Začal ako obyčajný zamestnanec, ale keď si uvedomil, že zmeny k lepšiemu dokáže vo fabrike urobiť len ako vlastník, presvedčil grófa Waldsteina, aby mu továreň predal. Podobne ako Steva Jobsa, aj jeho si zamestnanci pamätajú ako človeka, ktorý bol drsný, keď videl lajdácku robotu, štedro však odmeňoval excelentnú prácu. Podnikanie síce naštartoval vďaka peniazom od rodiny, na špičku sa ale vyšvihol vďaka svojej intuícii. Škoda Holding dnes existuje vďaka základom, ktoré vybudoval Emil Škoda.
Emil Ritter von Škoda sa narodil 19. novembra 1839 v Plzni v rodine krajského lekára, poslanca ríšskeho snemu a člena správnej rady Meštianskeho pivovaru Františka Škodu a jeho druhej manželky Jany, inak dcéry bohatého mlynára z Plzne. Emil teda pochádzal z váženej a bohatej rodiny. Práve tento fakt začal chlapcovi komplikovať život vo chvíli, keď sa mal rozhodnúť, čím bude. Jeho otec z neho chcel mať váženého lekára a Emilova záľuba vo veciach technických sa mu zdala byť pod jeho úroveň.
Mladý Emil však trval na svojom a presvedčil otca, aby ho nechal študovať to, čo ho najviac baví. Strávil štyri semestre štúdiom strojného inžinierstva v Prahe, ale asi mu to nestačilo, keďže svoje vysokoškolské štúdium dokončil v Nemecku v Karlsruhe. Podľa viacerých zdrojov získaval prax v Nemecku, Francúzsku, Veľkej Británii a Spojených štátoch amerických. Okrem toho rok bojoval ako dobrovoľník rakúskej armády vo vojne Rakúska proti Sardínii a Francúzsku. Odvaha mu teda nechýbala, aj keď vďaka tomuto „výletu“ mal až do konca života podlomené zdravie, vďaka čomu ten koniec prišiel o niečo rýchlejšie.
Emil ostal pracovať v Nemecku, až kým v roku 1866 nevypukla rakúsko-pruská vojna. Ako rakúsky občan musel do 48 hodín opustiť krajinu. Otec mu vtedy vybavil prácu hlavného inžiniera v strojárskej továrni grófa Waldsteina. Emil bol zo zahraničia zvyknutý na úplne iné podmienky, takže v továrni videl veľa príležitostí na zlepšenie. Keď však niečo navrhol, gróf mu síce prikyvoval, ale reálne nikdy nič konkrétne neurobil. Emila to frustrovalo natoľko, že sa v roku 1869 dohodol s grófom Waldsteinom, že od neho továreň odkúpi. V tom čase v nej pracovalo 33 ľudí a vyrábala stroje pre poľnohospodárstvo, pivovary a liehovary.
Pri cene 167 642 zlatých a plate 1 500 zlatých ročne by si nikdy nebol mohol továreň dovoliť, keby nepochádzal z takej rodiny, z akej pochádzal. S grófom sa dohodol, že 100 000 zlatých zaplatí v hotovosti ihneď, ďalších 20 000 zaplatí postupne v dvoch splátkach a za zvyšných 47 642 zlatých dodá zariadenie pre Waldsteinovu banskú šachtu pri Plzni. Na modernizáciu továrne mu zas zámožný strýko poskytol ďalších milión zlatých. Zároveň sa čoskoro oženil s Hermínou Hahnenkammovou, ktorej rodina tiež nepatrila zrovna k tým najchudobnejším.
Peniaze síce Emilovi pomohli naštartovať kariéru továrnika, ale to bol len začiatok. Emil musel vymyslieť spôsob, ako predbehnúť konkurenciu. Do určitej miery mu rozhodovanie uľahčovali jeho predchádzajúce skúsenosti so zahraničnými prevádzkami. Mal však aj schopnosť vidieť budúce trendy, preto mu bolo jasné, že kľúč k úspechu je kvalita. Aby ju dosiahol, podobne ako Baťa rozširoval svoje portfólio svojich aktivít. K fabrike časom pribudla zlievareň kovov, strojáreň, kováčske dielne a nakoniec aj vlastná železnica.
Emil však nezostal len pri tom. Po nejakých desiatich rokoch a mnohých dodaných zariadeniach pre cukrovary, sladovne, bane a hute sa rozhodol preorientovať prevádzku na oceliarstvo a zbrojný priemysel. Spolu s neustálou modernizáciou výroby tým získal náskok pred konkurenciou, ktorej buď chýbali Emilove peniaze, alebo jednoducho nezvládali sledovať trendy. Na absolútne čelo sa dostal vtedy, keď bol ako jediný schopný vyrobiť gigantické odliatky s obrovskou hmotnosťou. V kombinácii s povestnou kvalitou Škodových výrobkov to pre Emila znamenalo mnohé lukratívne zákazky aj v zahraničí. Dodal napríklad vzdúvadlá do Suezského prieplavu a turbíny pre elektráreň na Niagarských vodopádoch. Keď potom neskôr prišla kríza, Emil pohotovo expandoval do Ruska a na Ukrajinu.
Emil Škoda bol údajne strašne šetrný a všetok materiál mal vypočítaný takmer na milimeter a gram presne. Aj robotníkom vraj začal dávať nosiť jedlo na pracovisko len preto, aby ušetril čas. Ak sa však nad tým riadne zamyslíte, bol by svojim pracovníkom vybavil sociálne a dôchodkové poistenie, keby bol naozaj taký šetrný? Čo ak mu išlo len o efektivitu práce? To isté platí aj o jeho údajnej netolerancii k neporiadne odvedenej práci. Je o ňom známe, že dobre vykonanú prácu štedro odmeňoval. Ak mu naozaj záležalo na efektivite, potom ho pochopiteľne rozčúlil každý, komu šlo len o teplé miestečko a dobrý plat bez námahy, hlavne keď on sám dával do svojej práce celé srdce.
Emil bol svojej práci oddaný natoľko, že v nej trávil veľké množstvo času a často aj noci. Takéto vypätie mu však dlhodobo škodilo a v kombinácii s podlomeným zdravím ešte z vojny sa dalo čakať, že jeho telo nápor nezvládne aj napriek tomu, že čoraz častejšie chodil do kúpeľov a na rôzne liečenia. Zomrel 8.8.1900 vo vlaku práve na ceste z liečenia v Bad Gasteine.
Ako keby tušil, čo sa stane v blízkej budúcnosti, Emil asi rok pred svojou smrťou ustúpil nátlaku bánk a zmenil svoju firmu na akciovú spoločnosť. V tom čase už mala hodnotu 15 miliónov a zamestnávala 4 000 robotníkov a 200 technikov. Od Emilovej smrti spoločnosť ešte prešla dlhou cestou, ale tá už bola poznačená dodávaním zbraní pre obe svetové vojny, zoštátnením, privatizáciou, škandálmi a hroziacim bankrotom. Odkaz Emila Škodu je však jednoznačný – nebáť sa inovovať a vždy dbať na kvalitu.
Toto bol príbeh Emila Škodu v skratke. Pokiaľ by ste o ňom chceli vedieť viac, určite vás bude zaujímať toto video z archívu ČT.
