Spotrebiteľ a jeho ochrana

Kto je podľa legislatívy spotrebiteľom, aká ochrana sa na neho vzťahuje, aké má práva a kto kontroluje ich dodržiavanie?

Zákon chráni spotrebiteľa a priznáva mu osobitnú ochranu, keďže zákonodarca predpokladá, že v porovnaní s predávajúcim má slabšie postavenie. Je to najmä kvôli tomu, že vo väčšine prípadov spotrebiteľ nedokáže aktívne chrániť svoje ekonomické záujmy.

Kto je podľa zákona spotrebiteľom?

Spotrebiteľa, inak nazývaného aj „konzument“ definuje zákon o ochrane spotrebiteľa výlučne ako fyzickú osobu, nepodnikateľa, ktorá v prípade uzatvárania alebo plnenia spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci svojej podnikateľskej činnosti a rovnako ani v rámci svojho povolania či zamestnania. Pri kúpe tovaru alebo služby vstupuje do zmluvného vzťahu s predávajúcim, resp. dodávateľom. Za predávajúceho sa považuje osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti alebo povolania a tiež osoba, ktorá koná v jej mene, prípadne na jej účet.

Príklad na to, kto je spotrebiteľ

Jana nakúpila potraviny v jednom z obchodných reťazcov. Peter kúpil novú práčku do domácnosti. Dana si objednala mobil. Všetci si obstarali tieto veci na súkromné účely, t. j. pre osobnú spotrebu a preto sa všetci traja považujú za spotrebiteľov. 

Je aj podnikateľ spotrebiteľom?

Z vyššie uvedenej definície vyplýva, že ním môže byť len fyzická osoba. To znamená, že podnikateľ, či už živnostník alebo obchodná spoločnosť, pokiaľ koná v rámci svojej obchodnej činnosti, zamestnania alebo profesie, nikdy nemôže mať postavenie spotrebiteľa. Iná situácia by však bola, ak by určitý druh tovaru či služby nakupoval vyslovene pre svoju osobnú spotrebu. Vtedy by sa za spotrebiteľa považoval.

Príklad na to, kedy je podnikateľ aj spotrebiteľom 

Pani Iveta je advokátka, ktorá vlastní advokátsku kanceláriu. Do kancelárie kúpila kancelársky papier. Pri jeho nákupe konala v rámci svojej podnikateľskej činnosti, keďže papier bude používať pri vykonávaní práce. Z tohto dôvodu nemá  postavenie spotrebiteľa. Po práci však Iveta navštívila butik a kúpila si nový kabát. V tomto prípade išlo o kúpu tovaru pre osobnú spotrebu Ivety, a preto je v tomto prípade spotrebiteľkou.

Práva spotrebiteľa a povinnosti predávajúceho

Legislatíva priznáva spotrebiteľom niekoľko práv, ktoré sú vymedzené v §3 zákona o ochrane spotrebiteľa a §4 zasa stanovuje povinnosti predávajúcemu, ktorý ich nesmie porušiť. Sprehľadnené sú v tabuľke nižšie.

V prípade, že dôjde k sporu medzi kupujúcim a predávajúcim a spotrebiteľ bude na súde úspešný a uplatní svoje právo ustanovené zákonom, môže žiadať primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti zodpovedá. 

Rovnako má právo využiť alternatívne riešenie sporov prostredníctvom mediácie, alternatívneho riešenia spotrebiteľských sporov alebo spotrebiteľského rozhodcovského konania. V prípade, ak ide o cezhraničný spor má spotrebiteľ právo obrátiť sa na Európske spotrebiteľské centrum, ktoré mu poskytne adresu na doručovanie, elektronickú adresu alebo telefonický kontakt na subjekt alternatívneho riešenia sporov, ktorý je príslušný na riešenie jeho sporu. 

Spotrebiteľská zmluva a jej podmienky

Pre spotrebiteľskú zmluvu Občiansky zákonník stanovuje osobitné podmienky. Je základom ochrany spotrebiteľa v súkromno-právnych vzťahoch a môže mať rôzne podoby. Môže ňou byť napríklad:

• kúpna zmluva,
• lízingová zmluva,
• poistná zmluva,
• zmluva o dielo a iné.

Vo všeobecnosti zákon považuje za spotrebiteľskú každú zmluvu, ktorá je uzavretá medzi fyzickou osobou – spotrebiteľom a predávajúcim alebo poskytovateľom služby, ktorý sa podľa zákona označuje ako dodávateľ, a to bez ohľadu na formu alebo označenie zmluvy. 

Príklad na spotrebiteľskú zmluvu

Ivan sa rozhodol, že v lete zoberie svoju rodinu na dovolenku k moru. S cestovnou kanceláriou XY uzatvoril zmluvu o obstaraní zájazdu. Tento typ zmluvy sa bude považovať za spotrebiteľskú, pričom Ivan bude vystupovať pri jej uzatváraní na jednej strane ako spotrebiteľ a cestovná kancelária na druhej strane ako dodávateľ.

Spotrebiteľská zmluva nesmie obsahovať neprijateľné zmluvné podmienky, to znamená, že nesmie obsahovať také ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Ide napríklad o podmienky, podľa ktorých:

• má spotrebiteľ plniť a s ktorými sa nemal možnosť oboznámiť pred uzavretím zmluvy
• dovoľujú dodávateľovi previesť práva a povinnosti zo zmluvy na iného dodávateľa bez súhlasu spotrebiteľa
• prikazujú spotrebiteľovi, aby splnil všetky záväzky aj vtedy, ak dodávateľ nesplnil záväzky, ktoré vznikli
• určujú, že cena tovaru alebo služieb bude určená v čase ich splnenia, alebo dodávateľa oprávňujú na zvýšenie ceny tovaru alebo služieb bez toho, aby spotrebiteľ mal právo odstúpiť od zmluvy
• umožňujú dodávateľovi jednostranne zmeniť zmluvné podmienky bez dôvodu dohodnutého v zmluve
• požadujú od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku

Príklad na neprijateľné zmluvné podmienky

Pani Anna uzavrela so spoločnosťou ABC zmluvu na dodávku elektrickej energie. S dodávateľom sa pri uzatváraní tejto zmluvy dohodli na tom, že mesačne bude platiť fixnú zálohu 70 eur. Po piatich mesiacoch jej prišlo oznámenie, že jej spoločnosť zvýšila mesačnú fixnú zálohu na 160 eur, ktorú má začať platiť od budúceho mesiaca. Keď sa Anna obrátila na spoločnosť so žiadosťou o vysvetlenie, tá argumentovala tým, že zmluva obsahuje ustanovenie ktoré tejto spoločnosti umožňuje zvýšiť cenu zálohy na elektrickú energiu písomným zaslaním oznámenia spotrebiteľovi len 14 dní vopred. V tomto prípade došlo k neprijateľnej zmluvnej podmienke týkajúcej sa rozdielu v cene.

Špecifické náležitosti spotrebiteľskej zmluvy a jej neplatnosť

Zákon predpokladá niekoľko špecifických situácií, ktoré sa môžu vyskytnúť pri spotrebiteľských zmluvách a reguluje ich svojimi ustanoveniami. V prípade, ak je napríklad predmetom spotrebiteľskej zmluvy poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi za odplatu, tak nesmú byť sankcie za omeškanie s plnením záväzku spotrebiteľa vyššie, ako ustanovuje vykonávací predpis.

Ak je spotrebiteľská zmluva vyhotovená písomne, tak jej predmet a cena nesmú byť uvedené menším písmom ako iná časť takejto zmluvy, okrem názvu zmluvy a označení jej častí. Ustanovenia spotrebiteľskej zmluvy a aj ustanovenia obsiahnuté vo všeobecných obchodných podmienkach alebo v akýchkoľvek iných zmluvných dokumentoch, ktoré so spotrebiteľskou zmluvou súvisia, nesmú byť uvedené pre spotrebiteľa nečitateľným a menším písmom. V takom prípade je zmluva neplatná.

Vykonávací predpis stanovil aj minimálnu veľkosť písma v spotrebiteľskej zmluve, a to minimálne 1,9 milimetra. Porušenie tejto povinnosti by spôsobilo automatickú neplatnosť zmluvy.

Neplatná by bola aj vtedy, ak by obsahovala neprijateľnú zmluvnú podmienku alebo by jej uzavretie bolo dosiahnuté za použitia nekalej obchodnej praktiky či úžery. 

Zabezpečenie ochrany spotrebiteľa

Všeobecným orgánom štátnej kontroly vnútorného trhu vo veciach ochrany spotrebiteľa s celoslovenskou pôsobnosťou je Slovenská obchodná inšpekcia (SOI). Tá kontroluje a vykonáva dozor nad dodržiavaním povinností vyplývajúcich právnych predpisov a  vybavuje podnety a sťažnosti spotrebiteľov. V prípade, ak sa spotrebiteľ domáha svojich práv alebo právom chránených záujmov, o ktorých sa domnieva, že boli porušené činnosťou alebo nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo chce poukázať na konkrétne nedostatky, najmä na porušenie právnych predpisov, ktorých odstránenie je v pôsobnosti orgánu verejnej správy môže podať písomnú podnet na vykonanie kontroly buď poštou alebo elektronicky na ústredný inšpektorát SOI alebo na príslušný krajský inšpektorát.

Vychádzajúc z toho, že SOI je všeobecným orgánom dozoru v rámci ochrany spotrebiteľa, existujú aj iné orgány, ktorým zákon zveril kompetencie v špecifických oblastiach, napríklad Národná banka Slovenska, Štátna veterinárna a potravinová správa, Úrad verejného zdravotníctva, Úrad pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb, Úrad pre reguláciu sieťových odvetví, Hlavný banský úrad a ďalšie. 

Z podnetu na vykonanie kontroly by malo byť zrejmé, akého porušenia sa aký predávajúci alebo poskytovateľ služieb mal dopustiť. Je potrebné poznamenať, že podnet na vykonanie kontroly je odlišným právnym inštitútom od sťažnosti podľa zákona o sťažnostiach, kedy sa sťažovať domáha svojich práv alebo právom chránených záujmov, ak sa domnieva, že boli porušené činnosťou alebo nečinnosťou orgánu verejnej správy.

A teda podnet na vykonanie kontroly sa zasiela kontrolnému orgánu, ak porušuje svoje povinnosť predávajúci. Naproti tomu, sťažnosť sa podáva, ak porušuje svoj povinnosti kontrolný orgán.

Zatiaľ čo je pri vybavovaní sťažnosti kontrolný orgán viazaný zákonnou lehotou na vybavenie sťažnosti, pri vybavovaní podnetu zákon kontrolnému orgánu nestanovuje na vybavenie žiadnu lehotu.

Spotrebiteľ sa nemusí príliš trápiť, ak nevie pod ktorý úrad jeho podnet patrí. Ak by ho poslal nesprávne, úrady si podnet medzi sebou posunú.