Mediátor Martin Svatoš: Na spory treba pozerať ako človek, nie ako právnik

Vzdelanie, jazyková výbava a skúsenosti otvorili českému mediátorovi Martinovi Svatošovi cestu k riešeniu medzinárodných sporov alterantívnymi spôsobmi. Opýtali sme sa ho na motiváciu veľkých firiem riešiť spory zmierlivo a aj na jeho skúsenosti s jednotlivými prípadmi.

Mediácii sa venujete vyše desať rokov. Riešili ste vo svojej kariére spor, ktorý vám dal poriadne zabrať? Ktorý bol akýmsi míľnikom vo vašom živote?

Každý spor je veľmi ťažký a náročný. Napočudovanie nezáleží na jeho hodnote. Častokrát je konflikt o pár tisíc korún ťažší, ako spor súvisiaci s jadrovou elektrárňou – tých som mimochodom riešil hneď niekoľko. Prvý z nich, ktorý bol situovaný na Balkáne, bol pre mňa, samozrejme, prevratný, ako kvôli predmetu sporu, tak vďaka charaktere strán a medzikultúrnym aspektom.

Dodnes si ale tiež živo pamätám jeden zo svojich prvých prípadov po návrate do Českej republiky. Aj ten ma veľa naučil. Išlo o medzigeneračný spor v rámci rodinnej firmy, ktorá na trhu fungovala desiatky rokov a tento konflikt firmu takmer zničil. Z právneho hľadiska to malo jasné riešenie, ale viedlo by to iba k ekonomickému zániku spoločnosti. Museli sme ísť značne do rodinnej histórie, kým sa podarilo rozmotať všetky nitky problému. Hlavným poučením bolo – nepozerať na spory ako právnik, ale ako človek.

Na základe akých kritérií si firmy v rámci medzinárodných sporov vyberajú mediátora?

Najčastejšie zmieňované sú jazyková výbava a zručnosti, skúsenosti s vyjednávaním, ale tiež osobné odporučenia.

V niektorých prípadoch je vyslovene stranami požadované, aby mal mediátor skúsenosť v odbore, ktorého sa spor týka. Napríklad pôjde o skúseného stavbára, ktorý rieši konštrukčný spor. Mediátor rozhodne nemusí byť právnik, napriek tomu minimálna znalosť právnej úpravy je najmä v obchodných sporoch absolútnou nevyhnutnosťou.

Nemožno ale podceňovať ani absolvovaný tréning v mediácii – tu je možné zhrnúť, že je veľmi dôležitá osoba školiteľa. Osobne vždy odporúčam, aby školiteľ mal sám čo najviac absolvovaných mediácií. Neviem si predstaviť, že by mediáciu trénoval niekto, kto prešiel len dvoma, troma prípadmi.

Viac o profesii mediátora sa dočítate v článku Ako sa stať mediátorom.

Povedomie o mediácii je všeobecne malé. Ako svojim študentom a potenciálnym klientom vysvetľujete, čo je mediácia a prečo by ju mali využiť pri riešení sporu?

Najjednoduchšie vysvetlenie býva najlepšie. Mediácia je vyjednávanie strán za asistencie tretej, nestrannej osoby – mediátora. Ide o odborníka na vyjednávanie a riešenie sporov, ktorý je schopný vniesť do procesu nové svetlo, dynamiku a niekedy aj nové nápady. A prečo by mediáciu strany mali využívať? Pretože má celú radu výhod, a to hlavne v porovnaní so súdnym či rozhodcovským konaním. Je rýchla, lacnejšia, prináša zmier a zlepšuje vzájomné vzťahy.

Čím to je, že veľké korporácie uprednostňujú zmierlivú cestu riešenia sporu mediáciou pred súdnou cestou?

Do istej miery mediácia zodpovedá ekonomickým, ale aj ďalším záujmom týchto hráčov. Už som zmienil, že šetrí čas a náklady, ale ide aj o ďalšie aspekty, ako je zlepšenie a ochrana dobrého mena. Nie je náhoda, že najväčšie korporácie v USA uvedené napríklad v rebríčku FORTUNE 1000 masovo využívajú práve ADR (alternative dispute resolution/alternatívne riešenie sporov, pozn. red.). Sedliackym rozumom to dáva zmysel. Nie je predsa normálne súdiť sa so svojím klientom, dodávateľom alebo susedom, pokiaľ to nie je absolútne nevyhnutné. Naopak schopnosť dohodnúť sa je ten správny signál voči trhu, že nejde o agresívnu a “zlú” spoločnosť. Dohoda a zmier je zo sociologického hľadiska vnímaná ako prejav múdrosti a sociálneho uvedomenia. Nie ako prejav slabosti, ako sa strany často domnievajú. Prejavom slabosti je ústup či prehra. Tie ale nemajú s dohodou nič spoločné.

Nedá sa tiež opomenúť fakt, že mediácia je na rozdiel od súdneho konania neverejná. Na všetky rokovania a informácie prezentované v rámci nej sa vzťahuje povinnosť mlčanlivosti. Tá má význam obzvlášť v prípadoch práv duševného vlastníctva alebo v citlivých záležitostiach, ako sú spory celebrít alebo konflikty obsahujúce obchodné tajomstvo.

Má mediátor právo povedať pri spore nie a odmietnuť jeho mediáciu? V akých prípadoch?

Áno, mediátor, samozrejme, nemá povinnosť mediovať každý spor. Špecifická je ale situácia, kedy odmietnuť musí. To nastáva hlavne vtedy, keď by nebol stopercentne nezávislý a nestranný. Rovnako by mal odmietnuť mediáciu, na ktorú jeho schopnosti nestačia alebo na ktorú nemá časové kapacity. Nezabúdajme, že mediácia trvá radovo dni a týždne, a nie mesiace a roky. Strany očakávajú skoré stretnutia a rýchle riešenia.

Nakoniec by mal odmietnuť tiež v takej situácii, keď vidí, že jedna strana chce mediáciu iba zneužiť a nechce sa skutočne dohodnúť. To sú ale naozaj extrémne a ojedinelé situácie.

Ako štandardne prebieha obchodná mediácia niekoľkomiliónového sporu?

Prvá fáza sa týka dojednávania dohody o začatí mediácie (v ČR ako smluva o provedení mediace, pozn. red.).  Keď je táto dohoda uzatvorená, môže dôjsť k samotnej mediácii. Strany a mediátor sa stretnú v jednej miestnosti a  začnú hľadať riešenie sporu.

Najprv dochádza k získavaniu potrebných informácií a vysvetľovaniu základných nedorozumení. Mediátor pomáha prekonať základné predsudky, ktoré môžu brániť nájdeniu dohody a nadviazaniu dôvery. V tejto fáze sa tiež dáva dohromady zoznam tém, o ktorých chcú strany hovoriť. Častokrát sa zistí, že je potrebné najprv vyriešiť problémy, o ktorých strany pred začatím mediácie vôbec nevedeli alebo ktorým neprikladali význam.

Potom už nasleduje hľadanie riešenia, pričom mediátor má možnosť hovoriť so stranami oddelene v rámci tzv. caucus –
oddeleného stretnutia. Ich hlavnou výhodou je, že v ich rámci sú osoby ochotné povedať informácie, ktoré by inak v prítomnosti druhej strany nikdy nepovedali.

Výstupom z mediácie je potom mediačná dohoda – zmluva vo forme urovnania alebo zmieru.

Viac o mediácii sa dočítate v článku Ako prebieha mediačné konanie (mediácia)

Neustále sa hovorí a aj vy to potvrdzujete, že mediácia je lacnejšia a rýchlejšia. Môžete uviesť praktický príklad, aké boli finančné a časové náklady na mediáciu veľkého medzinárodného sporu?

Tých prípadov je celá rada, ale môžeme spomenúť jeden môj nedávny medzinárodný prípad, kde strany (poskytovateľ medzinárodnej cestnej nákladnej dopravy a jeho veľký klient) zahájili arbitráž (v SR známa ako rozhodcovské konanie, pozn. red.), v rámci ktorej si rozhodca zaúčtoval stovky hodín. Všetko v stovkách eur za hodinu. Následne strany prerušili konanie a skúsili mediáciu a za desať hodín bola dohoda na svete. To porovnanie nákladov je úplne astronomické a nepomerné. Myslím, že jediné, čo strany nakoniec mrzelo, bol fakt, že im ich právnici o mediácii nepovedali skôr.

V akom štádiu sporu je mediácia ešte efektívna a kedy nezostáva nič iné, ako obrátiť sa na súd?

Na štádiu sporu nezáleží – takmer všetky spory sú potenciálne riešiteľné zmierom. Je pravda, že v štádiu konfrontácie, kedy je konflikt najintenzívnejší, je obvykle veľmi ťažké presvedčiť strany, aby si spolu vôbec sadli k jednému stolu, a už vôbec nie, aby spolu diskutovali. Ale to rozhodne neznamená, že je taký spor vhodné priviesť na súd. Naopak. Po čase dochádza k určitému upokojeniu, respektíve vyčerpaniu intenzity. Ide o takzvanú fázu krízy konfliktu, pri ktorej je jednanie veľmi často úspešné.

Ak má obchodná spoločnosť spor so svojim zákazníkom, aký signál vysiela, ak sama navrhne druhej strane sporu mediáciu?

Myslím, že veľmi pozitívny. Ten nepomer medzi spotrebiteľom a spoločnosťou je tak podstatný, že pozitívny krok zo strany obchodníka určite nie je vnímaný ako slabosť. ADR je naviac  požiadavkou európskeho práva v spotrebiteľských sporoch, ktorá bola z príslušnej smernice prenesená do jednotlivých národných právnych poriadkov. Každý členský štát Európskej únie potom implementáciu vykonal podľa svojich pravidiel.

Všeobecne si nemyslím, že by štandardná mediácia bez štátnej dotácie mala v spotrebiteľskom prostredí veľký priestor. Trh sám totiž nie je schopný zaistiť vhodných mediátorov pre spotrebiteľské spory, lebo často ide o relatívne malé spory. Teda pokiaľ ide o financie. Zložitosť konfliktu môže byť enormná. Tu je jednoznačne vhodné zriadiť vhodný mediačný inštitút, ktorý by spotrebiteľom a obchodníkom pomáhal tak, aby ani jednej strane nevznikali nezmyselné náklady a súčasne aby bola zaistená kvalita mediátorov.

Už na začiatku sme spomínali, že máte s mediáciou bohaté skúsenosti. Zažili ste aj prípady, kedy sa vám spory nepodarilo vyriešiť mediáciou? Na čom dohoda zvyčajne stroskotala?

Niekedy mediácia skončí iba čiastočnou dohodou, niekedy sa strany dohodnú aspoň na ďalšom procese riešenia sporu. Je to neúspech? Nemyslím si. Ale keby sme mali vyčísliť skutočnú situáciu, kedy strany odídu z miestnosti s prázdnymi rukami, dostávame sa k relatívne malému počtu – odhadom menej ako 20 %.

Najčastejším dôvodom neúspechu je osoba na jednej alebo druhej strane, ktorá je nastavená na agresívne vyjednávanie. Bohužiaľ ide často o advokáta strany. Pokiaľ sú ale právnici schopní vyjednávači, sú pre mediáciu veľkým prínosom.

Druhým dôvodom neúspechu je niekedy fakt, že dohoda proste nie je technicky možná. Tu do hry vstupujú rôzne štrukturálne faktory alebo zákonné obmedzenia. To sú ale ojedinelé prípady.

Na Slovensku nie je mediácia ani po 14 rokoch od jej zakotvenia do legislatívy dostatočne známa a udomácnená. Je na tom stav mediácie v Českej republike lepšie? A ako sa darí mediácií vo svete?

Úplne bezkonkurenčne najúspešnejšia je mediácia v USA a západnej Európe. Ani tu ale bežná verejnosť mediáciu nepozná. Čo považujem za hlavný rozdiel, je fakt, že v týchto krajinách sú mediácia a ďalšie ADR procesy známe len odbornej verejnosti a predovšetkým advokátom a kľúčovým zamestnancom verejnej správy a veľkých korporácií. Práve to sú, samozrejme, osoby, ktoré rozhodujú o tom, aký spôsob riešenia sporov sa v konkrétnom prípade použije.

Situácia v Českej republike nie je vzťahom ku krátkej histórii mediácie vôbec zlá, k čomu výrazne prispieva takzvaná mandatórna mediácia, teda mediácia, ktorá je stranám nariadená zo strany súdov. Mediácia sa ale podľa môjho názoru stále častejšie vyskytuje aj na Slovensku, koniec koncov v mojich dvoch posledných medzinárodných sporoch bola jedna strana práve odtiaľ. A nešlo o malé prípady, práve naopak.

Je všeobecne známe, že na Slovensku je katastrofálna vymožiteľnosť práva, nielen v súvislosti s extrémnymi prieťahmi súdnych konaní. Čo by ste odporučili slovenským podnikateľom z pohľadu odborníka na riešenie sporov?

Bude to pôsobiť ako klišé, ale určite sa pokúsiť o dohodu. Vždy najprv vyjednávaním. Pokiaľ toto zlyhá, skúsiť mediátora. Ten pomôže v situáciách, kedy sa strany neboli schopné sami dohodnúť. Mediátor je odborník na vyjednávanie a riešenie sporov, má zručnosti a schopnosti na odstraňovanie konfliktov a nedorozumení a v neposlednom rade prináša do spornej situácie nový, neutrálny pohľad. A štatistika hovorí jasne.