dieťa. Súd určuje výživné rozsudkom v prípade, ak si rodič alebo rodičia túto povinnosť neplnia dobrovoľne a najmä v prípade rozvodu manželstva.
V takom prípade je spravidla dieťa zverené jednému z rodičov do výlučnej osobnej starostlivosti (štatisticky to sú častejšie matky) a druhému rodičovi je určená vyživovacia povinnosť stanovením sumy výživného. Ak je ale dieťa zverené do starostlivosti otcovi, v takom prípade výživné platí matka. Sú aj situácie, kedy výživné platia obaja rodičia, ak je dieťa zverené do osobnej starostlivosti inej osobe (napríklad starým rodičom) alebo do ústavnej starostlivosti.
Pri striedavej starostlivosti nie je potrebné platiť výživné
Je potrebné uviesť, že každý rodič je povinný plniť si vyživovaciu povinnosť voči svojim deťom. A to buď naturálnou formou – faktickou starostlivosťou o dieťa alebo pravidelným finančným príspevkom.
Zákon o rodine
uvádza, že pri stanovení striedavej starostlivosti súd prihliadne pri určení
výživného na dĺžku intervalu striedania alebo súd môže rozhodnúť, že výživné
neurčuje. Neznamená to ale, že rodičia na svojich deťoch ušetria. Potreby
dieťaťa majú byť naplnené a rodičia toto majú zabezpečiť buď naturálne
alebo finančným príspevkom.
Súd výživné pri striedavej starostlivosti neurčuje, ak majú rodičia nielen rovnaký interval striedania a ich finančné pomery sú obdobné. Ak je ale interval striedania medzi rodičmi zhodný, ale ich finančné možnosti, schopnosti alebo majetkové pomery sú v nepomere, súd môže určiť jednému z rodičov výživné na dorovnanie životnej úrovne dieťaťa.
Posudzovanie vhodnosti zverenia dieťaťa do osobnej starostlivosti a posudzovanie pomerov na určenie výšky výživného sa riadia inými kritériami. Preto by zverenie dieťaťa nemalo byť zneužívané ako nástroj na ovplyvnenie výšky výživného, kedy sa napríklad jeden rodič snaží minimalizovať styk dieťaťa s druhým rodičom, na dosiahnutie maximálneho výživného. Alebo opačne, kedy sa povinný rodič napriek nezáujmu o dieťa snaží dosiahnuť napríklad striedavú starostlivosť iba z dôvodu predstavy, že nebude povinný hradiť výživné bývalému partnerovi/bývalej partnerke.
Výživné treba minúť do posledného eura
Výživné má pokryť odôvodnené potreby dieťaťa. Ak ide ale o situáciu (najmä v prípade výživného na dieťa), kedy povinný rodič má nadštandardné príjmové možnosti, samotný fakt, že dieťa má nárok spolupodieľať sa na životnej úrovni rodičov neznamená, že sa musí nevyhnutne voziť do školy rovnakým luxusným autom ako povinný rodič alebo že musí nosiť niekoľkotisícové hodinky. Vyživovacia povinnosť rodičov k deťom nevylučuje a nedegraduje právo rodičovské právo na výchovu dieťaťa.
Rodičia majú právo rozhodnúť sa o výchove dieťaťa, či ho napríklad budú viesť k skromnosti, ambicióznosti alebo márnotratnosti. Preto, ak v rámci výchovy a starostlivosti o dieťa sú odôvodnené potreby dieťaťa menšie, súd môže vo zvyšnej časti určiť časť výživného na tvorbu úspor pre dieťa. Na druhej strane, ak rodičia svojmu dieťaťu doprajú komfort, sú povinní tieto náklady pokryť. A ak je v tejto otázke medzi rodičmi konflikt, pôjde o spor o výchovu dieťaťa.
