Peter Hámor je slovenský výškový horolezec, ktorý má na konte pätnásť výstupov na vrcholy všetkých štrnástich osemtisícoviek. Dvakrát stál na vrchole Annapurny, ktorá je považovaná za najnebezpečnejšiu osemtisícovku sveta a ako jediný horolezec ju zdolal dvoma rozličnými cestami. O tom ako sa dostať na vrchol (nielen v športe) hovoril na biznis konferencii METRO ONLINE 2018.
Peter Hámor nám v rozhovore porozprával o svojich zážitkoch, nebezpečných situáciách ale aj horských prekážkach, zanechaní stopy či motivácii začať každú expedíciu odznova.
Odmalička ste túžili stať sa horolezcom?
Narodil som sa v Poprade a Tatry som odmalička vnímal negatívne – bola zima, muselo sa robiť a všetko bolo do kopca. Bol som ako každý iný chlapec – hrával som hokej, neskôr futbal a turistiky s rodičmi som bral ako povinnosť. Tatry neboli pre mňa miestom, kde by som sa mal v budúcnosti realizovať.
V akom momente začali byť hory pre vás atraktívne?
Bolo to v čase, keď futbal prestával byť pre mňa „drogou“. Mal som 17 rokov a spolu s mamou sme sa vybrali na Kôprovský štít. Išiel som tam s nepríjemným pocitom, ktorý som si pamätal z detstva a v hlave sa mi vynárali samé negatívne spomienky – spomenul som si na to, aká je turistika drina, že sa človek po ceste unaví, vyjde na kopec a tam nič nie je. Tieto spomienky však postupne opadávali a ja som si cestu na vrchol začal užívať. Vnímal som okolie, krásnu prírodu a keď som vyšiel na kopec, bol som prvýkrát v živote unesený. Potom som raz neďaleko domu videl skupinu horolezcov, a tak som sa išiel pozrieť, čo je to za skupinu divných ľudí, ktorí lezú po múroch... a už som pri nich zostal.
Čo je najsilnejšou motiváciou horolezeckej profesie?
Každý človek má rozdielne ciele, no motivácia je väčšinou podobná – byť lepší.
Odhodlaný človek chce zlepšovať svoje výkony a posúvať hranice smerom nahor. Chce vyhrať zápas, dosiahnuť lepšie skóre, posunúť sa o stupienok vyššie. Nezáleží na tom, či hádže oštepom, hrá šach alebo bicykluje, zakaždým sa snaží byť lepším. U mňa to fungovalo pri akomkoľvek športe – vždy bol pre mňa dôležitý výsledok.Odhodlaný človek má vysoké ciele. V momente, keď sa blíži ich naplnenie, práca na nich sa stáva ešte náročnejšou.
V akom momente sa odhodlaný človek môže ocitnúť na hranici medzi túžbou dosiahnuť cieľ a túžbou po sláve?
Vpred ma posúvajú hlavne neúspechy – v živote sú dôležité, pretože vás učia pokore.
Pri stanovení cieľa je dôležité posunúť si latku tak, aby ste vy sami mali z dosiahnutého cieľa radosť. Mňa vždy tešilo, ak som v niečom prekonal sám seba. Horolezecký výstup sa môže končiť na istom vrchole, ale jeho náročnosť môže byť odlišná. Každý horolezec túži nájsť novú cestu na vrchol, zanechať po sebe stopu.
V horolezectve sa chlapci často cítia ako majstri sveta a myslia si, že sú nesmrteľní. V takých okamihoch je dobré, keď príde „ľadová sprcha“, ktorá človeka vráti späť na zem.
„Ľadová sprcha“ môže mať viacero podôb... obzvlášť v horolezectve, kde číha nebezpečenstvo zo všetkých strán. Prečo je dobré ju zažiť?
Po tom, ako sa vám niečo nepodarí sa začnete intenzívnejšie pripravovať, začnete viac trénovať, vyvíjať väčšiu aktivitu. Človek je ochotný viac obetovať ale aj vytrpieť. Tréning, rovnako ako štúdium, obyčajne bolí, no vedie k dosiahnutiu vytúženého cieľa. Myslím si, že neúspechy sú rovnako, ak nie viac, motivačné ako úspech.
Aký najnebezpečnejší momente ste v horách zažili?
Každý výstup je spojený s mierou objektívneho rizika, ktoré nie je možné ovplyvniť. V horách je veľa nebezpečných okamihov a často tá najnebezpečnejšia situácia prebehne v sekunde. Môže vás zabiť lavína či padajúci kameň vo veľkosti Trabanta. V inom prípade to môže byť výška alebo bijúce blesky. Vždy som si myslel, že úder blesku nie je možné prežiť, no teraz, po vlastnej skúsenosti viem, že sa to dá. Občas mám šťastie. :)
Čo ste pri údere cítili?
Že do mňa udrel blesk. Prvýkrát bola bolesť výrazná, druhýkrát som už stratil vedomie. Keď som sa prebral, mal som prepálenú kombinézu. Určite to nie je nič príjemné, neodporúčam!
Čo treba robiť, ak sa blíži situácia, ktorá môže narušiť vaše plány? Napríklad, v prípade blesku – existuje spôsob, ako sa mu ubrániť?
Keď je búrka, treba sedieť pod strechou, alebo aspoň v aute. Keď vás zastihne búrka na skale, vtedy je dôležité zbaviť sa všetkých železných predmetov, ktoré priťahujú nebezpečenstvo a nájsť v teréne taký priestor, ktorý je relatívne najbezpečnejší. Skrátka, bojujete o život.
Všetko to hovoríte s obrovskou skromnosťou a nadhľadom...
Nebezpečenstvo je súčasťou hry a práve vďaka nemu sa cítime skutočnými. Horolezectvo nie je žiadna virtualita. Všetko, čo sa deje v horách je skutočné, rovnako ako riziko, s ktorým musíme počítať.
V horolezectve sa chyby neodpúšťajú a ich následky sú fatálne. Aké faktory musíte zvažovať cestou na vrchol ale aj cestou späť?
Z jednej časti je veľmi dôležitá príprava, no veľa závisí od prírodných podmienok, a samozrejme, od počasia. Potom je ešte tretí faktor a tým je objektívne nebezpečenstvo. Človek môže byť skúsený a vynikajúco trénovaný, môže perfektne zhodnotiť momentálnu situáciu, poznať svoj organizmus a rozoznať nebezpečné ľady... ak naňho zhora padne lavína, nemá šancu. Záleží na tom, kde a v akom okamihu sa človek nachádza – horolezectvo je aj o šťastí.
Čo sa odohráva v hlave horolezca vo výške 8000 metrov?
Najdôležitejšie je zostať stopercentne sústredený na výstup a nezabúdať ani na cestu späť. Keď ide o prežitie, všetky ostatné myšlienky musia ísť bokom. V kritických situáciách má človek pud sebazáchovy, ktorý nie je možné potlačiť.
Našťastie sme sa ani ja ani moji priatelia nikdy nemuseli rozhodovať medzi pokračovaním v ceste a návratom domov. Pod vrcholom sme sa otočili vždy preto, že nám to dal kopec jasne najavo. Trápilo by ma, keby ma zradili vlastné sily – znamenalo by to, že som podcenil tréningy.
V roku 2006 sa vám prvýkrát podarilo vystúpiť na vrchol Annapurny. Mali ste počas cesty pochybnosti o tom, či to zvládnete?
Ani na moment som nepochyboval. Cítil som sa dobre a bol som presvedčený, že na to mám. Bol som už veľmi blízko vrcholu, keď som si všimol, že moji dvaja priatelia nemôžu pokračovať v ceste a rozhodli sa vrátiť. Stál som na vrchole Annapurny a moja radosť nebola taká, ako by som chcel. Počas výstupu sme sa všetci traja držali pri sebe až do istého okamihu, kedy som sa ocitol vpredu a snažil som sa prebiť cestu k vrcholu. Zrazu sa medzi nami urobil veľký odstup a nemohli sme spolu komunikovať.
Skupina by sa nemala rozpŕchnuť na časti – sila tímu je v každej profesii veľmi dôležitá.
Vraveli ste, že manželka je proti, aby ste opäť išli na Annapurnu. Poslúchnete ju?
Ja si myslím, že horolezci sú takí egoisti, že im je jedno, ako to vníma okolie :) to je teraz položart. Aj to ultimátum od manželky nebolo myslené celkom vážne. Ona vie, že nie som žiaden hazardér a na Annapurne som nebol štyrikrát len preto, že rád vyhľadávam nebezpečenstvá. Jednoducho to tak vyšlo. Ja viem, že sa moji blízki o mňa boja, preto sa snažím byť čo najzodpovednejší, aby som mieru riziku znížil na minimum. Každopádne, byť manželkou, manželom, otcom či synom horolezca rozhodne nie je jednoduché.
Máte nejaký horolezecký sen?
Moje sny a ciele nie sú konkrétne. Chcem liezť, lebo ma to baví, chcem chodiť do kopcov, lebo je tam fajn, chcem tam byť s mojimi spolulezcami a chcem, aby takýto život trval čo najdlhšie. V Himalájach som už tak dlho, že sa v nich cítim ako doma. Myslím, že keď ako storočný vyleziem na Hrebienok a dám si tam so storočnými kamarátmi kávu, tak budem so svojim životom spokojný.
