Kedy zamestnanec zodpovedá za škodu a čo od neho môže zamestnávateľ požadovať? A kedy zamestnanec nenesie žiadnu zodpovednosť?
Zodpovednosť za škodu - všeobecne
Jednou zo základných povinností zamestnávateľa je vytvoriť zamestnancom dobré pracovné podmienky. Čo to znamená? Jeho úlohou je zabezpečiť také pracovné prostredie, ktoré bude zodpovedať všetkým bezpečnostným a zdravotným štandardom a motivovať zamestnancov k lepším výkonom. Z uvedeného vyplýva, že je to práve zamestnávateľ, na koho pleciach leží zodpovednosť za vytvorenie pracovného prostredia, ktoré zamestnancom umožní riadne plniť svoje pracovné úlohy bez ohrozenia života, zdravia či majetku.
Na danú povinnosť zamestnávateľa nadväzuje povinnosť zamestnanca počínať si tak, aby nedochádzalo k ohrozeniu života, zdravia a poškodeniu majetku či jeho zničeniu. Ide o základnú povinnosť, ktorú nesieme aj v ostatných životných situáciách, nie len v rámci pracovného pomeru. Občiansky zákonník totiž všetkým ukladá konať tak, aby nedochádzalo k vzniku žiadnych škôd.
Tak v bežnom živote ako aj v pracovnom pomere je však nevyhnutné počítať s tým, že nejaká, hoci drobná škoda, vzniknúť môže. Zákonník práce preto vymedzuje, za akých podmienok a v akom rozsahu zamestnanec za spôsobenú škodu bude aj reálne zodpovedať a niesť riziko povinnosti škodu napraviť a kedy naopak, zodpovednosť niesť nebude.
Kedy zamestnanec zodpovedá za škodu?
Na
to, aby sme mohli hovoriť o zodpovednosti zamestnanca za škodu, musia byť súčasne
splnené viaceré podmienky, a to:
- zamestnanec poruší povinnosti, ktoré mu vyplývajú z pracovného pomeru, napríklad ak by nevenoval pozornosť činnosti, ktorú vykonáva alebo opomenul nejakú činnosť, ktorú vedel, že má vykonať,
- vznik škody bol spôsobený zavineným konaním zamestnanca, t. j. tento ju spôsobil buď úmyselne alebo z dôvodu nedbanlivosti,
- a zamestnávateľovi reálne škoda vznikla.
Uvedené podmienky musia byť naplnené kumulatívne, to znamená súčasne. Len samo úmyselné konanie zamestnanca spočívajúce v porušení jeho povinností, či zanedbanie nejakej povinnosti z nedbanlivosti bez zrejmého následku v podobe vzniku škody nebude zakladať zamestnancovu zodpovednosť.
Ako
z uvedeného vyplýva, zamestnanec bude zodpovedať za takú škodu, ktorá
vznikne pri zavinenom porušení jeho pracovných povinností alebo
v súvislosti s nimi. Aby však zamestnávateľ mohol od zamestnanca
náhradu škody požadovať, musí mu najskôr jeho zavinené konanie dokázať. Výnimkou je len prípad škody spôsobenej zamestnancom
v súvislosti s ním uzatvorenou dohodou o hmotnej zodpovednosti (napr.
ak by sa pri inventúre zistil nižší stav zásob, než by mal byť
a zamestnanec mal uzatvorenú dohodu o hmotnej zodpovednosti) alebo v prípade
straty zverených predmetov, kedy už takáto vlastná písomná dohoda zodpovednosť
zamestnanca predpokladá. Keďže od počiatku písomná dohoda či potvrdenie
o prevzatí zverených predmetov predpokladá, že škodu na daných veciach
môže spôsobiť práve zamestnanec, zamestnávateľ mu nebude musieť nič dokazovať. Pokiaľ
by ale zamestnanec v daných prípadoch škodu nespôsobil a bude sa jej chcieť
zbaviť, bude to práve on, kto bude musieť preukázať, že sa o vznik škody nepričinil.
Zamestnávateľ musí zavinenú škodu zamestnancovi preukázať.
Skôr, ako si priblížime spomínanú hmotnú zodpovednosť zamestnanca a zodpovednosť za stratu zverených predmetov, uvádzame, že zamestnanec bude niesť zodpovednosť aj za takú škodu, ktorá vznikne v dôsledku jeho úmyselného konania proti dobrým mravom. Pojem dobré mravy je pomerne široký a zákonom nedefinovaný pojem. Dobré mravy spravidla predstavujú pravidlá správania sa v slušnej, etickej spoločnosti, pravidlá morálky. Zo súdnej praxe možno vyvodiť, že pod úmyselným konaním proti dobrým mravom treba rozumieť také úmyselné konanie priečiace sa morálnym normám a pravidlám povahy (contra bonos mores), ktoré sú všeobecne uznávané v demokratickej spoločnosti presadzujúcej slušnosť, ohľaduplnosť, porozumenie a vzájomné rešpektovanie. Úmyselné konanie proti dobrým mravom nerešpektuje tieto etické normy a nesie znaky neslušnosti, nepoctivosti, bezohľadnosti, ziskuchtivosti a pod.
Príklad: Zamestnanec predáva v predajni s oblečením. Pri výkone svojej práce zistí, že zákazníci majú záujem o kúpu rúšok s detskými vzormi, ktoré v ponuke na prevádzke zatiaľ nie sú. Rozhodne sa však o tom svojmu zamestnávateľovi nepovedať a začne v rámci výkonu práce pre svojho zamestnávateľa predávať aj vlastne vyrobené rúška. Zamestnanec tak vedome a úmyselne porušuje pravidlá slušnosti, etiky a pravidlá morálky, pričom súčasne zamestnávateľa oberá o zisk za predaj rúšok, ktorý by mal, pokiaľ by ho zamestnanec o potrebe ich naskladnenia informoval.
Oznamovacia povinnosť zamestnanca pri hrozbe škody
Nie len počínať si tak, aby škoda nevznikala je povinnosťou zamestnanca. Ak by vedel o tom, že zamestnávateľovi škoda hrozí, má tzv. oznamovaciu povinnosť, t. j. povinnosť upozorniť na hrozbu škody vedúceho, resp. priamo zamestnávateľovi.
Súčasne má povinnosť voči vzniku škody aj zakročiť, ak na jej odvrátenie je nevyhnutný jeho bezprostredný zákrok a nebránia mu v tom dôležité okolnosti. Zákrok zamestnanca na odvrátenie hroziacej škody nesmie ohrozovať priamo jeho, blízke osoby alebo iných zamestnancov, ak by mal riziku vystaviť iné osoby, nie je povinný voči hroziacej škode zakročiť.
Zamestnanec je povinný hrozbu vzniku škody zamestnávateľovi oznámiť.
Dodržať predmetnú povinnosť je veľmi dôležité. Pokiaľ by totiž zamestnanec vedome hrozbu škody neoznámil, mohol by od neho zamestnávateľ požadovať príspevok na jej úhradu. Výška príspevku, pokiaľ by škodu nebolo možné uhradiť inak, by bola určená primerane podľa okolností daného prípadu. Rovnako by mohol zamestnávateľ postupovať aj vtedy, ak by zamestnanec vedome bez toho, aby mu v tom bránila niektorá z vyššie uvedených okolností, voči vzniku škody nezakročil.
Zodpovednosť za stratu zverených predmetov
Ako porušenie pracovných povinností zamestnanca možno definovať aj stratu zverených predmetov. Ide o osobitný prípad zodpovednosti zamestnanca, ktorý sa viaže na písomné potvrdenie o zverení nástrojov, ochranných pracovných prostriedkov a iných podobných predmetov.
Pokiaľ
by k strate nejakého predmetu zvereného zamestnancovi na základe písomného
potvrdenia došlo, ale bez pričinenia zamestnanca, mohol by sa svojej
zodpovednosti úplne alebo z časti zbaviť. Aby sa povinnosti vyhol, musel
by preukázať, že strata vznikla bez jeho
zavinenia, či už úplne alebo aspoň z časti.
Dohoda o hmotnej zodpovednosti
Ďalšou osobitnou kategóriou z hľadiska zodpovednosti za škodu je tzv. dohoda o hmotnej zodpovednosti, ktorou zamestnanec na seba preberá zodpovednosť za zverené hotovosti, ceniny, tovar, zásoby materiálu alebo iné hodnoty určené na obeh a obrat, ktoré je povinný vyúčtovať. Na základe uzatvorenia tejto dohody zamestnanec zodpovedá, ak na predmetných hodnotách vznikne schodok.
Podobne ako pri zverených predmetoch, aj dohoda o hmotnej zodpovednosti umožňuje zamestnancovi sa svojej zodpovednosti zbaviť, a to v takom prípade, ak preukáže, že manko na tovare, zásobách či iných hodnotách, za ktoré zamestnanec na seba dohodou prevzal zodpovednosť, vznikol bez jeho zavinenia. Ak by napríklad na pracovisku boli viacerí zamestnanci, ktorí uzatvorili dohodu o hmotnej zodpovednosti, zodpovedali by za vzniknutý schodok spoločne. Ale pokiaľ by niektorý z nich preukázal, že daný schodok nezavinil, mohol by preniesť tento svoj podiel zodpovednosti na ostatných zamestnancov.
Príklad: V predajni potravín pracujú traja predavači, ktorí majú podpísanú dohodu o hmotnej zodpovednosti. Po celodennej uzávierke zamestnávateľ zistí, že v pokladni chýba 100 eur. Predavač A. však namieta, že stratu nemohol spôsobiť, pretože v ten deň ráno ho zamestnávateľ vyslal zakúpiť chýbajúci tovar a po návrate do predajne ho vykladal, pri čom ho zamestnávateľ videl. Predavač A. vôbec v ten deň nepracoval s pokladňou. Predavač A. preukázal, že škodu 100 eur nemohol zaviniť, preto za ňu budú zodpovedať spoločne ostatní dvaja predavači.
Zamestnanec má právo od dohody odstúpiť, avšak len vtedy, pokiaľ by sa preraďoval na inú pozíciu, zaraďoval na iné pracovisko alebo ak by zamestnávateľ neodstránil nedostatky, ktoré zamestnancovi bránia v riadnom hospodárení so zverenými hodnotami a na ktoré bol najmenej mesiac predtým upozornený. Dohoda o hmotnej zodpovednosti automaticky zaniká skončením pracovného pomeru. Viac k tejto problematike ako aj vzor dohody o hmotnej zodpovednosti nájdete v našom článku Vzor dohody o hmotnej zodpovednosti.
Kedy zamestnanec za škodu nezodpovedá
Možno zhrnúť, že zamestnanec zodpovedá za škodu v nasledovných prípadoch, a to:
- pri zavinenom porušení pracovných povinností,
- pri úmyselnom konaní proti dobrým mravom,
- ak by vedome neoznámil hrozbu vzniku škody alebo vedome jej vzniku nezabránil, hoci by mu nebránili vážne prekážky,
- pri strate zverených predmetov,
- alebo vzniku schodku v prípade uzatvorenej dohody o hmotnej zodpovednosti.
Na druhej strane, nemožno vylúčiť, že zamestnávateľovi vznikne škoda a zamestnanec za jej vznik nebude zodpovedať. Kedy k tomu dôjde? Príkladom je vznik škody, ktorú zamestnanec spôsobí, keď bude odvracať inú už hroziacu škodu alebo nebezpečenstvo priamo ohrozujúce život alebo zdravie. Je však potrebné zdôrazniť, že zamestnanec na nepriaznivej situácii nesmie niesť žiadne pričinenie a musí si počínať primerane. T.j. pri zabraňovaní vzniku škody musí prispôsobiť svoje činy danej situácii a následky jeho konania nesmú byť v nepomere s hrozbou, ktorej bránil. Čo to znamená? Ak by napríklad bez zavinenia zamestnanca začalo v prevádzke horieť a tento by v snahe umožniť osobám prítomným v prevádzke bezpečný únik poškodil dvere, zjavne by jeho konanie bolo primeraným, nakoľko hodnoty, ktoré ochránil, sú zjavne vyššej ceny, než škoda, ktorú pritom zamestnávateľovi spôsobil.
Ani za škodu, ktorá podnikateľovi vyplýva z podnikateľského rizika, zamestnanec nebude niesť zodpovednosť. Čo si predstaviť pod škodou v súvislosti s podnikateľským rizikom? Môže ísť napríklad o škody a straty, ktoré vzniknú nepatrným prehliadnutím alebo nepozornosťou a ktoré nepresahujú určené percento výrobkov, ako aj škody spôsobené pri skúšobnej výrobe. Riziko v uvedenom zmysle možno charakterizovať ako možnosť negatívnych dôsledkov úsudku (správania) zamestnanca, ktorý sa môže prejaviť aj v jeho rozhodovacej činnosti. Do podnikateľského rizika sa spravidla zahŕňajú aj škody spôsobené prirodzenými vlastnosťami tovarov a materiálov.
Rozsah náhrady škody
Ak už nastane situácia, že zamestnanec zamestnávateľovi spôsobí škodu, za ktorú nesie zodpovednosť, bude ju povinný zamestnávateľovi aj nahradiť, pokiaľ to od neho zamestnávateľ bude požadovať. Zamestnanec bude mať potom dve možnosti, a to buď škodu odstrániť navrátením do predchádzajúceho stavu, alebo nahradiť skutočnú škodu v peniazoch.
Za účelom ochrany zamestnancov Zákonník práce upravuje limity vo vzťahu k výške nahrádzanej škody. Tieto limity sa viažu na druh zavinenia, pri ktorom bola škoda spôsobená, t.j. či z nedbanlivosti (ak zamestnanec napríklad opomenie nejakú povinnosť) alebo úmyselne (t. j. vedome), a to:
- pri škode spôsobenej z nedbanlivosti nesmie zamestnávateľ od jednotlivého zamestnanca požadovať náhradu presahujúcu sumu rovnajúcu sa štvornásobku jeho priemerného zárobku pred porušením povinnosti, ktorým škodu spôsobil; s výnimkou dohody o hmotnej zodpovednosti či zodpovednosti na zverených predmetoch, alebo ak zamestnanec škodu spôsobil pod vplyvom alkoholu či iných omamných alebo psychotropných látok,
- pri škode spôsobenej úmyselne môže zamestnávateľ požadovať aj náhradu ušlého zisku; to znamená, že zamestnávateľ bude oprávnený požadovať náhradu tak skutočnej škody ako aj ušlého zisku. Zákonník práce uvedené definuje ako právo zamestnávateľa, preto tento automaticky nemusí pristúpiť k uplatneniu náhrady ušlého zisku. Je tiež potrebné si uvedomiť, že zamestnávateľ ušlý zisk bude môcť požadovať len ak preukáže, že zamestnanec mu škodu spôsobil, a to aj s úmyslom, aby škoda zamestnávateľovi vznikla.
Príklad: Spoločnosti Potraviny s.r.o. bola Slovenskou obchodnou inšpekciou udelená pokuta vo výške 2500,00 eur za to, že predávala tovar úplne bez akejkoľvek informácie o jeho cene. Podľa pracovnej zmluvy bolo povinnosťou jedinej predavačky kontrolovať, či každý tovar má správne označenie, avšak nervozita z ohlásenej kontroly spôsobila, že opomenula vykonanie tejto kontroly v časti prevádzky a nenalepila cenovky. Priemerná mesačná mzda predavačky bola vo výške 800,00 eur. Spoločnosť Potraviny s.r.o. by preto mohla od predavačky žiadať náhradu škody, avšak maximálne do 3200,00 eur (štvornásobku jej priemerného mesačného zárobku).
Z hľadiska výšky náhrady škody je dôležité vopred objasniť, či zodpovednosť za jej vznik nesie výlučne zamestnanec, alebo táto vznikla aj z dôvodu porušenia povinností zamestnávateľa. V takom prípade by sa totiž aj zamestnávateľ musel spolupodieľať na jej úhrade, a to v rozsahu miery svojho zavinenia. Podobne to bude aj v prípade zodpovednosti viacerých zamestnancov.
