Spotrebitelia sú chránení zákonom vo väčšej miere z dôvodu, že sú slabšou zmluvnou stranou. Kto sa za spotrebiteľa podľa práva považuje?
Vo všeobecnosti vieme, že spotrebiteľ je vždy iba fyzická osoba – nepodnikateľ. Ak niečo nakupujeme na firmu (uvádzame IČO, DIČ a pod.), nemáme zvýšenú spotrebiteľskú ochranu.
Na druhej strane, to, že nakupujeme alebo využívame služby ako fyzické osoby – nepodnikatelia, nemusí vždy znamenať, že nás zákon považuje za spotrebiteľov. Okrem zhodnotenia postavenia spotrebiteľa je potrebné vedieť, od koho a čo kupujeme alebo akú službu využívame. Či sme alebo nie sme spotrebiteľmi, je preto vždy relatívne a potrebné dôkladne zhodnotiť.
Kto je spotrebiteľ
To, že je niekto našim zákazníkom alebo klientom, automaticky neznamená, že je aj spotrebiteľom. Zákazník alebo klient nie je legislatívny pojem a považujeme za neho každého, komu predávame tovar alebo poskytujeme službu.
Na druhej strane, samotný pojem „spotrebiteľ“ je definovaný v Občianskom zákonníku (§ 52 ods. 4) aj zákone o ochrane spotrebiteľa (§ 2 písm. a) zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa). V princípe sú tieto dve definície rovnaké. Za spotrebiteľa zákon považuje fyzickú osobu – nepodnikateľa, ktorý nekoná v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti, zamestnania alebo povolania. Ide teda o každého občana, ktorý kupuje výrobky alebo služby pre svoju osobnú spotrebu.
Preto ak chce napríklad živnostník kúpiť vec pre súkromné účely, ale objedná si ju na firmu (IČO), aby ju mohol dať do nákladov, nebude chránený legislatívou ochrany spotrebiteľa. Práve z dôvodu, že je ako kupujúci formálne identifikovaný ako podnikateľ. A teda sa nemôže považovať za spotrebiteľa.
Preto si treba zvážiť, či ako kupujúci uprednostníme ochranu spotrebiteľskými predpismi alebo vec zaradíme do podnikania, znížime základ dane, ale zato strácame zvýšenú ochranu vzťahujúcu sa na spotrebiteľov.
Tiež nebude spotrebiteľom napríklad zamestnanec akejkoľvek obchodnej spoločnosti, ktorý pôjde osobne objednať výzdobu na firemnú akciu. Aj keď do kvetinárstva prišiel ako fyzická osoba, výzdobu objednával v mene zamestnávateľa , na ktorého bude vystavená faktúra.
Kto je dodávateľom
Relativita spotrebiteľského vzťahu sa prejavuje v skutočnosti, že aby sa zákazník mohol považovať za spotrebiteľa, musí kupovať od „dodávateľa“ alebo „predávajúceho“. Občiansky zákonník (§ 52 ods. 3) používa pojem dodávateľ, zákon o ochrane spotrebiteľa hovorí o predávajúcom (§ 2 písm. b) zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa). Z praktického hľadiska ide o totožný pojem.
Nehovoríme ale o dodávateľovi v zmysle distribútor medzi výrobcom a maloobchodným predajcom. V tomto prípade v rámci spotrebiteľského vzťahu za dodávateľa považujeme práve maloobchodného predajcu, tzn. predajcu konečnému spotrebiteľovi.
V každom prípade ide o fyzickú osobu – podnikateľa alebo právnickú osobu, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
Je teda nevyhnutné nielen aby išlo o podnikateľa, ale navyše aj v rámci obchodu musí vystupovať v rámci svojej obchodnej činnosti. Nemôže preto ísť napríklad o predaj vyradeného majetku.
Predstavme si reštauráciu, ktorá na inzerát predáva svoj používaný kávovar. Kupec si ho príde pozrieť. Zatiaľ čo prevádzkar kupcovi ukazuje kávovar, objedná si jedno pivo. Kávovar si zoberie, zaplatí dohodnutú cenu. Vyplatí aj účet na bare a odchádza. Prečo je pri kúpe piva chránený spotrebiteľskou legislatívou a v rámci kúpy kávovaru nie?
Práve preto, že keď reštaurácia predáva fyzickej osobe – nepodnikateľovi, pri predaji piva vystupuje reštaurácia v rámci svojej podnikateľskej činnosti, a preto ide o spotrebiteľský vzťah.
Ak ale z reštaurácie kupec odkúpi vyradený kávovar, nebude v postavení spotrebiteľa. Nebude môcť kávovar reklamovať, ani reštaurácia nebude musieť vybaviť reklamáciu do 30 dní. A to preto, že reštaurácia nemá v predmete podnikania predaj elektroniky a ide iba o výnimočný predaj.
Iná by bola situácia, ak by takýto kávovar predával obchod, ktorého predmet podnikania je odkupovanie, repasovanie a následný predaj používaných spotrebičov. To by bolo jeho podnikateľskou činnosťou a tento kupujúci by bol chránený spotrebiteľskými predpismi.
Spotrebiteľská zmluva
Nezáleží od formy zmluvy, aby sme ju mohli považovať za spotrebiteľskú. Nie je teda rozhodujúce, či ide o ústne uzatvorenú zmluvu, písomnú, notársky overenú alebo diaľkovo uzatvorenú zmluvu. Za spotrebiteľskú zmluvu považujeme každú zmluvu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
Rovnaká legislatíva ochrany spotrebiteľa sa teda vzťahuje na kúpu tovaru v samoobsluhe, ako na písomne uzatvorenú zmluvu na dodanie nábytku.
Je ale podstatné, aby sa obchod uskutočnil medzi dodávateľom a spotrebiteľom, a aby takýto obchod bol v rámci predmetu obchodnej činnosti dodávateľa. Tieto tri náležitosti bude vždy treba posúdiť, aby bolo možné akúkoľvek zmluvu považovať za spotrebiteľskú.
Podstata definície spotrebiteľa
Prečo je pre podnikateľa podstatné vedieť definovať, či je jeho zákazník v postavení spotrebiteľa? Ak predáva tovar alebo poskytuje služby spotrebiteľovi, na zmluvný vzťah so spotrebiteľom sa viaže osobitná časť legislatívy chrániaca spotrebiteľov.
Asi najpodstatnejším bodom spotrebiteľského práva je právo na reklamáciu a vrátenie tovaru do 14 dní pri kúpe na diaľku a mimo prevádzkových priestorov. Ak teda nakúpime tovar na firmu (IČO), nezískame postavenie spotrebiteľa a nemôžeme si tovar zo zákona vyskúšať a vrátiť ho.
Neznamená to ale, že v rámci obchodného vzťahu nenesie predajca žiadnu zodpovednosť a kupujúci nemá žiadne práva. Aj v prípade, ak nie je kupujúci spotrebiteľom, má svoje zákonné alebo zmluvne dohodnuté práva, napríklad právo na bezchybný tovar. Nemôže sa ich ale domáhať v reklamačnom konaní podľa zákona o ochrane spotrebiteľa (napr. vybavenie do 30 dní, zamietnutie na základe odborného posudku).
Navyše, ak nejde o spotrebiteľský vzťah, nemôže predajcovi uložiť Slovenská obchodná inšpekcia pokutu za porušovanie práv spotrebiteľa. Ak by si predajca nesplnil svoje povinnosti podľa zákona alebo zmluvy, vždy je zachované právo obrátiť sa na súd.
Neoprávnený podnikateľ
Keďže sa v podnikaní kreativite medze nekladú, legislatíva ochrany spotrebiteľa pamätá aj na prípady neoprávneného podnikania. Spotrebiteľ je chránený aj v prípade, ak kupuje výrobky alebo služby od niekoho, kto vôbec nie je registrovaný ako podnikateľ alebo nemá príslušné oprávnenie na podnikanie, ale fakticky podnikateľskú činnosť vykonáva.
Ide o situácie, kedy je fakticky vykonávaná podnikateľská činnosť, ale podnikateľ nedisponuje príslušným oprávnením na podnikanie. A to buď vôbec alebo existujúce oprávnenie prekračuje.
Príkladom môže byť často diskutovaná činnosť realitných agentúr. Mnohé z nich ponúkajú okrem sprostredkovateľskej činnosti aj kompletné vypracovanie zmlúv, zabezpečenie vkladov na kataster a ďalšie. Napriek tomu, že sa zdá o logický doplnok služby, z pohľadu úradov ide o právne služby, ktoré môžu poskytovať iba advokáti. Ak by realitná kancelária nesprávne poskytla právnu službu, napriek tomu, že na to nemá oprávnenie, ochrana spotrebiteľa by sa vzťahovala aj na tieto služby.
Ďalším príkladom je internetový predaj cez sociálne siete alebo bazáre. Takáto činnosť nie je zakázaná a nepovažuje sa za podnikanie, ak cez inzerát akákoľvek fyzická osoba predá svoje použité veci. Existuje však mnoho predajcov bez registrácie, ktorí prostredníctvom inzertných portálov predávajú tisíce kusov oblečenia alebo obuvi.
Každému je na prvý pohľad zrejmé, že tak robí hromadne a obchádza zákon, pričom sa snaží vytvoriť dojem bežného „občianskeho“ predaja. Bez záruk a bez daní. Preto aj pri takomto predaji zostávajú kupujúcemu spotrebiteľské práva. Kontrolný orgán by pred tým ale musel preukázať neoprávnené podnikanie a až následne porušenie legislatívy ochrany spotrebiteľa. Preto je takéto dokazovanie extrémne technicky, časovo a právne náročné.
Posúdenie zmluvy, či je alebo nie je spotrebiteľskou, nezáleží od jej formy. Záleží od toho, či na strane toho, kto predáva tovar alebo poskytuje služby, stojí podnikateľ a či ide o obchod v rámci jeho obchodnej činnosti. Na strane kupujúceho musí figurovať spotrebiteľ, teda fyzická osoba – nepodnikateľ.
