Rodičovská dohoda

Ako prebieha úprava výkonu rodičovských práv pri rozvode rodičov alebo rozchode nezosobášených rodičov a aké majú možnosti?

Každý rodič má k svojim deťom zákonom stanovené práva a povinnosti. Patria obom rodičom a obaja rodiča ich vykonávajú. Môžu nastať situácie, kedy je potrebné upraviť výkon rodičovských práv a povinností. Je to najčastejšie v prípade rozvodu manželstva, kedy rodičia prestávajú spolu žiť, pri rozchode nezosobášeného páru, alebo v iných odôvodnených prípadoch (napríklad pri odlúčení manželov).

Zákony aj súdy podporujú rodičov, aby sa prednostne dohodli medzi sebou. Horšou alternatívou je, keď sa rodičia nedohodnú a musí rozhodnúť súd.

Rodičovské práva a povinnosti

Rodina a vzťahy v rodine, najmä vzťahy medzi rodičmi a deťmi, sú natoľko širokou kategóriou, že zákon o rodine uvádza iba tie najpodstatnejšie práva a povinnosti, ktoré možno zovšeobecniť do právneho textu. Legislatíva teda neupravuje celkový výpočet práv a povinností, pretože pri ňom je potrebné zohľadniť rozmanitosť každodenného života.

Súčasťou rodičovských práv a povinností sú najmä:

• sústavná a dôsledná starostlivosť o výchovu, zdravie, výživu a všestranný vývin dieťaťa;
• zastupovanie dieťaťa;
• správa majetku dieťaťa.  

Rodičia majú právo vychovávať deti v zhode so svojim vlastným náboženským a filozofickým presvedčením. Ich základnou povinnosťou je zabezpečiť rodine pokojné a bezpečné prostredie.

Právo a povinnosť na výchovu dieťaťa zákon priznáva aj novému manželovi/manželke, ak s dieťaťom žije v domácnosti. Preto aj prípadný otčim alebo macocha majú podľa legislatívy vo výchove dieťaťa svoje miesto. Nie je ale úlohou macochy alebo otčima suplovať úlohu druhého biologického rodiča.

Rodičovské práva a povinnosti majú obaja rodiča. V určitých prípadoch ich vykonáva iba jeden z rodičov. Je to v prípadoch, ak druhý rodič nežije, nie je známy alebo nemá spôsobilosť na právne úkony v plnom rozsahu. Rovnako to je v prípade, ak bol druhý rodič pozbavený rodičovských práv, ak mu bol výkon týchto práv obmedzený alebo pozastavený.

Tieto situácie sú odlišné od prípadu, kedy rodičia prestanú spolu žiť a je potrebná úprava výkonu rodičovských práv a povinností. Žiadne práva ani povinnosti im nie sú upreté, ale z dôvodu odlúčenia je nevyhnutné upraviť, ktorý z rodičov sa bude kedy a ako o deti starať, aby bola zabezpečená rovnováha a aby bol naplnený princíp najlepšieho záujmu dieťaťa. Ide teda o akýsi harmonogram výkonu práv a povinností medzi rodičmi z dôvodu fyzického odlúčenia.

Úprava výkonu rodičovských práv a povinností – starostlivosť o dieťa či výživné

Ak manželia majú maloleté deti, tak je pri rozvode manželstva s konaním o rozvode vždy spojené aj konanie o úprave výkonu rodičovských práv a povinností. Manželstvo, kde sú maloleté deti, nie je možné rozviesť pred tým, ako súd autoritatívne rozhodne alebo kým súd neschváli dohodu rodičov. Táto úprava je následne súčasťou rozsudku o rozvode. Pri rozvode sa teda rodičia téme detí nevyhnú. Výnimkou je situácia, ak už sú deti plnoleté alebo ak bol výkon rodičovských práv a povinností upravený už v minulosti.

Pri rozvode manželstva s maloletými deťmi je potrebné minimálne určiť:

1. komu bude maloleté dieťa zverené do osobnej starostlivosti,
2. kto ho bude zastupovať a spravovať jeho majetok,
3. výšku výživného na dieťa.

Tento minimálny rozsah úpravy výkonu rodičovských práv a povinností pri rozvode je možné upraviť ďalšie oblasti, ako napríklad styk rodičov s dieťaťom.

Do momentu vyhlásenia rozsudku sa rodičia môžu kedykoľvek dohodnúť

Rodičia sa môžu dohodnúť kedykoľvek, až do momentu vyhlásenia rozsudku. Ideálne je súdu predložiť dohodu rodičov už pri podávaní návrhu na rozvod. Ak sa rodičia dohodnú až po podaní návrhu na rozvod alebo priamo na pojednávaní, súd takúto dohodu uprednostňuje pred autoritatívnym dokazovaním a dohodu rodičov posúdi a schváli.

Je potrebné poznamenať, že v prípade, ak má súd autoritatívne rozhodnúť a upraviť výkon rodičovských práv a povinností, tomuto spravidla predchádza náročné dokazovanie výsluchmi, zisťovaním názoru dieťaťa, a často aj súdnoznaleckým dokazovaním, kde sa súdnoznaleckému posúdeniu podrobujú rodiča a v nevyhnutnej miere aj samotné deti. Dĺžka vypracovania súdnoznaleckého posudku je v závislosti od zložitosti prípadu, počtu sporných otázok a počtu členov rodiny priemerne od 6 do 30 hodín aktívnej práce s psychológom. K tomu treba pripočítať čas potrebný na prevzatie prípadu a čas potrebný na vyhotovenie znaleckého posudku. Trvanie samotných úkonov teda nie je veľmi časovo náročné, no v praxi celý proces trvá niekoľko mesiacov a v niektorých prípadoch aj niekoľko rokov.

Pri rozchode nezosobášených rodičov zákon nevyžaduje automaticky uzavierať dohodu rodičov alebo podávať návrh na súd na úpravu. Častokrát títo rodiča po rozchode fungujú v dohodnutom režime bez potreby zásahu zo strany súdu. Ak dochádza k problémom, rodičia môžu požiadať súd o záväznú úpravu alebo sa môžu záväzne dohodnúť a takúto dohodu si dať schváliť súdom.

Dohody sa uzavierajú pre zlé časy.

V prípade rozchodu, napriek tomu, že rodičia fungujú a veria, že aj fungovať v budúcnosti budú v zabehnutom režime, je vhodné uzavrieť záväznú dohodu rodičov a dať si ju schváliť súdom. Je to vhodné práve z dôvodu, že dohodu dojednajú a uzavrú v štádiu, kedy sú schopní konštruktívnej debaty a dohoda schválená súdom by slúžila iba pre prípad, ak by medzi nimi došlo k zásadnému zhoršeniu vzťahu. Takéto situácie nastavajú najmä v prípadoch, kedy si rodičia nájdu nových partnerov a dôjde k žiarlivosti alebo nedôvere voči novému partnerovi.

Výlučná starostlivosť, spoločná a striedavá starostlivosť

Základnou požiadavkou zákona o rodine v rámci úpravy výkonu rodičovských práv a povinností je zverenie dieťaťa do osobnej starostlivosti. Zákon pozná tri možnosti:

1. zverenie dieťaťa do výlučnej osobnej starostlivosti jedného z rodičov,
2. zverenie dieťaťa do spoločnej osobnej starostlivosti oboch rodičov alebo
   
3. zverenie dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov.

Zverenie dieťaťa do výlučnej osobnej starostlivosti jednému z rodičov neznamená absolútnu nadvládu rodiča nad dieťaťom a vylúčenie druhého rodiča zo života dieťaťa.

Je potrebné poznamenať, že možnosť spoločnej osobnej starostlivosti je v našom právnom poriadku novinkou, a to od roku 2023.

Zverenie dieťaťa do výlučnej osobnej starostlivosti jednému z rodičov neznamená absolútnu nadvládu rodiča nad dieťaťom a vylúčenie druhého rodiča zo života dieťaťa.

Pod výlučnou osobnou starostlivosťou treba rozumieť zverenie dieťaťa jedenému z rodičov. Druhý rodič pritom nestráca ostatné rodičovské práva a povinnosti, ktoré nesúvisia so zabezpečením dennej starostlivosti. Preto druhý rodič má zachované napríklad právo na spolurozhodovanie o výchove, o poskytnutí zdravotnej starostlivosti, o zápise dieťaťa do školy alebo na voľnočasovú aktivitu, ale aj právo na zastupovanie dieťaťa a správu jeho majetku.

Striedavá osobná starostlivosť je možná, ak sú obaja rodičia spôsobilí dieťa vychovávať a ak majú o osobnú starostlivosť obaja rodičia záujem. Súd takto môže rozhodnúť, ak je takéto zverenie v záujme dieťaťa a ak budú takto lepšie zaistené potreby dieťaťa. Ak so striedavou starostlivosťou súhlasí aspoň jeden z rodičov, súd bude skúmať vhodnosť takejto úpravy.

V rozhodnutí súdu alebo v dohode rodičov je stanovený interval, v ktorom budú rodičia zabezpečovať dieťaťu osobnú starostlivosť. Nie je pritom stanovené, že musí ísť o interval týždeň + týždeň. Vždy je hodnotená individuálna situácia a možnosti. Prednostne je braný ohľad na dieťa. Nie je vylúčená aj nerovnomerná úprava (7+5, 10+5 a pod.). Zákon podmienky striedavej starostlivosti osobitne neupravuje. V praxi sa vychádza zo zaužívanej súdnej praxe a z potreby nastavenia individuálneho režimu, aby bol v najlepšom záujme dieťaťa.

Zároveň, aj v tejto situácii je možné upraviť osobitne styk dieťaťa s rodičom. Ak je napríklad dieťa naviazané na jedného z rodičov a dieťaťu robí problém týždňové odlúčenie, je možné stanoviť možnosť návštevy dieťaťa druhým rodičom mimo svojho intervalu. Nie je to automaticky dôvod na zavrhnutie možnosti striedavej starostlivosti.

Čo sa týka samotného bývania, v praxi je štandardom, že domácnosť strieda dieťa. Najmä rodičia uprednostňujúci záujem dieťaťa si uvedomujú emočnú a psychickú záťaž situácie na dieťa v súvislosti s rozchodom/rozvodom rodičov a následným striedaním domácností, dieťa ponechávajú vo svojom prostredí v pôvodnej domácnosti. Následne v stanovených intervaloch menia domácnosť rodičia.

Nová forma spoločnej osobnej starostlivosti zohľadňuje dlhodobú požiadavku možnosti pre rodičov, ktorí nechcú mať striktne vymedzené intervaly, v ktorých sa o svoje dieťa budú starať. Zároveň zohľadňuje aj situácie, kedy napríklad rozvedení manželia zostávajú žiť v spoločnej domácnosti. V týchto prípadoch bolo vymedzenie intervalov nezmyselným riešením, keďže obaja rodičia zostávali v dennom kontakte so svojimi deťmi.

Na rozdiel od striedavej starostlivosti, ktorú je možné súdom určiť aj v prípade nesúhlasu druhého rodiča (ak to bolo v záujme dieťaťa), pri spoločnej osobnej starostlivosti sa vyžaduje záujem a spôsobilosť oboch rodičov o túto formu, ale najmä obojstranný súhlas so zverením dieťaťa do spoločnej osobnej starostlivosti.

Vychádza to najmä z charakteru tejto formy starostlivosti, kde je vyžadovaná schopnosť rodičov dohodnúť sa priebežne na každodennom režime aj po rozpade vzťahu. Nesúhlas čo i len jedného z rodičov so spoločnou starostlivosťou by bolo v rozpore s požiadavkou na schopnosť a vôľu vzájomnej komunikácie rodičov a ich priebežných budúcich dohôd. 

Pri čiastkových nezhodách rodičov rozhoduje súd

Od úpravy výkonu rodičovských práv a povinností (rodičovská dohoda resp. rozhodnutie súdu), ktorá je permanentná a všeobecná, je potrebné odlíšiť rozhodovanie súdu pri nezhode rodičov. Ide o jednorazové rozhodnutie súdu o konkrétnej veci, napríklad o vysťahovaní dieťaťa do cudziny, o správe jeho majetku, o štátnom občianstve, o udelení súhlasu na poskytovanie zdravotnej starostlivosti alebo o príprave na budúce povolanie.

O takéto rozhodnutie môžu požiadať súd tak rozvedení alebo rozídení rodičia, ako aj riadne fungujúci rodičia v jednej domácnosti, a to bez ohľadu, či majú úpravu výkonu rodičovských práv a povinností neupravenú, alebo upravenú dohodou alebo súdom. V tomto prípade pôjde o vyriešenie jednorazovej a konkrétnej nezhody. Ak medzi nimi dôjde napríklad k nezhode o výbere strednej školy, súd na návrh jedného z rodičov školu dieťaťu vyberie. Aj toto rozhodnutie bude sledovať prioritne najlepší záujem dieťaťa.

Najlepší záujem dieťaťa

Ani rodičia, ani súd, nemôžu s istotou povedať, čo je skutočne najlepším záujmom dieťaťa. Ich rozhodnutiam by ale malo predchádzať zodpovedné zisťovanie a zhodnotenie, aby sa v maximálnej miere približovalo skutočnému najlepšiemu záujmu dieťaťa. Pri zisťovaní záujmu dieťaťa je potrebné odlišovať od záujmov samotných rodičov.

„Určitý typ úpravy osobnej starostlivosti síce môže kopírovať záujmy rodičov a ich pohľad na spravodlivú úpravu, pri nezohľadnení záujmov dieťaťa ale môže spôsobiť nenapraviteľné škody na vývoji dieťaťa a na jeho duši.“

Zákon o rodine špecifikuje deväť základných oblastí, ktoré je potrebné zohľadniť. Nejde ale o konečný výpočet a je potrebné prihliadať na ďalší komplex faktorov, ktoré vstupujú do záujmov dieťaťa ktoré nie je možné obsiahnuť v zákonnej norme.

Pri určovaní a posudzovaní záujmu dieťaťa sa zohľadňuje najmä:

1. úroveň starostlivosti o dieťa,
2. bezpečie dieťaťa, ako aj bezpečie a stabilita prostredia, v ktorom sa dieťa zdržiava,
3. ochrana dôstojnosti, ako aj duševného, telesného a citového vývinu dieťaťa,
4. okolnosti, ktoré súvisia so zdravotným stavom dieťaťa alebo so zdravotným postihnutím dieťaťa,
5. ohrozenie vývinu dieťaťa zásahmi do jeho dôstojnosti a ohrozenie vývinu dieťaťa zásahmi do duševnej, telesnej a citovej integrity osoby, ktorá je dieťaťu blízkou osobou,
6. podmienky na zachovanie identity dieťaťa a na rozvoj schopností a vlôh dieťaťa,
7. názor dieťaťa a jeho možné vystavenie konfliktu lojality a následnému pocitu viny,
8. podmienky na vytváranie a rozvoj vzťahových väzieb s obidvomi rodičmi, súrodencami a s inými blízkymi osobami,
9. využitie možných prostriedkov na zachovanie rodinného prostredia dieťaťa, ak sa zvažuje zásah do rodičovských práv a povinností.

Konflikt záujmov rodičov a dieťaťa

Rodičia, napriek tomu, že sú zákonnými zástupcami dieťaťa, nemôžu dieťa zastupovať pri právnych úkonoch, pri ktorých by mohlo dôjsť k rozporu záujmov medzi rodičom a dieťaťom, alebo medzi maloletými deťmi zástupnými tým istým rodičom navzájom. Pri týchto úkonoch súd dieťaťu ustanoví kolízneho opatrovníka, teda osoby, ktorá v individuálnom konaní bude dieťa zastupovať namiesto zákonných zástupcov.

Konanie o úprave výkonu rodičovských práv a povinností je nepochybne takým konaním a dieťaťu je v konaní pridelený kolízny opatrovník, spravidla príslušný úrad práce, sociálnych vecí a rodiny. Preto sa tento úrad, prostredníctvom určeného zamestnanca, zúčastňuje všetkých úkonov, ktoré sa dieťaťa týkajú. Úrad nie je priamym účastníkom súdneho konania. Účastníkom je dieťa a úrad je v postavení ustanoveného zástupcu dieťaťa.

Na ustanovenie kolízneho opatrovníka zákon nepredpokladá priamy a preukázaný konflikt záujmov dieťaťa a zákonného zástupcu. Postačuje samotná možnosť vzniku konfliktu záujmov.

Príkladom môže byť záujem rodiča na maximálnom kontakte s dieťaťom, častokrát sprevádzaný aj záujmom na vylúčení druhého rodiča zo života dieťaťa. Toto môže byť  rovnako v záujme dieťaťa (napr. násilnosti zo strany druhého rodiča) alebo to môže byť v rozpore so záujmom dieťaťa (napr. pomsta za neveru a rozpad vzťahu). Práve kolízny opatrovník má byť akýmsi hlasom dieťaťa, jeho ustanoveným zástupcom pre určité konanie.

Ako dosiahnuť dohodu rodičov

Forma rodičovskej dohody nie je daná, rovnako nie je daný spôsob ako sa k nej dopracovať alebo v akom štádiu ju dojednať. Najideálnejším spôsobom je, ak zároveň s odlúčením rodičov dochádza k nastaveniu režimu fungovania a plynulému prechodu na nový režim. Zároveň majú rodičia dostatočný priestor zistiť, či nový režim vyhovuje im a ich deťom a či nie sú potrebné úpravy. Následne majú možnosť dohodu formalizovať a dať súdu na schválenie.

Tento spôsob dohôd medzi rodičmi prevažuje, aj keď o ňom nie je natoľko počuť. V médiách sa spravidla objavujú katastrofické scenáre rozvodových konfliktov, počínajúce dlhoročnými súdnymi spormi, vzájomnými neschválim, až po medzinárodné únosy a iné rodinné tragédie, ktoré majú príčinu vo vyhrotenom konflikte a strate kontaktu s dieťaťom.

Osvedčeným spôsobom ako maximalizovať snahu o dosiahnutie dohody rodičov je aktívna vzájomná kooperácia rodičov, ideálne s využitím služieb odborníkov.

V prvom rade sú to advokáti. Advokát je právny zástupca, ktorý môže zastupovať jedného z rodičov. Pred podaním návrhu na súd alebo pred začatím mediačného konania za účelom dosiahnutia mimosúdnej rodičovskej dohody je vhodná minimálne konzultácia s advokátom (každý z rodičov), aby rodičia poznali svoje zákonné možnosti, práva a povinnosti, aby aj pri vyjednávaní rodičovskej dohody poznali svoje zákonné možnosti, limity a nároky. Nie je nevyhnutné automaticky sa dať právne zastúpiť.

V druhom rade, ak rodičia spolu nevedia komunikovať alebo ich komunikácia je nekonštruktívna (spravidla z dôvodov, ktoré viedli k rozpadu vzťahu), majú možnosť využiť služby mediátora, ako nezávislej a nestrannej osoby, ktorá má povinnosť rodičom vytvoriť vhodné podmienky pre komunikácia a zmierlivé riešenie.

Nemožno vopred vylúčiť právne zastúpenie advokátom aj v rámci mediačného konania. Malo by ísť o odôvodnené situácie. Napríklad, ak medzi rodičmi v minulosti dochádzalo k násiliu, jeden z rodičov má komunikačný problém alebo iný relevantný problém, v dôsledku ktorého nevie byť plnohodnotným účastníkom konania (napr. dlhodobý pobyt v zahraničí, výkon trestu odňatia slobody).

Zodpovedným rodičom nezriedka bráni uzavrieť rodičovskú dohodu strach z prevzatia rodičovskej kompetencie a domnievajú sa, že súd túto kompetenciu supluje.

Z dôvodu, že dojednanie rodičovskej dohody má väčší psychologický, ako právny rozmer, je vhodné a častokrát potrebné využiť aj služby psychológa, ktorý môže rodičom pomôcť individuálne alebo aj párovo. V štádiu dojednávania rodičovskej dohody už nehovoríme o párovej terapii za účelom zachovania alebo obnovenia vzťahu, ale skôr o pomoc psychológa nastaviť komunikáciu v rodičovskej rovine, pomôcť vyrovnať sa s rozpadom vzťahu, poskytnutie pohľadu na najlepší záujem dieťaťa, o vhodnom spôsobe komunikácie s dieťaťom a podobne.

V neposlednom rade aktívne rodičom môže byť nápomocný úrad práce, sociálnych vecí a rodiny, ktorý vie poskytnúť prvotnú intervenciu a odporúčanie rodičom, ako aj špecializované služby.

Rodičia majú možnosť využiť služby advokátov, mediátorov, psychológov, úradu práce, sociálnych vecí a rodiny jednotlivo, alebo koordinovane a komplexne. Osvedčeným postupom je začatie formálneho mediačného konania, kde sa v prípade identifikácie sporných bodov rodičia zúčastňujú sekundárnemu poradenstvu u advokátov, psychológov a ďalších relevantných odborníkov. Následne v rámci ďalšieho konania budú disponovať všetkými podstatnými informáciami, ktoré umožnia uzavrieť výslednú dohodu, ktorá bude zohľadňovať nielen záujem rodičov, ale aj detí. Zároveň nebude odporovať zákonu a bude súdom schválená. 

Dohoda rodičov schválená súdom

Rodičovská dohoda je zvláštnym právnym inštitútom, kedy sa dve osoby majú dohodnúť o tretej osobe – o svojom dieťati. Preto zákon myslel aj na potrebu zásahu zo strany súdu, kedy rodičovská dohoda podlieha schváleniu súdom. Rovnako podlieha schváleniu súdom aj každá jej zmena, aby bola takáto zmena vykonateľná.

Rodičia teda môžu uzavrieť síce platnú zmluvu, ktorá spĺňa všetky všeobecné náležitosti pre právny úkon, ale kým táto dohoda neprejde schválením súdu, nie je vykonateľná. Znamená to, že ak sa napríklad rozídení rodičia písomne dohodnú na striedavej starostlivosti a jeden z rodičov túto dohodu plniť prestane, nebude možné obrátiť sa na súd so žiadosťou o nútený výkon (nútené odobratie dieťaťa v zmysle dohody).

Neznamená to ale neplatnosť dohody rodičov. Dohodu rodičov je možné dať schváliť aj dodatočne. Ak súd zistí, že dohoda neodporuje zákonu a je v najlepšom záujme dieťaťa, schváli ju formou rozsudku a bude plne vykonateľná.

Zmena rodičovskej dohody

Súdne konanie, predmetom ktorého je úprava výkonu rodičovských práv a povinností je špecifickým konaním, pri ktorom ani domnelá „výhra“ nezaručuje definitívny výsledok. Ide o konanie, predmetom ktorého je dieťa a je zrejmé, že postupom času sa okolnosti menia. Dieťa rastie, menia sa jeho preferencie, záujmy, nároky, či náklady na jeho život.

Rovnako tak pri rodičoch, ktorým sa menia podmienky, za ktorých bola stanovená predošlá úprava. Zmeniť sa môže zdravotný stav a spôsobilosť postarať sa o deti, finančné možnosti, bytové pomery, pracovný čas a ďalšie.

Zákon preto myslel na to, že ak sa zmenia pomery, súd môže predošlé rozhodnutie alebo dohodu rodičov kedykoľvek zmeniť na návrh jedného z rodičov. Ak sa napríklad ukáže, že súdom stanovená úprava nepriaznivo vplýva na dieťa (napr. pokračujúci konflikt rodičov, ktorý im zabraňuje vytvárať vhodné podmienky pre výchovu dieťaťa), súd takúto úpravu môže zmeniť. Zároveň nie je vylúčené, že súd predošlé rozhodnutie zmení aj na základe iného podnetu, ako návrhu zo strany rodiča – účastníka konania. Súd musí konať z úradnej povinnosti, ak sa dozvie, že zásah do výkonu rodičovských práv a povinností je potrebný. Takýto podnet môže dostať zo strany úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, zo strany školy, od starých rodičov alebo susedov, ktorí sa dozvedia skutočnosti opodstatňujúce zásah zo strany štátu (napríklad že obaja rodičia zanedbávajú dieťa).

Odobratie dieťaťa zo starostlivosti rodičov

Najčastejším problémom pri dohode rodičov býva práve zverenie dieťaťa do osobnej starostlivosti. Rodičia v konflikte častokrát bojujú, vidiac iba štyri alternatívy:

1. zverenie dieťaťa do osobnej starostlivosti matky ,
2. zverenie dieťaťa do osobnej starostlivosti otca,
3. striedavú starostlivosť alebo
   
4. spoločnú starostlivosť.
   

Častokrát je opomínaná alternatíva, o ktorej rodičia vedomosť nemajú alebo ju ignorujú. Ak konflikt rodičov prerastie do obludných rozmerov a v tomto dôsledku je dieťaťu nepriamo alebo priamo ubližované, súd má právo dieťa zo starostlivosti rodičov úplne odobrať. Táto situácia sa stáva síce výnimočne, ale stáva sa a sú za ňu zodpovední výlučne rodičia (jeden alebo obaja). Spravidla aj po odobratí dieťaťa neprestáva vzájomné obviňovanie rodičov a branie druhého na zodpovednosť, namiesto uvedomenia si svojej zodpovednosti a kompetencie situáciu zvrátiť.

Rodičovské práva a povinnosti a ich úprava je natoľko komplexná oblasť, ktorú zákon, súdne rozhodnutia a dohody rodičov vedia v texte zhrnúť len v základnom rozsahu. Napriek záväznej úprave bude nevyhnutná aktívna a pravidelná komunikácia rodičov. Zároveň bude potrebná schopnosť pravidelného prispôsobenia okolnostiam, ktoré každodenný život prináša. Každý úkon týkajúci sa dieťaťa má byť v prvom rade v záujme dieťaťa, až sekundárne má zohľadňovať záujmy rodičov.