Nie každá práca realizovaná s cieľom dosahovania zisku je už podnikaním. Ako postupovať v prípade príležitostnej, či sezónnej práce? Je na podnikanie vždy potrebná živnosť?
Každé podnikanie so sebou prináša snahu o produkovanie zárobku, avšak nie každá zárobková činnosť je podnikaním. Správne zaradenie výkonu danej činnosti, či už pôjde o podnikanie, závislú prácu či jednorazové aktivity, potom ovplyvní celý rad ďalších povinností, vrátane daňových a odvodových.
Čo je podnikanie - definícia
Pre definovanie, či určitá činnosť už napĺňa klasifikačné znaky podnikania, je potrebné skúmať naplnenie troch základných charakteristík, a to:
a) sústavnosť vykonávanej činnosti,
b) výkon činnosti samostatne podnikateľom vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť,
c) účel vykonávania takejto činnosti, ktorým je dosahovanie zisku (alebo účel dosiahnutia merateľného pozitívneho sociálneho vplyvu, ak ide o hospodársku činnosť registrovaného sociálneho podniku).
Definícia podnikania je upravená v ustanovení § 2 Obchodného zákonníka, pričom požaduje, aby tam uvedené charakteristiky boli splnené súčasne. Akonáhle by nedošlo k splneniu čo i len jednej z predmetných požiadaviek, realizovaná činnosť by nebola chápaná ako podnikanie, ale ako výkon inej činnosti.
Podnikanie vs. zamestnanie
Často otázku výkonu podnikateľskej činnosti skloňujeme pri skúmaní, či ide o výkon živnostenského podnikania alebo o prácu na trvalý pracovný pomer podľa Zákonníka práce (resp. závislú prácu ako takú). S ohľadom na zákaz skrytej práce, za ktorého porušenie podnikateľovi hrozí pokuta až do výšky 200 000 eur, je potrebné dôsledne rozlišovať medzi výkonom podnikateľskej činnosti a medzi zamestnaním. Zamestnanec, ktorým môže byť vždy len fyzická osoba, síce prácu vykonáva sústavne, osobne a za účelom dosahovania zisku, avšak nie na vlastnú zodpovednosť a ani vo vlastnom mene. Pod výkonom práce vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť rozumieme jej prezentovanie vo vzťahu k tretím subjektom. Samozrejme, zamestnanec vykonáva prácu osobne, avšak jej výsledky sú, všeobecne povedané, vlastníctvom zamestnávateľa.
A je to práve zamestnávateľ, ktorý môže byť podnikateľom, nakoľko vo vzťahu k ostatným vystupuje vo vlastnom mene, pričom za vykonávanú činnosť (teda aj svojich zamestnancov) nesie zodpovednosť. Pokiaľ zamestnávateľ zamestnancovi určuje podmienky výkonu práce a dáva mu pokyny, ide o výkon závislej práce a tá je možná len na základe pracovného pomeru, prípadne v obdobnom pracovnom pomere (napr. dohoda o vykonaní práce).
Podnikateľ vždy pôsobí samostatne a pracovné prostredie si vytvára sám.
Práve
v tom je skrytý význam označenia „závislá práca“, zamestnanec je
v podstate závislý od podmienok a pokynov, ktoré mu vytvorí jeho
zamestnávateľ. Podnikateľ je potom v tomto duchu nezávislým subjektom.
Viac informácií nájdete aj v článku Práca na živnosť (živnosť vs. zamestnanec).
Príležitostný podnikateľ?
Sústavnosť je ďalšou podstatnou črtou odlišujúcou podnikanie od výkonu inej činnosti. Až sústavná, opakujúca sa činnosť bude zodpovedať tomuto kritériu. Krátkodobé, príležitostné práce preto môžeme vylúčiť. Pozornosť je pre správne zaradenie potrebné venovať ich opakovaniu. Akonáhle totiž bude fyzická osoba sezónne práce vykonávať nie jednorazovo, ale opakovane (napr. predaj vína na vianočných trhoch vo vlastnom stánku), t. j. sústavne, hoci len v určitom časovom období, budeme môcť hovoriť o podnikaní. Opakom takej činnosti je jednorazovaná aktivita, ktorá môže trvať aj niekoľko týždňov, avšak je zrejmé, že v budúcnosti sa nebude opakovať, resp. zotrvávať, napríklad šitie rúšok počas prvých mesiacov koronakrízy. Pokiaľ sa však osoba, ktorá doposiaľ šila rúška rozhodne, že bude v šití pokračovať a či už rúška alebo iný výsledok svojej práce predávať aj naďalej, zmení sa jednorazovosť jej činnosti na sústavnosť a bude musieť plniť povinnosti jej vyplývajúce z výkonu podnikateľskej činnosti. Viac o daňových povinnostiach sa dočítate v článku Zdaňovanie (príležitostných) príjmov za predaj rúšok u fyzickej osoby
Vždy, a teda aj pri výkone sezónnej práce, je potrebné skúmať naplnenie všetkých definičných podmienok podnikania. Zatiaľ čo majiteľ stánku s občerstvením na vianočných trhoch bude podnikateľom, jeho predajca, ktorý za podmienok upravených týmto podnikateľom u neho vždy v decembri predáva vianočný punč, už podnikateľom nie je.
Ďalej je potrebné si uvedomiť, že pod sústavnosťou nemožno automaticky rozumieť aj pravidelnosť. Nezáleží na tom, či podnikateľ vykonáva aktívne činnosť v rovnakom opakujúcom sa čase, napríklad vždy prvý týždeň v mesiaci. Alebo, ak niekto prenajíma svoj byt na nepravidelnej báze napríklad cez platformu Airbnb, podmienku sústavnosti spĺňa, nakoľko takýto prenájom realizuje opakovane a dlhodobo. Bližšie informácie nájdete v článku Airbnb a dane – zdaňovanie príjmov z prenájmu.
Príležitostná práca nemôže byť vnímaná ako podnikanie.
Výhodou podnikania je sloboda rozhodovania o vlastnom pracovnom čase. Preto ak sa podnikateľ rozhodne jeden mesiac nevykonávať žiadnu činnosť a vrátiť sa k nej až neskôr, neznamená to, že stratil štatút podnikateľa. Podstatou sústavnosti je jej dlhodobé opakovanie hoci v nepravidelných intervaloch. Práca podnikateľa je totiž spravidla závislá od dopytu, apriori dopyt nie je jej podmienkou.
Formy podnikania
Ako sme v úvode tohto článku uviedli, samotný pojem „podnikanie“ je upravený v Obchodnom zákonníku. Ide však len o jednu z možných foriem podnikania, t. j. prostredníctvom obchodných spoločností (napr. spoločností s ručením obmedzeným) a družstva. Do kategórie podnikateľov sa zaraďujú aj živnostníci, a teda fyzické osoby.
Podnikanie na živnosť
Zákon č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „živnostenský zákon“) upravuje pojem živnosť takmer rovnako, ako Obchodný zákonník pojem podnikanie. Možno preto konštatovať, že každá živnosť je automaticky podnikaním a každý živnostník podnikateľom.
Nemožno však opomenúť, že aj podnikanie prostredníctvom obchodnej spoločnosti v sebe živnosti skrýva. Predmet podnikania, ktorý si obchodné spoločnosti určujú už v spoločenskej resp. zakladateľskej zmluve, musí zodpovedať tej-ktorej živnosti, t. j. aj oni budú musieť disponovať živnostenským oprávnením.
Živnosťou tak rozumieme sústavnú činnosť prevádzkovanú samostatne, vo vlastnom mene, na vlastnú zodpovednosť živnostníka, za účelom dosiahnutia zisku alebo za účelom dosiahnutia merateľného pozitívneho sociálneho vplyvu, ak ide o hospodársku činnosť registrovaného sociálneho podniku a za podmienok ustanovených živnostenským zákonom.
Na rozdiel od Obchodného zákonníka živnostenský zákon osobitne upravuje aj zoznam činností, ktoré síce spĺňajú definičné znaky podnikania, ale živnosťami nie sú. Ide o tie činnosti, ktoré spadajú pod osobitné právne predpisy, riadiac sa špecifickými pravidlami, ako napr. autorizovaní architekti, advokáti, športovci a pod. Vzhľadom na uvedené skutočnosti výkon podnikania formou živnosti vyžaduje splnenie ďalšieho definičného znaku, a to realizáciu činnosti za podmienok upravených živnostenským zákonom.
Hoci živnostenské oprávnenie sa viaže v podstate na fyzickú osobu, živnosť môžu prevádzkovať tak fyzické osoby ako i právnické osoby (obchodné spoločnosti v rámci predmetu podnikania), pokiaľ splnia podmienky upravené zákonom. Týmito podmienkami sú dosiahnutie veku 18 rokov, spôsobilosť na právne úkony a bezúhonnosť. V prípade právnickej osoby ich musí spĺňať jej štatutár.
Druhy živností – remeselné, viazané a voľné
Spomínaný okruh podmienok je len všeobecným základom. Niektoré druhy živností vyžadujú aj ďalšie špecifiká, na základe ktorých živnostenský zákon potom rozlišuje nasledovné 3 typy živností, a to:
a) remeselné živnosti, pokiaľ je podmienkou ich prevádzkovania odborná spôsobilosť získaná vyučením v odbore (napríklad cukrár), zoznam remeselných živností obsahuje príloha č. 1 živnostenského zákona.
b) viazané živnosti, ak je podmienkou na ich prevádzkovanie odborná spôsobilosť získaná inak (napríklad zubný technik, výkon činnosti energetického audítora, prevádzkovanie autoškoly a pod.), zoznam viazaných živností obsahuje príloha č. 2 živnostenského zákona, a
c) voľné živnosti, na prevádzkovanie ktorých nie je vyžadovaná žiadna ďalšia osobitná podmienka (napríklad sprostredkovateľská činnosť, administratívne služby a pod.).
Pri výkone konkrétnej činnosti je potrebné mať na pamäti, že naplnenie jej definičných znakov musí byť sústavné, nestačí, ak podmienky boli splnené len v čase zriadenia živnosti a nadobudnutia živnostenského oprávnenia. Akonáhle by došlo k akejkoľvek zmene, napríklad živnostník začne sústavne vykonávať prácu podľa pokynov inej osoby, t. j. zamestnávateľa a stratí štatút samostatnosti, bude potrebné živnosť pozastaviť a uzatvoriť so zamestnávateľom pracovnú zmluvu, v opačnom prípade by totiž šlo o skrytú prácu, ktorú náš právny poriadok nepovoľuje. Samozrejme, súbežný výkon práce na trvalý pracovný pomer či dohodu o vykonaní práce mimo pracovného pomeru a živnosti je realizovateľný a bežný, spravidla pokiaľ bude predmetom oboch vzťahov výkon inej činnosti.
