Hovorí sa, že za každým úspešným mužom stojí milujúca žena. V prípade tejto módnej návrhárky to však bolo skôr naopak. Svoje impérium vybudovala vďaka podpore a kontaktom svojich milencov. Bola však Coco Chanelová iba obyčajná zlatokopka a šikovná manipulátorka, alebo sa v nej skrývalo omnoho viac?
Coco Chanelová sa narodila 19. augusta 1883 v Saumure vo Francúzsku. O jej detstve koluje mnoho verzií príbehov a takmer ani jedna nie je rovnaká. To preto, lebo sama Coco bola veľmi kreatívna, keď išlo o jej životný príbeh. Napríklad tvrdila, že sa narodila až v roku 1893 v Auvergne. V skutočnosti to bolo o desať rokov skôr a niekde úplne inde. Pokúsime sa teda zreprodukovať jej pravý životný príbeh, aj keď nám to Coco vôbec neuľahčila a spýtať sa jej na detaily už nie je možné.
Narodila sa ako Gabrielle Bonheur Chasnelová (pri zápise jej skomolili meno) slobodnej matke, ktorá čoskoro zomrela. Niektoré zdroje tvrdia, že Coco mala vtedy 6 rokov, niektoré, že mala 12. Jej otec nebol príliš rodinný typ a napriek tomu, že si časom po narodení Coco jej matku zobral, vo chvíli, keď zomrela na následky častých pôrodov a vyčerpanosti, vykašľal sa na svojich 6 detí a odišiel hľadať svoje šťastie inam. Aj túto časť svojho detstva Coco prefiltrovala cez svoju bujnú fantáziu a neskôr hovorila, že ju hodil na krk dvom bezcitným tetám. Asi jej to znelo lepšie ako detstvo strávené v sirotinci.
Či už tam alebo na prázdninách u príbuzných, Coco sa naučila dobre šiť. Vtedy však ešte netušila, že ju osud zaveje týmto smerom. Zamestnala sa síce ako šička, ale po večeroch spievala v kabarete a ašpirovala na kariéru speváčky. Práve vďaka jej spevu v kabarete si vyslúžila svoje meno Coco. Jedni hovoria, že je to kvôli tomu, že jej najznámejšie pesničky sa volali “Ko Ko Ri Ko“ a “Qui qu’a vu Coco”, iní hovoria, že jej prezývka pochádza z francúzskeho slova cocotte, ktoré sa prekladá ako vydržiavaná žena.
Coco čoskoro zistila, že jej to vydržiavanie asi ide o niečo lepšie než spev, keďže trvalé angažmá si nájsť nevedela, zato chlapi stáli v rade, aby s ňou mohli stráviť nejakú tu príjemnú chvíľku. Keď sa zoznámila s Étiennom Balsanom, šľachticom a dedičom textilného impéria, Coco definitívne zabudla na spev a odišla na Étiennov zámok. Strávila tu nejaký ten čas, počas ktorého sa naučila správať sa vo vyššej spoločnosti. Potom sa však začala nudiť.
Z nudy ju vytrhol Balsanov kamarát Arthur Edward Capel. Ten si nasťahoval Coco do apartmánu v Paríži a zafinancoval aj jej prvý obchod, v ktorom predávala vlastnoručne navrhnuté klobúky a doplnky. Darilo sa jej, preto si čoskoro otvorila ďalšie dva butiky a pomaly začala rozširovať svoje portfólio z klobúkov na odevy. Coco Chanelovej sú mnohé ženy vďačné za to, že bola tá, ktorá odmietala navrhovať korzety a podobné kúsky odevov, ktoré síce vyzerajú pekne, ale sú nepohodlné ako holandské dreváky. Zjednodušovala línie, dávala svojim kreáciám mužské prvky a prvoradým bolo pre ňu pohodlie. Jej malé čierne sú nevyhnutnou súčasťou šatníka každej ženy.
Chanelová sa ale pri propagovaní svojich výtvorov nespoliehala len na kontakty svojich milencov. Spolupracovala so sestrou Antoinette a tetou Adrienne, ktoré angažovala ako modelky a ony sa prechádzali po meste a predvádzali modely od Coco. Coco sa darilo natoľko, že dokázala splatiť Capelovi jeho počiatočnú investíciu, aj keď on stál viac o niečo iné ako o peniaze. S Coco uržiaval styk aj po tom, čo sa oženil a keď neskôr zomrel pri autonehode, pre Coco to bola zdrvujúca správa. Na úspech jej podnikania to však vplyv nemalo.
Jej úspech nepribrzdila ani prvá svetová vojna. Látky boli nedostatkový tovar a bolo treba riešiť dôležitejšie veci ako to, čo si človek oblečie do spoločnosti. To využila Coco, ktorej pohodlné a androgénne modely boli šité z džerzeja a umožňovali ženám pohodlne vykonávať všetky aktivity, ktoré bežná žena počas vojny musí vykonávať. Coco jednoducho vytvorila módu, ktorú akceptovali široké vrstvy spoločnosti.
Po vojne sa spojila s bratmi Wertheimerovcami, ktorí stáli za značkou Bourgeois a dohodla sa s nimi, že jej slávny parfém Chanel No. 5 budú predávať oni. Finančne zastrešili výrobu, marketing aj distribúciu a mali za to dostať 70% zisku. Coco sa to však nakoniec nejak nepáčilo a 20 rokov bojovala za to, aby svoje parfémy dostala nazad.
Medzitým jej posteľou prešlo zas niekoľko mužov a každý z nich jej zanechal drahocenné kontakty. Býval u nej napríklad skladateľ Igor Stravinskij a financovala baletné predstavenia ku Strevinského Sväteniu jari. Slovanské prvky jej modely získali vtedy, keď si narazila Dmitrija Pavloviča Romanova, bratranca posledného ruského cára v exile. No a tak to šlo ďalej.
Každý muž v jej živote znamenal nový biznis. Navrhovala odevy pre nich, pre ich kamarátov a pre oblasti, v ktorých pracovali. Tak sa napríklad dostala aj do Hollywoodu, aj keď túto obchodnú príležitosť financovala ona sama. Okrem kostýmov pre filmy sa jej privátnymi klientkami nakoniec stali Greta Garbo alebo Marlene Dietrichová. V Hollywoode však Coco dlho nezostala. Tvrdila, že je pre ňu príliš vulgárny a že sa tam necíti dobre. Na druhej strane, jej tvorba bola na Hollywood asi príliš jednoduchá. Hollywood nestojí o jemný a ženský dizajn francúzskej aristokracie, tam sa uchytí skôr štýl z Moulin Rouge.
Coco sa teda obchodne darilo. Keď prišla druhá svetová vojna, Coco si rýchlo vypočítala, za ktorý tím sa oplatí kopať a začala si s dôstojníkom SS Hansom Güntherom von Dincklage. Počas vojny bolo toto spojenectvo pre Coco výhodné, avšak vyvolalo nevôľu jej vlasteneckejšie sa cítiacich zákazníkov. Coco bola zarytá antisemitistka (a homofobička) a jej verejné podporovanie židovského masakru ju príťažlivejšou veru neurobilo. Po vojne chvíľu sedela vo väzení a mala ísť pred očistnú komisiu (ktorej výsledkom mala byť pravdepodobne poprava).
Vtedy zapracoval jej kamarát Winston Churchill a Coco dostala odklad, tak sa rozhodla odísť do dobrovoľného exilu do Švajčiarska. Vedela, že vo Francúzsku pre ňu v tejto chvíli miesto nie je. Okrem toho bola závislá na drogách a možno tak trochu dúfala, že tu jej bude lepšie. Nikde sa o tom vyslovene nepíše, ale ostala zlomená po smrti Capela a pravdepodobne nikdy už nikoho nemilovala tak ako jeho. S tým sa žije dosť blbo, tak sa rozhodla zabudnúť na bolesť vo veľkom štýle, bohémsky a s morfiom v žilách, ktoré jej v nich kolovalo až do smrti.
Možno by v tom Švajčiarsku aj bola bývala dožila, ale vo veku 71 rokov sa rozhodla vrátiť do Paríža, lebo ju do nepríčetnosti vytočil Christian Dior svojimi pokusmi o návrat skostnatelej korzetovej módy. Pomohli jej Wertheimerovci, s ktorými sa predtým naťahovala o práva k jej parfémom. Svojou kolekciou u Parížanov vďaka svojej minulosti veľmi neuspela, zato Američania a Briti boli nadšení, a tak sa Coco vrátila na výslnie. Jej slávny ružový kostým mala na sebe Jackie Kennedyová vo chvíli, keď bol na jej manžela Johna Kennedyho spáchaný atentát.
Coco však veľmi ťažko znášala vlnu hippie. Ako keby prestávala spoznávať svet. Vtedy sa uzavrela do seba, začala byť nepríjemná ako syfilis a jednoducho prestala byť tou charizmatickou dámou, ktorou bola predtým. Príliš veľa si toho prežila a teraz ju to všetko doháňalo. Zomrela 10. januára 1971 vo veku 87 rokov v Paríži vo svojom apartmáne hotela Ritz, kde bývala posledných 30 rokov.
